Akútne boli len štyri prípady, hovorí pediatrička o detských pohotovostiach

Aj pediatri sú len ľudia

Vyspať sa a ráno byť pripravení na plnú službu vo svojej ambulancii je podľa jej slov náročné, aj lekári na pohotovosť cestujú. „Keď skončím pohotovosť o 22.00, ešte musím po sebe upratať, dokončiť prácu. Až potom môžem ísť domov do Varína, prídem pred polnocou. A ráno znovu ambulancia, našťastie tú mám doma, nemusím už nikam cestovať.“ Mať v deň služby primeranú dĺžku pracovného času v rámci jedného dňa a aj zodpovedajúci odpočinok je nereálne. „Zákonník práce pre lekárov asi neexistuje,“ rezignovane hovorí MUDr. Kapitulčinová. V nárazových situáciách ošetrí pritom na pohotovosti takmer toľko detí ako vo svojej ambulancii.

Od soboty 1. júna 2024 budú detské pohotovosti otvorené len o dve hodiny kratšie. Pediatri, ktorých máme, sú v drvivej väčšine tesne pred dôchodkom alebo už aj v dôchodku. Príliv nových posíl je v nedohľadne.

Pediater v ambulancii alebo nikde

Detský lekár na Slovensku je zrejme jednou z najžiadanejších profesií a zároveň aj jednou z tých, kde aktéri doteraz nemali šancu dodržiavať Zákonník práce či bez výčitiek svedomia odísť do dôchodku v zákonnom čase. Denný pracovný čas pre zamestnancov v zdravotníctve je stanovený na 16 hodín denne, zo zákona nemôže presiahnuť priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca v zdravotníctve viac ako 56 hodín. V prípade práce v ambulancii a následne odslúženia pohotovostnej služby tak pediater bežne strávil v práci minimálne 15 hodín bez prestávky – a často na druhý deň znovu potreboval bežne fungovať, aby mohol ošetriť svojich pacientov. Zákon je jedna vec, druhou je nelichotivá veková štruktúra pediatrov na Slovensku. Len v Žilinskom kraji je priemerný vek pediatrov 59 rokov – v takom veku si organizmus pýta oveľa viac času na regeneráciu bez ohľadu na povolanie.

V prípade práce v ambulancii a následne odslúženia pohotovostnej služby tak pediater bežne strávil v práci minimálne 15 hodín bez prestávky.

Na východe Slovenska v okrese Svidník nie je situácia lepšia, ako hovorí Jana: „Moja svokra má vyše 70, stále ale pracuje full time vo svojej ordinácii, jeden deň v týždni má navyše poobednú na poliklinike. Okrem toho musí slúžiť pohotovosti do desiatej v nemocnici kedykoľvek cez víkend alebo v týždni. Slúži, lebo nemá kto. Okrem jednej lekárky v jej okrese sú všetci dôchodcovia. Úprava hodín na detskej pohotovostnej službe je pre ňu a jej kolegov vítaná zmena. Je veľmi unavená, nemá sa kedy poriadne zregenerovať.“ Paradoxom je, že medzi 20.00 až 22.00 hodinou už nemali takmer žiadnych pacientov.

Drvivá väčšina prípadov ošetrení na pohotovostnej službe je pritom zo skúsenosti MUDr. Janky Kapitulčinovej zbytočná: „V tretí májový týždeň som slúžila, ošetrila som osemnásť detí. Z toho len štyri boli akútne prípady.“ Doktorka pripomína, že na pohotovosť často chodia rodičia, ktorí si večer spomenuli, že dieťa kašle, často sú nasiaknutí fenoménom diagnostiky podľa googlu. „Takíto rodičia ignorujú moje medicínske vzdelanie a prax a presviedčajú ma o tom, čo ich dieťaťu je, vrátane požadovania presne určených medicínskych úkonov.“ Rušenie detských pohotovostí ani skrátenie ich času služby ako problém nevidí: „Akútne prípady prevezme predsa nemocničná pohotovosť, nikto nebude odkázaný umrieť ani nebude ohrozený na živote.“ Služby detskej pohotovosti sú podľa nej v Európe veľmi neštandardné a vzhľadom na vek a počet pediatrov aj nelogické.

Na pohotovosť často chodia rodičia, ktorí si večer spomenuli, že dieťa kašle, často sú nasiaknutí fenoménom diagnostiky podľa googlu.

Nie je však na výber: alebo zachováme tento počet oddýchnutých pediatrov – čo aj dôchodcov – kvôli pokrytiu siete pediatrickej starostlivosti v ambulanciách, alebo o nich prídeme, pretože budú preťažení a unavení vďaka službám na detskej pohotovosti.

Prežijú deti a rodičia?

Druhou stranou brehu sú však aj rodičia a ich deti, ktorým sa môže v zdravotnom stave prihodiť nepredvídaná situácia. Z prieskumu nm.sk však vyplynulo, že väčšina rodičov pohotovostné služby nevyužívala, resp. veľmi zriedka, a to skôr pri malých deťoch. Vo väčšine prípadov mali dobrý kontakt s pediatrom a nárazové výpadky zdravia riešili telefonicky alebo na základe predošlej skúsenosti. Na pohotovosť šli, ak si už nevedeli dať rady a potrebovali mať istotu v postupe liečby, ktorá doteraz doma nezaberala. Pre detskú pohotovosť sa rozhodli skôr cez víkend alebo cez sviatky, keď už sa im zdalo rizikové čakať do najbližšieho pracovného dňa s riešením zdravotného stavu svojho dieťaťa. Presne takto to riešili aj Lukáš a Veronika z Bernolákova: „Využívali sme detskú pohotovosť na Kramároch, neskôr v Pezinku, boli sme tam veľmi spokojní, aj keď na Kramároch sme bežne čakali štyri hodiny. Čo bude teraz, nevieme: keď deti horúčkujú štyri dni a vyjde to akurát na víkend, tak neviem… Pohotovosť bola záchrana.“ Rovnako sa pritrafia osobitné situácie, keď je zásah lekárov potrebný. Katke z Ružomberka sa to stalo pri vyberaní kliešťa z očného viečka jej drobca: na takýto zákrok si netrúfala pri nepokojnom dieťati sama.

Aj rodičia však priznávajú, že postačuje pohotovosť v nemocnici na centrálnom príjme. Ak ide skutočne o akútnu vec, tú nie je často možné vyriešiť cez pediatra na detskej pohotovosti a aj tak je potrebné ísť do nemocnice. V prípade, že akútne stavy preberá nemocnica, nie je pre nich skrátenie času služby detskej pohotovosti traumatizujúce. Starostlivý rodič musí vidieť už v podvečer, že dieťa nie je v poriadku, resp. že liečba nezaberá, a stihne vyriešiť detskú pohotovosť do ôsmej. Aj samotní rodičia však poznajú prípady, keď bola pohotovosť zneužívaná : „Moji švagrovci aj susedia tam chodia ako na klavír,“ hovorí Veronika z Vrútok. „Nechce sa im čakať u detskej a majú pocit, že sa vybavia rýchlejšie. Príde mi to ako zneužívanie systému, preto takúto zmenu vítam. Spokojne by mohol lekár pri neopodstatnenom zásahu ošetrenie spoplatniť. Aj vďaka takýmto špekulantom totiž tí, čo to skutočne potrebujú, zbytočne čakajú.“

Osobitnou kapitolou sú však rodičia z obcí vzdialených od najbližšej detskej pohotovostnej služby a nemocnice. Pre Moniku z malej dediny na východe Slovenska je skrátenie otváracích hodín a zrušenie detských pohotovostí zlým krokom: „Bývame 12 km od mesta, kde detská pohotovosť nie je už dlhé roky. Keď sme sa tu presťahovali pred šiestimi rokmi, dcérka si rozbila hlavu. Zastavili sme krvácanie a rýchlo sme autom cestovali do mesta hľadať pohotovosť. No v nemocnici bola pohotovosť len pre dospelých, deti tam nevyšetrovali. S rozbitou hlavou štvorročného dieťaťa sme museli pokračovať ďalších 25 km na detskú pohotovosť. Máme ju teda od nás vzdialenú 37 km.“ Akútna situácia sa rovnako ukazuje aj na Hornej Orave, kde je dostupnosť detskej pohotovostnej služby hraničná. Odporúčanie volať na tiesňovú linku rýchlej zdravotnej pomoci nemusí byť vždy dobrým riešením.

Ak teda rodičia budú nútení použiť pohotovosť v nemocnici, otázkou je, ako to bude v praxi vyzerať na centrálnom príjme. Tu sa totiž pacienti prijímajú podľa akútnosti stavu a prednosť majú tí v ohrození života. Prísť tam s dieťaťom v náročnom zdravotnom stave môže znamenať ešte dlhší čakací čas ako predtým na detskej pohotovosti, čo bude náročné, ak nie aj rušivé pre ostatných pacientov a zdravotný personál.