Afričanom pomáhame tak, aby to nebrali ako samozrejmosť (+podcast)

Deliť sa s núdznymi by malo byť vlastnosťou každého človeka dobrej vôle, ktorý nežije len pre seba. Minulý týždeň sme vám predstavili celoslovenskú pôstnu a veľkonočnú zbierku Tehlička, dnes sa spoločne pozrieme na ďalšiu možnosť adresnej pomoci chudobným, konkrétne v Afrike. Pôstna krabička je zbierka Slovenskej katolíckej charity, cez ktorú Slováci už 12 rokov pomáhajú chudobným v Ugande a Rwande. O tom, že to prináša ovocie, sa na vlastné oči presvedčil projektový manažér charity Martin Vittek, s ktorým sme sa rozprávali priamo počas jeho pobytu v Afrike. Svojím dielom prispela k pomoci aj dobrovoľníčka Monika Kniezová, ktorá neváhala opustiť svoje istoty na Slovensku a vydať sa na polročnú africkú misiu.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Oba rozhovory si môžete aj vypočuť ako podcast.

Martin Vittek: Chudoba v Afrike je o nedostatku príležitostí

Martin, ste v Afrike na charitnej monitorovacej ceste. Čo je jej náplňou?

Najprv sme boli v Rwande, kde sme navštívili našich partnerov – pátrov pallotínov v Kibehu, ktorí prevádzkujú Kultúrne centrum sv. Vincenta Pallotti. Je to škôlka pre deti od 3 do 6 rokov, ktoré nám pripravili krásne privítanie, spevy, tance, choreografiu. S bratmi pallotínmi sme sa rozprávali, ako ďalej smerovať projekt, čo funguje a čo by mohlo fungovať lepšie.

Potom sme sa presunuli do mesta Cyangugu v regióne na juhozápade Rwandy, kde sme minulý rok začali spoluprácu s miestnou charitou. Táto spolupráca sa týka podpory zdravotne znevýhodnených detí.

Kde som vás zastihol počas tohto rozhovoru?

Momentálne som už v Ugande, v centre Gift of Love, s ktorým spolupracujeme viac ako 10 rokov. Je to prvá spolupráca, ktorú sme ako charita rozbehli v Afrike. V tomto centre žije 55 detí s HIV, ale nachádza sa tu aj škôlka pre 100 detí z okolitých dedín. Sú tu aj dielne, momentálne krajčírska a stolárska, ale za posledný rok sa aj vďaka darcom zo Slovenska podarilo postaviť nové budovy. Plánujeme ich využiť v akademickom roku, ktorý sa práve začal. Minulý rok sme tu mali aj poľnohospodársky projekt, v rámci ktorého sme podporili miestnych farmárov.

Veľká časť darov zo Slovenska pôjde práve na prevádzku centra Gift of Love, teda na zabezpečenie jedla, zdravotnej starostlivosti, hygieny a čohokoľvek, čo deti potrebujú k životu. Tým, že sú choré, je veľmi dôležité pravidelné užívanie liekov a tiež strava. S prevádzkou, samozrejme, súvisia aj vychovávatelia, ktorí tu sú pre nich.

Rodičia často nemôžu pracovať, lebo starostlivosť o dieťa si vyžaduje obrovské množstvo času.

Dary zo zbierky pôjdu aj na spomínanú škôlku v Rwande, aby deti mohli dostávať vzdelanie, stravu a všetko, čo potrebujú. Financie pôjdu okrem iného aj na dielne, ktoré sa nám podarilo rozšíriť. Postavili sme novú murársku dielňu, chystáme sa spustiť rezbársky a kuchársky kurz. Remeslá sú tu veľmi dôležité, lebo prinášajú mladým okamžité pracovné uplatnenie.

Podporíme aj zdravotne znevýhodnené deti, ktoré potrebujú napríklad rehabilitácie alebo majú problémy so zrakom. Nie je tu sociálny systém, ktorý by im pomáhal, preto je pre nich život veľmi komplikovaný a sú závislé od darov iných. Rodičia často nemôžu pracovať, lebo starostlivosť o dieťa si vyžaduje obrovské množstvo času. Pomoc, ktorú im poskytuje miestna diecézna charita z darov zo Slovenska, je pre nich úplne kľúčová.

Podporujeme ich aj prostredníctvom zvierat, keď dostanú napríklad kozy alebo hovädzí dobytok, vďaka čomu si môžu zabezpečiť ďalšie zvieratá alebo predať mlieko, a tým aj získať príjem. Poskytujeme im aj sadenice a semená do záhrady, aby mohli pestovať rôzne plodiny, ako mrkvu alebo fazuľu.

Ako vážna je chudoba detí a rodín v Afrike?

Je to iný typ chudoby v porovnaní s Európou. Deti, mládež a často ani dospelí nemajú možnosti, aj keby chceli. Nie každý si môže dovoliť dobrú zdravotnú starostlivosť alebo chodiť do školy, lebo sú spoplatnené. Na naše pomery sú to malé peniaze, ale je to tak. Je to o nedostatku príležitostí, ktoré sú pre nás prirodzené a automatické, ale tu to automatické nie je.

Je popri administratívnych úlohách na vašej ceste priestor aj na zážitky a stretnutia, ktoré dajú ďalší zmysel vašej práci?

Pre mňa sú veľmi inšpirujúce stretnutia s absolventmi kurzov. Navštívili sme krajčírky, ktoré už ukončili kurz a majú svoje pracovné miesta. Väčšinou je to nejaký obchodík na hlavnej ulici, kadiaľ prechádzajú ľudia, môžu sa u nich zastaviť a objednať si oblečenie, ktoré pre nich vyrobia.

Navštívili sme aj absolventa stolárskeho kurzu, ktorý vyrába nábytok a pracuje aj na trámoch striech. Je super vidieť, že len čo sa vyučia remeslu, majú okamžité uplatnenie.

Zbierka Pôstna krabička už beží. Ako sa ľudia môžu zapojiť?

Môžu sa zapojiť aj modlitbou, ale isteže to nepôjde bez finančnej podpory. Informácie sú na stránke postnakrabicka.sk. Tiež je tu možnosť dobrovoľníckej pomoci. Do Ugandy alebo Rwandy vysielame ľudí na šesť mesiacov.

Záujemcom zasielate aj papierové pôstne krabičky, do ktorých môžu symbolicky vkladať svoje príspevky. Tento rok je na krabičke dievčatko Flower, ktoré ste aj osobne navštívili. Aké bolo toto stretnutie?

Bolo to veľmi zaujímavé. Flower žije iba so svojou starou mamou a ešte na jeseň bývali vo vlastnom dome. No po dažďoch sa im tento dom zrútil, takže teraz žijú v prenajatom domčeku. Nájomné ich stojí na slovenské pomery smiešnu sumu, v prepočte asi 5 alebo 10 eur mesačne, no keď si uvedomíme, že stará mama už tak nevládze a nemá žiadny iný príjem, je pre nich dosť náročné prežiť. Vybavenie majú úplne jednoduché, žijú v obrovskej chudobe.

Pri tomto dievčatku nejde len o chudobu, ale aj o zdravotné znevýhodnenie…

Flower sa narodila s detskou mozgovou obrnou. Prvý raz som sa s ňou stretol minulý rok a ešte nevedela chodiť, plazila sa po zemi. V spolupráci s rehabilitačným centrom, ktoré prevádzkujú sestry františkánky, sa naučila chodiť bez pomoci. Fyzioterapeuti odviedli za štyri mesiace skvelú prácu.

Monika Kniezová: Na svoj život sa po misii v Afrike pozerám inak

Monika, strávili ste v Rwande šesť mesiacov ako dobrovoľníčka, vrátili ste sa pred pol rokom. Prečo ste tam išli?

Pocítila som túžbu zmeniť niečo vo svojom živote, respektíve zažiť niečo nové. Keď prišla ponuka, rozhodla som sa ju využiť, hoci som mala aj veľa obáv. Uvedomila som si však, ako sa mám na Slovensku dobre, a zatúžila som dať niečo z toho, čo mám, ďalej.

Čoho sa týkali vaše obavy?

Najväčšie obavy boli existenčného charakteru – nechať bývanie a prácu v Bratislave a odísť na pol roka bez istoty, čo bude po mojom návrate. Musela som si sama v sebe zodpovedať otázku, či mi to stojí za takýto risk.

Čo bolo vašou úlohou po príchode do Rwandy?

Na začiatku som sa musela zorientovať, v čom mi veľmi pomohli manželia, ktorí tam boli ako dobrovoľníci predo mnou a venovali sa mi dva týždne. Postupne som si s druhou dobrovoľníčkou rozdelila kompetencie. Ja som sa okrem administratívy zamerala na kreatívne hodiny s deťmi. Učila som ich kresliť, lepiť, strihať a podobné základné veci. Vyučovala som tiež angličtinu pre zamestnancov.

Ako si spomínate na čas strávený s deťmi?

Najhlbší zážitok mám z toho, že napriek ich obrovskej materiálnej chudobe to boli najšťastnejšie deti na svete, aké som videla. Znie to ako veľké klišé, ale viem to porovnať aj so skúsenosťami z bohatých rodín v západnej Európe, kde som pracovala ako aupairka. Deti v Afrike nemali nič, napriek tomu boli radostné. Túžili po pozornosti a boli veľmi vďačné za každý čas strávený s nami, až nás potom nechceli pustiť. (Úsmev.)

Aké výsledky ste v Afrike po sebe zanechali?

Úspech pre mňa bol, keď som videla, že deti dokážu držať nožnice v rukách a že sa zlepšujú v jemnej motorike. Doma totiž bežne nemajú veci ako nožnice, perá alebo ceruzky.

Napriek ich obrovskej materiálnej chudobe to boli najšťastnejšie deti na svete, aké som videla.

Do akej miery si uvedomovali, že ste opustili svoje pohodlie doma a prišli ste tam iba kvôli nim?

Ťažko povedať. Niektorí si ani nevedia predstaviť, čo to znamená. Veľa ráz som zažila z ich strany vďačnosť, ale zároveň aj často očakávali, že im pomôžeme, napríklad peňažne. Bolo to dosť časté.

Ako ste to riešili?

Riešili sme to vždy s Martinom. (Úsmev.) Mali sme na takéto prípady určitý rozpočet. Napríklad jednej rodine dážď odniesol strechu a poprosili nás o pomoc. Takýchto prípadov však bolo veľa a bolo naozaj ťažké vybrať, komu pomôcť. Vždy sme rozmýšľali, do akej miery im môžeme pomôcť my a do akej miery by si to potom rodičia mohli napríklad odpracovať v škole, aby to nebolo automatické a aby to nebrali ako samozrejmosť.

Mali ste nejaký kontakt s chorobou?

Som veľmi vďačná, že sa po tejto stránke nič extrémne nestalo. Bola som možno trikrát prechladnutá, lebo tam bolo vlhko a v noci klesli teploty aj pod 10 stupňov. Tým, že tam nebolo žiadne kúrenie, často mi bola veľká zima. Oni sú na to už zvyknutí, ja som si nezvykla. Okrem toho som mala raz vyvrtnutý členok, ale nebolo to nič vážne.

Tie nočné zimy s vami nič neurobili?

Bol to niekedy boj, asi nikdy som ešte nespala pod takým množstvom prikrývok a stále mi bola zima. (Úsmev.) No bolo to tým, že som človek, ktorý má rád teplo. Vďaka tejto skúsenosti si však teraz oveľa viac užívam teplo alebo teplú sprchu.

Prečo by mali Slováci prispieť na zbierku Pôstna krabička a pomôcť tak deťom, ktorým ste osobne pomáhali aj vy?

Je to veľmi dôležité. Ak my považujeme desať eur za malú čiastku, pre ľudí tam to znamená veľmi veľa. Za takúto sumu si môžu veľa zabezpečiť. Vďaka takejto zbierke sa môžu postaviť na vlastné nohy. Deti majú nádej na lepšiu budúcnosť, lebo dostanú vzdelanie. Ich rodičia sú často negramotní a deti ich takto predbehnú. Vzdelanie je v týchto krajinách cestou a vďaka zbierke sa to všetko môže uskutočniť.

Čo je to naj, čo si dobrovoľník môže z Afriky doniesť domov?

Pre mňa je to vedomie, že si oveľa viac vážim to, čo mám. V niečom si žijeme v luxuse. Osobne by som sa nemala toľko sťažovať na to, čo nefunguje, ale byť vďačná za to, čo mám. Môj život pokračuje ďalej aj po návrate z Afriky, ale pozerám sa naň inými očami. Toto sa nenaučíte z dokumentu alebo z filmu. Premieňa vás osobný zážitok.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články