Ako z dieťaťa nevychovať malého diktátora?

V rubrike Krása výchovy reagujeme na ďalšiu otázku rodičov. Otcovia a mamy by pre svoje dieťa urobili všetko. Popri napĺňaní jeho záujmov a potrieb však netreba zabúdať viesť dieťa aj k rešpektu a ohľaduplnosti vo vzťahu k iným. Psychologička radí, ako naučiť deti nevynucovať si pozornosť.

Exkluzívne pre vás čitateľov nm.sk odpovedá Ilona Špaňhelová, psychologička a psychoterapeutka z Prahy.

Otázky do rubriky Krása výchovy môžete posielať na adresu: vychova@nm.sk.

Ako rodičia sa snažíme reagovať na potreby našich detí, venovať im dosť pozornosti a času. Často je to však veľmi náročné skĺbiť so zamestnaním a inými povinnosťami. Občas sa potom stane, že si náš štvorročný syn začne pozornosť vynucovať – zlostí sa, kričí a plače.
Kde je hranica medzi tým, že vnímame potreby dieťaťa a snažíme sa ich uspokojiť, ale nespravíme z neho malého diktátora?

manželia z Nitry

Je dôležité, aby dieťa cítilo istotu a bezpečie vo vás, vo vašom vzájomnom vzťahu, aby cítilo lásku, úctu k sebe i k iným.

Milí manželia z Nitry, srdečne vás pozdravujem!

Predstavujem si vás ako výborných rodičov, ktorí dávajú svojmu dieťaťu alebo deťom čas, pozornosť, načúvajúce „ucho“. Som si istá, že sa tiež s deťmi hráte, čítate im knihy, rozprávate sa spolu. Mnohé veci im istotne aj vysvetľujete, poznávate ich záujmy a kamarátov.

Určite zabezpečujete ich potreby (učili sme sa ich v škole ako Maslowovu pyramídu), medzi ktoré sa počíta potreba jesť, piť, ako aj nevyhnutnosť zabezpečiť dieťaťu pomoc, keď cíti bolesť alebo mu je niečo nepríjemné. Je dôležité, aby dieťa cítilo istotu a bezpečie vo vás, vo vašom vzájomnom vzťahu, aby cítilo lásku, úctu k sebe i k iným.

Toto všetko učíme dieťa v jeho živote. Veľa ráz si to pripomíname aj my sami. Aj my dospelí si máme uspokojiť životné potreby. Keď prídeme domov z práce, máme dieťaťu povedať – teraz si umyjem ruky, prezlečiem sa, napijem sa a potom sa budeme hrať. Teraz som smutná a potrebujem sa vyplakať, potrebujem, aby si ma pohladil a potom ti pohľadám modrú pastelku, ktorú nemôžeš nájsť.

Povedzte si, čo všetko ste v daný deň urobili pre dieťa, a čo ste urobili pre seba?

Z vašej otázky som mala dojem, že sa snažíte uspokojiť potreby syna. Pýtate sa, či toto uspokojovanie nie je niekedy na úkor vás samotných.

Povedzte si, čo všetko ste v daný deň urobili pre syna, a čo ste urobili pre seba? Iste si spomeniete na mnohé situácie, keď ste synovi pomohli, niečo mu vysvetlili alebo pripravili. Je ešte malý a nezvládne toho toľko ako my dospelí.

Avšak pozor. Veľmi vám odporúčam, aby ste aj jeho učili citu voči vám a k iným ľuďom. Aj váš syn má vedieť, čo znamená vaša únava, a ako ju môže rozpoznať. Pokiaľ to nedokáže, povedzte mu o nej. Vyzvite ho alebo mu ukážte, ako vám môže pomôcť skutkom či pohladením únavu zmierniť. Učte ho tomuto citu k druhému človeku. Domnievam sa, že cit k sebe má, dokáže si povedať, čo potrebuje.

Veľmi vám odporúčam viesť dieťa aj k rešpektu a ohľaduplnosti vo vzťahu k inému a k jeho potrebe.

Učte ho čakať. Dieťa v tomto veku predškoláka (3 – 6 rokov) potrebuje čo najviac veci konkretizovať. Preto nie je vhodné povedať mu, aby chvíľu počkalo. Dieťa (tak ako i my dospelí) si nedokáže definovať, čo je to chvíľka. Je vhodné mu skôr povedať – „pijem kávu, poď sa pozrieť, koľko ešte mám v šálke, keď ju dopijem, pôjdem s tebou“; alebo „čítam si časopis, budem ti ukazovať prstom, kde práve čítam, keď prídem na koniec strany, pôjdem s tebou“.

Veľmi vám odporúčam viesť dieťa aj k rešpektu a ohľaduplnosti vo vzťahu k inému a k jeho potrebe.
Píšete, že ak nesplníte hneď to, čo si váš syn praje, začne si to vynucovať krikom alebo plačom . Možno nevie, ako by na seba ešte upozornil, a tak skúša reakciu vyššieho kalibru. Neviem, či potom pristúpite na jeho plač a urobíte mu po vôli.

Moja rada znie, aby sa učil počkať a vnímať, že aj vy potrebujete chvíľu odpočinku, zastavenia, ktoré bude pre neho jasne časovo nastavené, ako som už spomínala. V pokojnej chvíli sa porozprávajte o tom, čo potrebujete vy a čo potrebuje on a ako to spolu dokážete urobiť.

Prajem vám, aby ste sa učili vnímať seba, svoje potreby a hovorili ste o nich a vnímali tiež druhého. Aby sme žili v rovnováhe, jednote sami so sebou i s druhým človekom.