Ako vypestovať zdravé sebavedomie u detí? Tri pozitívne spätné väzby k jednej negatívnej

V rubrike Krása výchovy reagujeme na ďalšiu vašu otázku. Všeobecne platí, že sebadôvera sa u detí rozvíja lepšie, ak dostávajú pozitívnu spätnú väzbu. Nepreháňame to však v súčasnosti s pochvalami?

Exkluzívne pre vás, čitateľov nm.sk, odpovedá Ilona Špaňhelová, psychologička a psychoterapeutka z Prahy. Otázky do rubriky Krása výchovy môžete posielať na adresu: vychova@nm.sk.

Chváliť deti je dnes tak trochu v móde. Ako mama dvoch chlapcov do šesť rokov viem, že im pochvala vždy dobre padne, ale mám problém s prístupom niektorých mamičiek, ktoré vo svojom okolí poznám. Mnohé si totiž myslia, že bez častej pochvaly z detí nevyrastú sebavedomí ľudia. Zdá sa mi však, že v súčasnej výchove sa pochvala preceňuje. Aký je váš názor na chválenie detí?
čitateľka

Môj všeobecný názor na chválenie – to znamená na podanie pozitívnej spätnej väzby dieťaťu i dospelému – je pozitívny. Som za to, aby sme druhému, ak urobí niečo dobre – napríklad nezabudne na niečo, o čo sme ho požiadali –, poďakovali a pochválili ho. Nebojme sa povedať dieťaťu, že je výborné, keď nezabudlo poskladať bielizeň, vyložiť riad z umývačky a tak ďalej. Povedzme mu, že nás rodičov potešilo, keď niektorého z nás pohladilo, keď si všimlo, že sme smutní a opýtalo sa nás, ako sme sa mali v práci. Takto totiž preukazuje záujem, cit a súcit s inými, a to je chvályhodné.

Je potrebné byť k dieťaťu pravdivý a chváliť ho za konkrétne veci. Istí rodičia sa ma opýtali, či majú postupovať podľa toho, čo videli v jednom filme – dieťa hneď, ako sa prebudilo, chválili, opakovali mu, aké je úžasné a skvelé. To by som neodporúčala. Je však vhodné pochváliť ho za skutok, za jeho odhodlanie.

Je potrebné byť k dieťaťu pravdivý a chváliť ho za konkrétne veci.

Dieťa prichádza na svet s určitým osobnostným charakterom. Niektoré dieťa je viac živé, rado rozpráva, iné je skôr tiché a veci si rieši v sebe. Niekedy ani nevieme, čo všetko prežíva, o čom premýšľa, ako sa má. Dá sa teda predpokladať, že dieťa, ktoré je viac introvertný, skôr melancholický typ, môže mať zároveň nižšiu sebadôveru. Preto som toho názoru, že je správne pomôcť mu vďaka spätnej väzbe budovať lepšie sebavedomie. Od nás rodičov dostane základ a potom, keď vyrastie, si bude vedieť samo dávať spätnú väzbu na svoje správanie. Dokáže sa tak vo svojom správaní a vo svojich skutkoch vyznať a nestratí nádej v samého seba.

Aby sa sebadôvera u dieťaťa rozvíjala správne, je potrebné ho tiež informovať o tom, čo sa mu nepodarilo, čo neurobilo dobre a následne ho viesť k tomu, aby sa nebálo, hoci aj s našou pomocou, vec napraviť.

Kedysi dávno som videla štúdiu dvoch psychológov z Anglicka, ktorí odporúčali dávať dieťaťu tri pozitívne spätné väzby na jeho správanie a jednu negatívnu. To znamená, že je dobré viac chváliť a pritom nezabúdať aj na to, aby sa dieťa nebálo svoju chybu či vinu napraviť. Bude na seba hrdé, že je schopné dať veci do poriadku a navyše mu zostane príjemný pocit z dobre urobenej práce.

Spätnou väzbou budujeme u dieťaťa lepšie sebavedomie.

Pre dieťa je to akási „gymnastika“, ku ktorej ho vedieme, kým je s nami doma. Až raz „vyjde do sveta“, bolo by dobré, aby si cenilo samo seba, druhého a nebálo sa vzniknutú chybu napraviť, priznať sa k nej.

My dospelí, ak nás niekto pochváli, si skúsme položiť otázku – padlo mi to dobre? Zahrialo ma pri srdci? Ako to bolo, keď som bol malý ja – chválili ma moji rodičia a jemne ma upozorňovali i na to, čo mám urobiť lepšie alebo inak? Ako som vnímal ich spätnú väzbu?

Prajem vám všetko dobré do každého dňa!

Foto: Xavier Mouton / Unsplash.com