Ako spevák Robbie Williams našiel zmysel svojho života

Ak existuje žáner, v ktorom je Netflix naozaj dobrý, tak sú to životopisné dokumenty. Posledný, ktorý som si pozrel, mal názov Robbie Williams (Veľká Británia, 2023) a v podstate naplnil všetko, čo od tohto žánru ako divák potrebujete.

Nejde o úplne typický životopisný dokument o hudobníkovi, v ktorom sa striedajú bombastické zábery zo živých vystúpení so zástupom „hovoriacich hláv“, ktoré svedčia o genialite ústredného umelca. Tento krátky seriál je výrazne osobnejší.

Kultový britský hudobník Robbie Williams filmárov privítal u seba doma, kde v ležérnom prostredí reaguje na staré a vzácne videozáznamy zo svojej kariéry a snaží sa priblížiť, čo sa vtedy dialo v jeho hlave. Ľudia totiž pri celebrite jeho formátu často vidia len povrch, to, že je niekto slávny a bohatý, ale nevidia, čo sa ukrýva pod povrchom. A práve tam to môže byť niekedy poriadne prehnité.

Náročnejší život, ako sa zdá

Williams sa vďaka chlapčenskej kapele Take That stal slávnym už ako tínedžer, pričom sa bavíme o sláve prvotriednej, pred celým národom, nie na nejakej lokálnej úrovni. Čo takýto úspech spraví s ľudským mozgom, nie je náročné odhadnúť.

Spevák sa so svojou náhle nadobudnutou slávou nikdy poriadne nevyrovnal, počas celej kariéry ho dobiehalo jeho sebavedomie, narúšané bulvárnymi médiami a všadeprítomným a všetko si všímajúcim pohľadom fanúšikov.

Štvordielny seriál je preto silno intímny – Williams rozpráva o dianí vo svojej duši, o tom, že niektoré situácie prežíval ako extrémne nepríjemné, hoci to navonok vôbec nebolo vidno. Príkladom je jeho vystúpenie v Leedse v roku 2006, počas ktorého mal ťažké panické ataky.

Priznám sa, že hoci to bolo od Williamsa odvážne, miestami mi to jeho rozprávanie už liezlo na nervy. Nie je nič zlé na tom vyjadriť svoje emócie a snažiť sa ich zdravo spracovať, ale po troch epizódach mi už spevákovo sťažovanie sa prišlo skôr ako snaha o nájdenie stále nových fráz na opísanie svojho utrpenia. Taký festival sebaľútosti.

Zmysel mu dala rodina

Vykúpenie nakoniec priniesla posledná epizóda, v ktorej už Williams nadobudne nadhľad a, čo je asi najpodstatnejšie, zmysel svojho života – darovanie sa pre druhých. 

Dojalo ma jeho rozprávanie o tom, ako jeho manželka Ayda a deti v podstate dali zmysel jeho práci. Už zrazu nebol iba nezávislým jednotlivcom, ktorý svoju slávu a bohatstvo používal na uspokojovanie svojich vlastných potrieb a ega (ako to v dokumente bolo vidno napríklad počas najväčšieho turné Close Encounters, keď sa neskrývane vychvaľoval veľkoleposťou svojho projektu).

Je to pritom paradoxné – ako človek s rodinnými povinnosťami a zodpovednosťou sa Williams cíti slobodnejšie ako v časoch, keď bol nezávislým a „slobodným“ mužom. 

To potvrdzuje myšlienky psychológov ako Viktor Frankl, ktorí za predpoklad dobrého duševného zdravia považujú nájdenie zmyslu. Je to zároveň v súlade s kresťanskou predstavou o spoločnosti, ktorá nie je len zbierkou jednotlivcov, ale skôr sieťou vzťahov a povinností, pričom najsilnejšie morálne povinnosti máme voči tým, ktorí sú k nám najbližšie.

Keď si to uvedomíme a začneme podľa toho žiť, dokáže to výrazne zlepšiť kvalitu života nielen ľudí okolo nás, ale aj nás samých. A to platí aj vtedy, ak ste excentrickým britským hudobníkom.