Ak si pred trpiacim človekom „umyjeme ruky“, stratíme ľudskosť, hovorí salezián Peter Jacko

Vaša rehoľa od začiatku vojny na Ukrajine reaguje veľmi promptne. Hneď v prvých dňoch konfliktu sa vám podarilo dopraviť na Slovensko 48 chlapcov zo saleziánskeho sirotinca v Ľvove a prednedávnom ste dokonca začali s vysielaním humanitárnej pomoci na Ukrajinu. Sám ste prekročili hranicu, aby ste sa uistili, že pomoc dorazí do cieľa. Ako by ste opísali vašu cestu za hranice?

Prvýkrát som šiel na Ukrajinu s kamiónom prevážajúcim približne 20 ton humanitárnej pomoci pred tromi týždňami. Boli sme dvaja, šofér a ja. Šesť hodín sme čakali na hranici a potom, ako sme vybavili potrebné papiere, sme prešli na druhú stranu.

Naším cieľom bol Užhorod. Na určené miesto sme dorazili v noci. Tam nás už čakal jeden salezián z Ľvova. Situácia bola pokojná. Preložili sme náš náklad do dvoch menších áut a zároveň sme sa s majiteľom pozemku dohodli na prenájme niektorých skladov. Vytvorili sme si takto logistickú linku. Teraz máme sklad v Prešove, kde máme dohodnutú špedičnú dopravnú firmu, a na Ukrajine.

Kam najďalej sa táto pomoc dostane?

Až do konfliktných oblastí. Máme plán posielať pomoc na Ukrajinu každý týždeň, pokiaľ to bude treba a budeme mať aj finančné prostriedky. Teraz sa zameriavame na presne vyšpecifikované potreby – niektoré trvanlivé potraviny a drogériu, s ktorými nám pomáhajú aj niektoré obchodné siete. Navyše v našich jednotlivých saleziánskych domoch robíme zbierky. Každý dom pritom zbiera presne tri určené veci. Takto dokážeme pomoc veľmi efektívne distribuovať.

Čo ste sa dozvedeli od miestnych saleziánov o situácii v Užhorode, keď ste tam prišli prvýkrát?

Užhorod je podľa informácií, ktoré sme dostali, plný ľudí predovšetkým z východnej oblasti Ukrajiny. Len vnútorne vysídlených Ukrajincov je približne sedem miliónov. Veľká časť je v oblasti Mukačeva, Užhorodu, Ľvova, Ivano-Frankivska.

Kde sú títo ľudia ubytovaní?

V telocvičniach, farnostiach, rôznych kultúrnych domoch, rodinných domoch, bytoch, u príbuzných. Všetko je naplnené. Takto nám to opísali saleziáni na ukrajinskej strane.

Mali ste možnosť zostať v Užhorode dlhšie alebo ste sa hneď museli vrátiť?

Zdržali sme sa tam len niekoľko hodín. Kamión musel na Ukrajine zostať a mňa priviezli na užhorodskú hranicu z druhej strany. Bolo tam veľa áut a v pravidelných, asi 15-minútových intervaloch tam prichádzal autobus z Užhorodu, ktorý vyložil ľudí na hranici. Tí ďalej pokračovali pešo na Slovensko.

Kráčali ste teda spolu s utečencami k hranici. Aký to bol pocit?

Ja som sa od hraničného priechodu vo Vyšnom Nemeckom presunul do Uble. Dostal som totiž informáciu, že je tam menej ľudí. Aj tam však bola dlhá kolóna áut. Na hranici predo mnou čakalo asi päť žien s deťmi a jeden starší muž, ktorý šiel do práce na Slovensko. Keď som pristúpil k rampe, ukrajinský vojak ma zastavil a povedal mi, že nemôžem prejsť.

Prečo?

Museli tam mať nejaké problémy. Bolo už asi deväť hodín večer a ľudia hovorili, že bolo vidno, ako niekoho baterkami hľadali v lese. Možno nejakého dezertéra.

Čo sa dialo potom?

Odstavili hranicu a čakali sme tam vonku v zime asi hodinu. Tam som si pri pohľade na tých ľudí a vojakov so samopaľmi uvedomil, že som v krajine, kde je vojna, že ja idem domov, ale tie ženy s deťmi idú do neznámeho sveta. Keď sa nám napokon podarilo prejsť na Slovensko, mňa už na druhej strane čakali známi, ukrajinské ženy a deti už vítali dobrovoľníci, ktorí sa o nich postarali.

Na Ukrajincoch sa mi páči zdravé vlastenectvo, lebo je autentické a zároveň rešpektujúce iné národy a národnosti. Treba však povedať, že v minulosti boli aj medzi Ukrajincami cítiť rozdiely. Táto vojna z nich však utvorila jednotný národ.

Mali ste vôbec počas tých niekoľkých hodín možnosť porozprávať sa s miestnymi a vypočuť si ich dojmy, príbehy?

Mal som debatu s ukrajinským šoférom, ktorý ma viezol na hranicu. Pýtal som sa ho, ako to ľudia vnímajú, o čom sa zhovárajú. Povedal mi, že miestni nerozumejú, aký zmysel má celá táto vojna. Na čo to je dobré. Mnohí to nevedia logicky pochopiť, lebo je tu niekto, kto si uzurpuje ich krajinu v domnení, že ju chce oslobodiť. Oni sa však pýtajú, od čoho ich ten niekto ide oslobodzovať? Druhá vec, ktorú som si zapamätal, bola, keď mi povedal, že sa svojej zeme a krajiny nevzdajú.

Áno, ukrajinské vlastenectvo je často skloňované. Niektorí tiež hovoria o novom vnímaní nacionalizmu, ktorý sa nestavia proti demokracii tak, ako sme toho boli svedkami v našich dejinách, ale môže s ňou kráčať ruka v ruke. Aká je vaša skúsenosť s touto ukrajinskou črtou?

Ukrajinská hrdosť je veľmi silná. Vnímal som ju už aj pred tým, keď som na Ukrajinu chodieval s našimi mladými na letné tábory, ktoré sme organizovali na Zakarpatí. Páči sa mi takéto zdravé vlastenectvo, lebo je autentické a zároveň rešpektujúce iné národy a národnosti. Treba však povedať, že v minulosti boli aj medzi Ukrajincami cítiť rozdiely. Táto situácia, táto vojna z nich však utvorila jednotný národ.

Mnoho organizácií i jednotlivcov začalo bezprostredne po vypuknutí konfliktu konať a pomáhať. V úvode som spomenula, že vďaka rýchlej reakcii slovenských saleziánov sa podarilo zachrániť skupinu chlapcov z Ľvova. Ako táto záchranná akcia vyzerala?

Deň po vypuknutí konfliktu prebehla komunikácia medzi bývalým provinciálom na Ukrajine, ktorý je Slovák a momentálne sa nachádza na Slovensku, a aktuálnym provinciálom. Úrady v Ľvove a západnej Ukrajine nariadili, aby deti zo zariadení, ako sú detské domovy či sirotince, ak je to možné, dostali zodpovední čo najrýchlejšie do bezpečia v zahraničí.

Keď nás ukrajinskí saleziáni oslovili s touto vecou, rozhodli sme sa reagovať okamžite. Neváhali sme. Išlo o život, preto sme ani neriešili, či máme všetko ošetrené a či ideme podľa nejakej regule zákona. Konali sme v krízovej situácii, veľmi racionálne a pragmaticky.

V sobotu večer sme už mali zabezpečený autobus a hneď sme cestovali na hranicu do Vyšného Nemeckého. Z Ľvova zároveň vyrazil na hranicu autobus s chlapcami. Na hranici sme boli dohodnutí, že chlapci prestúpia do nášho autobusu. Nepodarilo sa to však hneď. Kolóny áut boli v tom čase veľmi veľké a bol tam totálny chaos. Ľudia nosili veci, chodili tam neziskovky, súkromníci s autami zvážali ľudí, miešala sa tam nákladná doprava s autobusovou.

Chlapci prišli na hranicu o štvrtej ráno. O pol siedmej sme po prebdenej noci odchádzali z Vyšného Nemeckého. Chlapcov sme doviezli do jedného nášho domu na Drienici, ktorý sa medzitým stal vysunutým detašovaným pracoviskom jedného centra pre deti a rodinu. Tam nasledovali prvé dni zastabilizovania detí, nastolenia pokojného režimu, aby vypadli z toho stresu, ktorý im útek spôsobil.

Ako veľmi si deti uvedomovali nebezpečnosť celej tejto akcie?

Deti samotné zažili iba jednu sirénu, keď odchádzali z Ľvova a nastupovali do autobusu. Vtedy sa zodpovední rozhodovali, či vystúpia a pôjdu do úkrytu, alebo odídu. Nakoniec to však riskli. Chlapci vo veku od 6 do 16 rokov prišli po ceste vyčerpaní. Myslím si však, že to brali ako isté dobrodružstvo. Oni sami dosah vojny cítia hlavne cez svojich blízkych príbuzných, s ktorými komunikujú aj naďalej.

Kde sa chlapci nachádzajú teraz?

Tých od 6 do 10 rokov v spolupráci s Centrom pre deti a rodiny v Prešove, pod ktoré momentálne oficiálne patria, sme umiestnili po dvoch do nami vybraných rodín, ktoré sme si spolu so sociálnymi pracovníkmi, psychológmi a štátnymi úradmi preverili. Spolupráca s nimi bola naozaj na vysokej úrovni a veľmi nám pomohli.

V súčasnosti majú tieto deti každý deň doobeda vyučovanie so svojou učiteľkou a vychovávateľkou, ktoré prišli s nimi. Potom majú v našom stredisku obed a popoludní majú rôzne voľnočasové aktivity. Tí starší sú v piatich saleziánskych domoch. Pomaly sa zapájajú do miestnych aktivít a nabehli už aj na školu. Ľvovské školy, do ktorých chlapci chodili, pokračujú v online výučbe. Ich vzdelanie je teda naďalej garantované a budú im uznané ročníky, ktoré doteraz navštevovali na Ukrajine.

Teraz pomáhame ľuďom z Ukrajiny, príde však čas, keď budeme musieť pomáhať Ukrajine a to bude ten moment, keď sa ukáže, či sme pripravení pomáhať aj dlhodobo.

Opísali ste chaos na hranici. Na takúto situáciu sa asi nedá pripraviť bez nejakej predchádzajúcej skúsenosti. Na druhej strane, Slováci opäť ukázali veľkú ochotu pomôcť, hoci by sa mohlo zdať, že v nás posledné dva roky empatiu takmer pochovali.

Určite. Možno tá naša pomoc nebola na začiatku úplne nemecky systematická, ale bolo tam srdce. Tam sa znovu ukázala autenticita nás ľudí na Slovensku. Ľudia ani dnes jednoducho neváhajú pomôcť. Poznám človeka, ktorý sa vrátil predčasne z dovolenky, lebo dostal mail, že niekto potrebuje byt. Alebo viem o štvorčlennej rodine, ktorá k sebe prijala ďalších piatich ľudí. Takých príbehov nielen v saleziánskom svete, ale aj v neziskovkách, v cirkevných organizáciách, charitách je veľmi veľa.

Neprekvapilo vás, že sa ľudia vrhli do pomoci pre druhých?

Nie. Máme totiž niekde v sebe cit pre toho, kto trpí. Možno to máme dokonca až v DNA, lebo my sami sme zažili aj historicky nejakú formu obmedzenia, utrpenia alebo nadvlády silnejšieho. Akonáhle vidíme, že sa takáto krivda deje niekomu inému, empatia národa i celej občianskej spoločnosti je na veľmi vysokej úrovni. Toto treba vedieť doceniť. My nie sme obrovský národ, ktorý dokáže integrovať všetkých ľudí na úteku a má na to aj nastavené procesy. Vieme sa však mobilizovať vtedy, keď vidíme realitu utrpenia toho druhého a to o nás niečo vypovedá.

Ako dlho nám však podľa vás táto empatia vydrží? Videli sme, ako vieme v krízových situáciách, pokiaľ ide o pomoc a súdržnosť, otočiť, nehovoriac o mnohých vonkajších hlasoch, ktoré sa aj teraz snažia ľuďom nahovoriť, že postoj „nás sa vojna netýka” je bezpečnejší než solidarita a angažovanosť.

S jedným mojím priateľom sme si kládli tú istú otázku. Neudeje sa to, čo sa udialo pri covide? Šestnásteho marca 2020 sa začal lockdown, nastala totálna mobilizácia, ľudia si pomáhali, chodili nakupovať pre starých ľudí, šili rúška, tlieskali z balkónov. Prišla veľká vlna solidarity a po nej zlom, ktorý všetko zmenil. Možno aj teraz sme už v tom bode zlomu, ale bolo by múdre, ak by sme sa poučili z týchto vecí.

Jeden môj priateľ to zadefinoval tak, že teraz pomáhame ľuďom z Ukrajiny, no príde čas, keď budeme musieť pomáhať Ukrajine, a to bude ten moment, keď sa ukáže, či sme pripravení pomáhať aj dlhodobo. Ja si myslím, že od jednej krízy k druhej by sme mohli porásť. Nebude to hneď, nemusí to znamenať, že ak sme to pri covide nezvládli, tak to zvládneme teraz. Možno však teraz urobíme niečo viac a o trochu lepšie a to stačí, aby sme boli ako národ, ako ľudia na ceste rastu. To je moja nádej.

Mohlo byť obdobie pandémie v tomto zmysle slova akousi prípravou na ešte ťažšiu situáciu, ktorú zažívame teraz?

Či to bola príprava, to asi závisí od subjektívneho postoja. Nikto z nás však asi nevedel povedať, že pandémia bude dobrý trenažér na budúcnosť. Všetci sme žili v tom, že keď sa to raz skončí, tak sa vrátime do normálu. My saleziáni sme začali reflektovať aj to, že možno by bolo dobré vrátiť sa nie do normálu, ale zamyslieť sa nad tým, kam by sme sa po covide mali posunúť. A na to prišla ďalšia skúška pre našu občiansku spoločnosť i Cirkev. Každá takáto krízová situácia nás môže urobiť silnejšími, ale nás aj odhaliť vo väčšej pravde a nahote.

Ako som spomenul, covid predtým spôsoboval veľkú solidaritu a následne veľký prepad až stavanie sa do nejakých barikád, jedných proti druhým a to aj v Cirkvi. Dnes tu preto stojí otázka, ako sa z tohto dokážeme poučiť. Čomu nás toto všetko učí, akú pravdu odhaľujeme o sebe? Aké slabosti a krehkosti sme objavili pri covide, ale aj aké bohatstvo, dobro a potenciál objavujeme v sebe v tejto situácii vojny? Dal by Boh, aby sme v tomto porástli, aby sme aj my kresťania, pokiaľ ide o skutky lásky, neboli len teoretikmi.

V mnohých aj kresťanských rodinách už teraz dochádza k rozdeleniam. Zameranie sa na názorové vojny napokon môže ľudí vyčerpať až paralyzovať v pomoci. Čo sa s tým dá robiť?

Nemám na to úplnú odpoveď a asi ani neexistuje. Myslím si však, že či sme kresťania alebo nie, v prvom rade sme ľudia a ak je vedľa mňa niekto, kto trpí, tak by sme okolo neho nemali prejsť bez povšimnutia, ako kňaz a levita z Ježišovho príbehu o samaritánovi. Ak toto stratíme, tak si nemyslim, že strácame len vieru, ale strácame hlavne ľudskosť. Ak pred nami stojí trpiaci človek a niekto si pred ním umyje ruky, k tomu nie je čo dodať, hádam len to, že takto prestávame byť ľuďmi.

A to rozdelenie rodín? To je realita, ktorú sme mali pri covide, pri očkovaní, pri testovaní. Budeme ju mať pri vojne, pri politických názoroch. Jeden autor hovorí, že prvé rozdelenie nie je medzi nami dvoma, ale prechádza stredom ľudského srdca.

Možno sa my dvaja nedohodneme na niečom, nemusíme mať rovnaké názory, veď už len človek sám so sebou má problém. Koľkokrát aj vieme, čo je správne, aj poznáme, čo je dobro, a predsa tak nekonáme. Nie je toto rozdelenie už nás samých? Takže sa nedivme, keď potom prechádza aj ďalej do našich vzťahov.

Znamená to však aj to, že začiatok budovania blízkosti je u mňa. A možno tým prvým krokom napriek tomu vnútornému rozdeleniu je úcta a rešpekt voči druhej osobe ako takej, bez rozdielu. Ak toto nestratíme, zostaneme ľuďmi.

Vaši saleziáni sa momentálne nachádzajú aj v Rusku. Možno už teraz sa stretávajú s utrpením aj na tej druhej strane. Máte o nich nejaké informácie?

Momentálne je ťažké dostať od našich spolubratov správy tak, aby sme ich neohrozili, keďže je tam silná štátna kontrola. V Rusku máme dve saleziánske komunity, tá komunikácia je však obmedzená. My si uvedomujeme, že bolesť nie je len na jednej strane konfliktu, tých, ktorí sú napadnutí.

Bolesť je aj na strane agresorov, lebo sú tam matky, ktorých deti trpia, zomierajú alebo sú ranené. Domov sa nevrátia alebo sa vrátia s trvalými následkami. To, čo som povedal predtým, platí. Je jedno, v akej pozícii a na akej strane je človek, ktorý trpí. Každý, kto trpí, si zaslúži, aby si ho ten niekto všimol a toto budú robiť aj naši bratia tam.

Foto: Facebook/saleziani.sk