Menu
Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú.
Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!
Minulý rok som robila sériu rozhovorov s odborníkmi o ťažkých témach ako drogy, sexuálne zneužívanie, poruchy príjmu potravy, bezpečnosť na internete… Každý jeden z nich zdôrazňoval – rozprávajte sa so svojimi deťmi. Nemôžete ich od všetkého uchrániť, ale keď sa niečo začne diať, viete im pomôcť odhaliť to, stáť pri nich, dostať sa z toho. Rozprávajte sa s nimi! Buďte s nimi! Majte ich dôveru!
Deti nestačí milovať, musia cítiť, že sú milované.
Ako sa teda s deťmi a mladými rozprávať tak, aby sa cítili prijatí a boli ochotní sa s nami podeliť o svoje ťažkosti? K tejto téme existuje nespočetné množstvo literatúry, kurzov, odporúčaní. Techniky, dobré rady, prístupy. Napriek tomu by som začala z iného konca.
„Mladých nestačí milovať, musia cítiť, že sú milovaní,“ hovorí svätý don Bosco, vychovávateľ mládeže. A presne táto veta platí aj pre nás, rodičov. Naše deti nestačí milovať, musia cítiť, že sú milované.
Ako dosiahnuť, aby naše deti cítili, že sú milované, je rodičovské umenie, ktorému sa učíme celý život. Je to najmä o neustálom spoznávaní nielen dieťaťa, ale najmä seba, o rešpektujúcej komunikácii, o práci so vzájomnými očakávaniami, o celkovej atmosfére, ktorá doma vládne, o napĺňaní potrieb, o tom, akým spôsobom sa staviame k zlyhaniam. Tiež o pokore, tvorivosti, trpezlivosti i prispôsobivosti. A najmä o láske a jej prejavoch.
Okrem rodinného prostredia môžu naše deti zažívať prijatie aj vonku, v iných vzťahoch. Či už je to v rámci širšej rodiny, s dobrými priateľmi, na stretku, skautingu, či v spoločenstve, na tábore, ale napríklad aj v športovom klube či na inom mieste.
Podelím sa o rozhovor s istým mladým mužom, ktorý sa v dôsledku šikany na základnej škole dodnes nevie v živote uplatniť – nevie nadväzovať vzťahy, nevie si udržať pracovné miesto, nevie sa pohnúť z miesta:
„Nemal som žiadne blízke vzťahy – ani s rodičmi či v škole, alebo mimo nej. V podstate mi to znemožnilo ďalej fungovať aj na strednej škole. (…) Tešil som sa. A prišiel som na strednú a mal som silné úzkosti, pocit nízkej sebahodnoty, strach, tak som tam žiadne vzťahy nedokázal nadviazať. Bol som tichý. Mal som depresie a nemal som chuť žiť. Nenachádzal som žiadny zmysel. (…) Chodil som na nejaké krúžky, ale necítil som sa tam bezpečne. Už z toho, že som mal problém nadväzovať vzťahy doma i v škole.“
Toľko krátky úryvok z rozhovoru. Čo však zaznelo ďalej, ma prekvapilo.
„Ale všimol som si, že hlavne kresťanské organizácie organizujú neformálne stretnutia skupiny žiakov, ktorí sa zídu po škole a rozprávajú sa. Hovoria o tom, ako sa majú, a riešia sa tam aj vzťahy. (…) Keby som na základnej alebo strednej škole mal takúto možnosť absolvovať krúžok s neformálnou, nenásilnou debatou, to by bolo super.“
Toto sú tie stretká, spoločenstvá, skautské družiny. Miesta, kde sa na prvý pohľad nič svetoborné nerobí – nezlepšuje sa v športe ani v hudbe či jazyku, načo taký krúžok vlastne je?! Ale deti si tu rozvíjajú sociálne a komunikačné zručnosti, ktoré sú čím ďalej, tým viac potrebné.
Majú tu priestor na budovanie si vzťahov a priateľstiev na celý život, je to priestor dôvery a bezpečia, priestor, kde môžu spoznávať seba samých aj v interakcii s druhými. Priestor, ktorý nie je také samozrejmé mať. V dnešnej postcovidovej dobe rozhodne nie.
Po tragických udalostiach posledných dní vychádzajú na povrch aj mnohé ďalšie prípady šikany. So svojou skúsenosťou sa podelila na sociálnych sieťach aj moja kamarátka Eli. Po opise hrozných veci, ako ju spolužiačky bili, opľúvali, čakali pred školou i domom a ona sa pred nimi skrývala, pokračuje: „Zhodou okolností som neskôr natrafila na skauting a ten ma od všetkých týchto trápení ochránil. Našla som útočisko a bezpečné prostredie v našom skautskom zbore.“
Ako dobrovoľníčka v mládežníckej organizácii som svojho času napísala množstvo správ z podujatí a niekoľko projektov na podporu našich aktivít. Často v nich zaznievali slová ako „výchova prosociálneho mladého človeka“, „rozvíjanie osobnosti vytváraním podmienok a možností pre jeho rast“, „rozvíjanie vzťahov“, „budovanie komunikačných zručností“ a mnohé ďalšie.
Vtedy mi to pripadalo ako také bla-bla-bla. Používala som rétoriku, ktorá bola vyžadovaná, ale v mnohom mi dané slovné spojenie pripadali zbytočné. Jasné, že sa tieto veci dejú, ale naozaj treba o tom toľko hovoriť? Veď je to úplne bežné a samozrejmé!
Zhodou okolností som neskôr natrafila na skauting a ten ma od všetkých týchto trápení ochránil. Našla som útočisko a bezpečné prostredie v našom skautskom zbore.
Dnes, keď sa pravidelne stretávam s deťmi zo základných škôl, vidím, že tento bezpečný priestor, kde by mohli deti byť samy sebou a učiť sa budovať vzťahy, rozvíjať sa, vôbec nie je taký bežný a dostupný, ako je potrebné.
Aj preto sa ma hlboko dotkla informácia o tom, že naši politici chcú zmeniť finančný mechanizmus asignácie 2 % z daní a nútiť ľudí rozhodovať sa medzi svojimi rodičmi a podporou neziskových organizácií. Ak by mimovládne organizácie prišli o tento zdroj financovania, mnohé z nich by museli okresať svoju činnosť. Činnosť, ktorou často nahrádzajú úlohy štátu.
Bonusom detských a mládežníckych organizácií je, že sú vekovo zmiešané, generačne pestré. Deti sa stretávajú pod vedením animátorov, len o pár rokov starších kamarátov, ktorí majú dosť nadšenia a energie na rôzne bláznovstvá. Zároveň sú poháňaní zodpovednosťou, ktorá im bola zverená (ehm, snažia sa v rámci svojich možností), prešli si aspoň základným vzdelaním a takto môžu všetci spoločne rásť. Tí menší aj väčší.
Možno nemáte vo svojej blízkosti žiadnu organizáciu, ktorú by mohli deti navštevovať na pravidelnej báze. Ďalšou z možností sú jednorazové aktivity – výlety, akcie, letné tábory. Tie detské organizácie väčšinou organizujú pre svojich členov, ale neraz je možnosť pridať sa aj pre nováčikov.
Na našom mládežníckom tábore sa v lete zúčastnilo aj niekoľko nových ľudí. Najmä tí boli príjemne prekvapení rodinnou atmosférou a prijatím. Zazneli aj vety ako: „Veľmi som sa bála sem prísť, už som sa stretla so šikanou na tábore. Ale tu ma super prijali, môžem byť sama sebou.“
Je to málo? Čím ďalej sa viac stretávam a rozprávam s deckami zo škôl, tým viac si uvedomujem, aké je niečo takéto vzácne. Mať skúsenosť, že nemusím nosiť masku a báť sa posudzovania. To nezažiješ len tak hocikde!
Ďalšou z možností, ako obklopiť deti dobrými priateľmi a dôveryhodnými dospelými s podobnými hodnotami, ako máme my, je vybudovať si rodinnú komunitu. Pravidelne sa stretávať s ďalšími rodinami, ktoré majú deti v podobnom veku, chodiť spolu na dovolenky, výlety, hrať sa, rozprávať.
Poskytneme tak deťom širšiu sieť vzťahov, v ktorých sa môžu cítiť bezpečne, kde sa môžu rozvíjať a v prípade potreby sa môžu obrátiť na iných dôveryhodných dospelých. Keďže najmä v puberte to býva vo vzťahu k vlastným rodičom niekedy ťažké…
Často veci nejdú ľahko, sú spojené s ťažkosťami, vzťahy nie sú ideálne. Ale ak vieme, akú hodnotu nám môžu priniesť, oplatí sa za nimi kráčať.
Prajem nám všetkým, aby sa nám podarilo vytvoriť pre naše deti priestor, v ktorom sa budú cítiť bezpečne a kde budú môcť byť samy sebou a tak nerušene rásť a rozvíjať svoje dary, svoj potenciál.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
