Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Pred mesiacom sme prežívali Veľkú noc. Práve počas nej sa naplno ukazuje, kto je Boh. Nie však Boh našich predstáv, projekcií či ideológií, ale Boh, ktorého nám zjavuje Ježiš. Zelený štvrtok priniesol jeden z najradikálnejších obrazov kresťanstva: Boh si kľaká pred človekom. Umýva mu nohy. Slúži. Neprichádza dominovať, ale darovať sa. Mimochodom, na tento obraz poukázal aj pápež Lev XIV.
Je to obraz, ktorý je v príkrom rozpore s mnohými našimi predstavami o Bohu. Často si totiž predstavujeme Boha silného, víťazného, dominujúceho, stojaceho na strane mocných. Ale práve Veľká noc ukazuje opak. Preto je potrebné sa k nej vracať a byť, slovami Klausa Hemmerleho, veľkonočnými ľuďmi.
A práve tu sa rodí otázka: Aký obraz Boha vlastne nosíme v sebe? A aké dôsledky to má pre náš život, Cirkev i spoločnosť?
Aj dnes sa totiž vedú vojny „v mene Boha“. Aj dnes existuje predstava, že vieru treba brániť silou, že pravdu možno presadiť mocou alebo kultúrnym bojom.
Boh, ktorý sa zjavuje v Ježišovi, sa však skláňa a slúži. Stojí na strane obetí, nie na strane tých, ktorí majú „krv na rukách“, ako to pripomenul pápež na Palmovú nedeľu. Ježiš neprichádza totiž potvrdiť logiku moci, ale ju obrátiť naruby.
Kristus neprišiel vytvoriť nové bariéry medzi človekom a Bohom.
A predsa sa dejiny kresťanstva opakovane vracali k pokušeniu spojiť vieru s mocou. Obrana kresťanstva sa neraz zmenila na obranu vlastného vplyvu – individuálneho či inštitucionálneho.
Ježiš nepriniesol novú ideológiu ani nový „právny“ systém. Neprišiel nahradiť jeden zákon druhým, či upraviť alebo vylepšiť ten prvý.
Ježiš prišiel totiž zrušiť náboženstvo (v jeho tradičnom vnímaní) a inaugurovať nový spôsob vzťahu medzi Bohom a človekom. A práve to často nedokážeme prijať. Jeho dobrú zvesť sme postupne premenili na „kameň“, zlegalizovali a premenili sme ju na systém pravidiel, hraníc a zákazov. Zo vzťahu sa stal systém.
Evanjeliá ukazujú niečo veľmi dôležité: Ježiš zomiera „v mene zákona“, teda v mene Boha. Tí, ktorí ho odsudzujú, sú presvedčení, že chránia pravdu, náboženstvo a poriadok. V mene zákona ho vylučujú zo spoločenstva. Zomiera mimo mesta. Dnes by sme povedali „ako exkomunikovaný“, ako ten, ktorý je prekliaty Bohom.
Práve tu sa ukazuje paradox kresťanstva: ten, kto prináša Boha k človeku, je odmietnutý v mene Boha. Jedna z najradikálnejších novostí kresťanstva spočíva v tom, že Kristus neprišiel vytvoriť nové bariéry medzi človekom a Bohom. Neprišiel budovať nové hranice či duchovné „colnice“. Práve naopak, otvoril prístup k Bohu každému človeku, bez ohľadu na postavenie, pôvod či náboženský status. Už nepotrebujeme iných prostredníkov (teda ani kňazi dnes nie sú prostredníkmi, ako si to občas môžeme mylne myslieť, a už vôbec nejde o nejakú mocenskú funkciu).
A my často robíme presný opak: vytvárame hranice, určujeme, kto patrí „dnu“ a kto „von“, rozhodujeme, kto je „dostatočne kresťanský“.
V posledných týždňoch sa vo verejnom priestore objavila ostrá polemika, aj keď jednosmerná, medzi americkým prezidentom a pápežom.
Práve táto odlišnosť postojov sa dotýka jadra evanjeliového posolstva a chápania Boha.
Na jednej strane stojí chápanie viery ako ochrany identity, tradície a civilizácie. Kresťanstvo sa tu vníma ako kultúrna pevnosť, ktorú treba brániť proti svetu.
Na druhej strane zaznieva hlas návratu k jadru evanjelia: službe, milosrdenstvu, otvorenosti, solidarite s poslednými a odmietnutiu náboženstva moci.
Vidíme tiež tendencie spájať kresťanstvo s úspechom, bohatstvom a mocou. Objavujú sa predstavy, že prosperita je dôkazom Božieho požehnania a že kresťanstvo má legitimizovať ekonomický či politický systém.
Možno stále myslíme viac „starozákonne“ než veľkonočne. Stále očakávame Boha sily, víťazstva a trestu. Boha, ktorý ničí nepriateľov a potvrdzuje „našu stranu“.
Evanjelium narúša naše istoty, rozbíja naše predstavy o Bohu, o Cirkvi aj o nás samých.
Tu treba rozlišovať medzi tým, čo je evanjeliové, a tým, čo je historickým alebo ideologickým nánosom. Kontrast spočíva v historickej skúsenosti kresťanstva po tom, ako sa stalo náboženstvom impéria. Prenikla doň logika moci, kontroly a dominancie.
Dejiny kresťanstva nesú aj temné stránky. Ľudia boli nútení meniť svoju pôvodnú vieru. Viera sa používala ako nástroj politickej moci. Náboženstvo legitimizovalo násilie. Tieto dôsledky cítime dodnes. Aj preto dnes mnohí neveria z dôvodu vnútorného presvedčenia, ale skôr zo zvyku, na základe kultúrnej identity alebo spoločenského dedičstva.
Nie všetko, čo sa robilo a robí v mene kresťanstva, je evanjeliové. Pretože evanjelium prijímame selektívne. Berieme si z neho to, čo nám vyhovuje, a odmietame to, čo nás znepokojuje. Potrebujeme očistenie jeho obsahu.
Skutočne, dnes nejde ani tak o odmietanie evanjelia, ale o selektívnosť prijímania jeho posolstiev. Keď zaznejú nepohodlné slová, tak ako v prípade Leva XIV., ale rovnako to bolo aj s Františkom, nastupuje delegitimizácia, diskreditácia, spochybňovanie autority či relativizovanie motívov. Nie preto, že by sme im nerozumeli, ale preto, že nás tieto slová usvedčujú. Evanjelium totiž narúša naše istoty, rozbíja naše predstavy o Bohu, o Cirkvi aj o nás samých.
Preto si často vytvárame vlastnú, pohodlnejšiu verziu kresťanstva. Takú, ktorá nás nebude príliš vyrušovať. Takú, ktorá potvrdzuje naše postoje namiesto toho, aby nás premieňala.
Možno sme tiež stratili zmysel pre chápanie významu mnohých slov evanjeliového jazyka. Hovoríme o láske, službe, milosrdenstve, spoločenstve, ale často už necítime ich obsah. Slová zostali, ale ich sila sa vytratila. Používame ich ako slogany, nie ako realitu života. Alebo ich odstavujeme na vedľajšiu koľaj a namiesto nich kladieme do popredia iné slová: zákon, prikázania, trest, autorita,…
Nezabúdajme však, že centrom, srdcom kresťanstva – parafrázujúc myšlienku švajčiarskeho teológa Hansa Ursa von Balthasara – nie je chladná dogma, ale udalosť Kristovej lásky, ktorá sa skláňa.
Často sa hovorí o úpadku kresťanstva na Západe. O sekularizácii, prázdnych kostoloch a strate vplyvu. A predsa sa deje niečo zaujímavé: rast krstov dospelých v sekularizovaných krajinách. Čo to znamená pre nás? Pre Slovensko?
Nezabúdajme, že kresťanstvo nie je o číslach. Nejde o to, byť väčšinou, ale byť živým kvasom.
Možno dnes naozaj žijeme „popoludnie kresťanstva“. Nachádzame sa v období, keď sa staré formy rozpadajú. Keď miznú istoty. Keď Cirkev stráca spoločenskú dominanciu. Rodí sa však niečo nové.
Popoludnie nie je nocou. Možno práve teraz sa kresťanstvo vracia bližšie k svojmu jadru, aby bolo menej triumfalistické a viac autentické.
Cirkev dnes možno horí. Ale oheň nemusí znamenať zánik. Oheň môže byť očistením, aby zhorelo všetko, čo nie je evanjeliové: túžba po moci, náboženstvo strachu, kresťanstvo bez lásky, viera bez služby, chápanie Boha ako ideologickej zbrane.
Veľká noc nám znovu pripomenula, že posledné slovo nemá smrť, ale život. Nie moc, ale láska. Nie dominancia, ale služba.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
