Berme strach dieťaťa vážne

Ak má dieťa strach, nedokáže spokojne zaspať, pretože jeho mozog neustále vyhodnocuje mieru nebezpečenstva. Potrebuje rodičov alebo inú bezpečnú dospelú osobu, ktorá mu je nablízku.

Podporte dialóg

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Preto potrebujeme aj vašu pomoc. Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah.

V rubrike Krása výchovy reagujeme na ďalšiu otázku rodičov. Strach z tmy trápi nejedno dieťa a aj jeho rodičov. Psychologička radí, ako pomôcť dieťaťu strach prekonať a pritom rešpektovať jeho individuálne tempo vývoja.

Exkluzívne pre vás, čitateľov nm.sk, odpovedá Lucie Kotková, psychologička a psychoterapeutka z Brna.

Otázky do rubriky Krása výchovy môžete posielať na adresu: vychova@nm.sk.

Mám päťročného syna a ešte stále nevie večer zaspávať sám. Odmala sa bojí tmy. Je to bežné u detí predškolského veku, alebo mohol zažiť niečo nepríjemné, čo mu naháňa strach? Nie som si však vedomá žiadnej traumy, v rodine máme pekné vzťahy, nezvykne ani pozerať strašidelné rozprávky. V izbe nespáva sám, ale so starším osemročným bratom. Je správne, aby sme sa večer pri ňom ešte v tomto veku striedali?
Mária

Milá Mária,

strach z tmy je u detí veľmi častý a prirodzený. Aj niektorí dospelí nemajú z tmy dobrý pocit. Dôvod je prostý. Noc, respektíve tma bola vo vývoji ľudstva nebezpečná. Náš hlavný zmysel – zrak, ktorý nás bežne informuje o tom, čo sa deje okolo nás, v tme nemôže pracovať. Stávame sa tak oveľa zraniteľnejší a prirodzene reagujeme väčším pocitom ohrozenia. Keď spal pračlovek v jaskyni, podobný strach ho chránil, pretože ho udržiaval v strehu, keby sa blížil nejaký predátor. My už tento strach v bezpečí svojich spální a detských izieb nepotrebujeme, ale stále v nás pretrváva.

Dôležité je brať strach dieťaťa vážne, neposmievať sa mu, neapelovať na to, že už je veľké a malo by to zvládnuť.

U detí hrá rolu aj to, že majú veľkú fantáziu a potme si predstavujú najrôznejšie strašidlá či zloduchov. Na to nepotrebujete televíziu, stačí napríklad náhodne vypočutý rozhovor, niečo, čo dieťa videlo a nerozumelo tomu. Pokiaľ chodí syn do škôlky, veľa informácií si odovzdajú deti medzi sebou. Deti zároveň v tme prisudzujú významy tvarom a obrysom. Tak sa môže ľahko stať, že namiesto stoličky s nahádzaným oblečením vidia príšeru.

Dôležité je brať strach dieťaťa vážne, neposmievať sa mu, neapelovať na to, že už je veľké a malo by to zvládnuť. Pokiaľ sa správame takto necitlivo, dieťa sa neprestane báť, len sa bude cítiť samo a tým sa jeho strach prehĺbi. Je dôležité dať mu najavo podporu, že rozumiete jeho strachu a že ste mu nablízku, aby sa nemuselo báť.

Ak má dieťa strach, nedokáže spokojne zaspať ani tvrdo spať, pretože jeho mozog neustále vyhodnocuje, aká je miera nebezpečenstva (tak trochu sa zase ocitá v tej jaskyni). Malé dieťa má tiež nižšiu schopnosť regulovať emócie, pokiaľ sa hnevá, je vystrašené a podobne. Potrebuje rodičov alebo inú bezpečnú dospelú osobu, ktorá mu pomôže sa utíšiť. Niektoré deti sa cítia pokojne a bezpečne aj v prítomnosti súrodenca v spoločnej izbe, ale ako píšete, táto situácia u vás nestačí.

Niektoré deti sa cítia pokojne a bezpečne aj v prítomnosti súrodenca v spoločnej izbe.

Rozhodne je v poriadku, že sa u synčeka striedate a počkáte, až kým zaspí. Keby ste chceli, aby zaspával sám, no on by na to ešte nebol pripravený, mohla by sa situácia zhoršiť. Zároveň môžete po dohode s ním skúsiť malé „otužovanie“, postupne sa od postele posúvať ďalej, potom byť napríklad za otvorenými dverami, neskôr ich nechať otvorené a prísť k nemu, až keď vás zavolá a podobne. Ak vás potrebuje držať za ruku, môžete sa skúsiť držať len za pršteky, potom ruku posunúť a mať ju vedľa jeho ručičky, až ju napokon celkom odtiahnuť. Môžete tiež vyskúšať (a asi ste to už urobili) nechať svietiť nočnú lampičku, púšťať relaxačnú hudbu či iné podnety, ktoré synovi dodajú pocit bezpečia. Ak sa to nepodarí, nič sa nedeje, skúste to zopakovať o pár týždňov. Každé dieťa má individuálne tempo vývoja a nemá cenu to príliš vyhrocovať, pretože pokiaľ to budete skúšať „nasilu“, pre dieťa to môže byť traumatizujúce a potom sa z bežného uspávania môže stať skutočný problém. Verte mi, že skôr či neskôr sa to naučí každé dieťa.

Titulná foto: Pexels.com / Ron Lach

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Podobné články