Antiutópia Hunger Games ukazuje svet bez Kristovej obety

Minulý mesiac ma zradil môj imunitný systém. Keď mi lekárka oznámila, že mám dlhší čas sedieť doma a liečiť sa, jedna z mojich prvých myšlienok bola: „Skvelé, mám čas na čítanie!“

Keďže je však mozog najväčším spotrebiteľom telesnej energie a drahocenné kalórie som chcel alokovať primárne na uzdravovanie sa, nesiahol som po žiadnych filozofických traktátoch. Namiesto toho som sa rozhodol dovzdelať sa v oblasti populárnej kultúry a za týždeň som prečítal trilógiu The Hunger Games (Hry o život), ktorá vychádzala v nultých rokoch tohto storočia.

Záujem o túto sériu v poslednom čase opäť narástol, keďže sa jej autorka Suzanne Collinsová v roku 2020 rozhodla opäť otvoriť svoju zlatú baňu a vydala akoby nultý diel, ktorý vysvetľuje korene udalostí z pôvodnej série. Ďalší román podobného charakteru má vyjsť budúci mesiac.

Hry o život

V trilógii The Hunger Games vidíme Severnú Ameriku v 24. storočí, ktorá je po občianskej vojne rozdelená na Sídlo a dvanásť okresov. Okresy sú po svojom neúspešnom povstaní v submisívnom postavení voči Sídlu, politicky aj ekonomicky.

Sídlo sa však postaralo o to, aby mu okresy, ktoré mu dodávajú suroviny a výrobky, boli podriadené aj psychologicky. Preto po povstaní vymyslelo tradíciu každoročných „Hier o život“, pri ktorých sú z každého okresu vylosovaní chlapec a dievča. 24 bojovníkov má potom v zvrátenej hre medzi sebou bojovať na život a na smrť.

Mechanizmus obetného baránka potreboval cyklické opakovanie.

Hlavnou postavou trilógie je Katniss Everdeenová, ktorá narukuje dobrovoľne, aby nahradila svoju vylosovanú mladšiu sestru. Banícky Dvanásty okres, z ktorého pochádza, je všeobecne považovaný za smoliara súťaže, pretože víťazi, ktorí z neho vzišli za 73 rokov existencie hier, by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky.

Hra sa odohráva v obrovskej aréne, ktorá pokrýva rôzne typy krajiny. Ide o obrovskú udalosť, ktorú televízia vysiela naživo a jej sledovanie je v okresoch povinné. Ten, kto sa z 24 „vyvolených“ ukáže ako najschopnejší a prežije až do konca, dostane vo svojom okrese krajší dom a prostriedky na to, aby dokázal pohodlne uživiť svoju rodinu.

Inšpirované gréckou mytológiou

Mojím primárnym cieľom teraz nie je hodnotiť literárne kvality pôvodnej trilógie. Spadá pod žáner „young adult“ (pre mladých dospelých), kde je podstatné, aby sa diela čítali ľahko a rýchlo, aby boli zábavné a aby mladých čitateľov prinútili aspoň povrchne sa zamyslieť nad svetom okolo seba.

Preto poviem len toľko, že prvé dva diely boli zábavné a rýchlo odsýpali. Prepad kvality prišiel s tretím dielom, ktorý bol rozťahaný a nudný, a hlavná postava, ktorá asi aj mala byť vedúcou osobnosťou, sa stala skôr dejovou rekvizitou predestinovanou skutkami iných postáv.

Skôr sa chcem zapodievať jedným pozoruhodným motívom, ktorý bol v trilógii rozvinutý. Autorka Collinsová tvrdí, že samotný námet Hier o život jej prišiel na um vtedy, keď prepínala televízne kanály a na obrazovke sa jej pred očami striedali zábery z vojnových zón a reality shows.

Hlbšiu inšpiráciu však podľa svojich vlastných slov našla v príbehu o vojne medzi Krétou a Aténami z gréckej mytológie. V tomto príbehu musia Atény po smrti syna krétskeho kráľa Minosa vylosovať sedem dievčat a sedem chlapcov, ktorých pošlú do labyrintu monštra Minotaura ako obetu.

A tu sa podľa mňa odkrýva zaujímavý interpretačný kľúč, ktorým sa dá čítať trilógia The Hunger Games, hoci ho autorka pôvodne zrejme nezamýšľala.

Mýtus obetného baránka

Slávny francúzsky historik, literárny vedec a filozof René Girard v minulom storočí sformuloval svoju teóriu o obetnom baránkovi, ktorá je podľa mňa relevantná aj pre spomínanú trilógiu.

V skratke, Girard tvrdí, že nahromadené vnútorné napätie riešia spoločnosti tak, že si nájdu nejakého „obetného baránka“, pri obete ktorého sa zjednotia. Príkladov z histórie je veľa: mayské obety, pogromy proti Židom, čarodejnícke procesy v renesancii či holokaust.

Hoci mechanizmus výberu vyvolených v Hrách o život do tejto analógie nezapadá úplne presne, podstata je zachovaná. Ich smrť má udržať mier v krajine, Sídlo ich obetovaním uchováva krehký poriadok.

Girard však upozorňuje na to, že obetný mechanizmus stratil svoju legitimitu v momente smrti Ježiša Krista. Zatiaľ čo sa dav obvykle domnieval, že „obetný baránok“ je skutočne vinný, v prípade Ježiša jasne vieme, že vinný nie je. Jeho odsúdenie nie je spravodlivé. Boh sa tu identifikuje s obeťou mechanizmu, nie s davom.

Ďalším prvkom je to, že mechanizmus obetného baránka potreboval cyklické opakovanie ako v Hrách o život, keď sa vyvolení losovali každý rok. Kristova obeta je však nová a večná, pokračujúca dodnes v Eucharistii.

The Hunger Games ukazuje, ako by vyzerala spoločnosť, ktorá by zabudla na túto Kristovu obetu a opäť by umožnila, aby sa rozhorel cyklus rituálneho násilia.

Niet divu, že sa náboženstvo založené takýmto spôsobom od svojho počiatku staralo o „obete“ – o slabších, núdznych a utláčaných. Je logické, že nechalo vyrásť najmasívnejší systém sociálnych inštitúcií v dejinách a brojilo proti útlaku nevinných, napríklad skrz abolicionistické hnutie. A je takisto pochopiteľné, že s rozmachom kresťanstva sa potláčali v dejinách také kulty, ktoré tento mechanizmus obetného baránka odmietali opustiť.

Žiadne kresťanstvo

The Hunger Games ukazuje, ako by vyzerala spoločnosť, ktorá by zabudla na túto Kristovu obetu a opäť by umožnila, aby sa rozhorel cyklus rituálneho násilia, ktorý udržiava napätie v spoločnosti pod bodom varu.

V spoločnosti z trilógie niet ani stopy po kresťanstve. Objavujú sa tu síce náznaky nábožensky podfarbených rituálov (novomanželia v Dvanástom okrese si napríklad po svadbe spoločne opečú chlieb nad ohňom v novej domácnosti), no ide skôr o folklórne zvyky, ktoré nemajú obetný charakter (ako v prípade našej Eucharistie).

Ježišova obeta a kresťanský kult držia obetný mechanizmus na uzde. V trilógii nič také nejestvuje a spoločnosť sa musí vrátiť k obete nevinných.

Ak považujete spôsob riadenia krajiny z Hier o život za zvrátený, tak o tejto veci premýšľate kresťanským spôsobom.