Bioetička Pavla Bicianová: Starostlivosť o siroty, migrantov a bezdomovcov je pro-life. Nechceme to počuť, pritom nás to môže spájať (rozhovor)

25. marec sa vďaka Sviečkovej manifestácií zapísal do našej histórie ako Deň zápasu za ľudské práva. Hoci od tejto udalosti uplynulo už 36 rokov a dnes žijeme v spoločnosti, v ktorej sú základné práva garantované ústavou, je paradoxom, že mnohým z nás ešte stále nie je dopriate právo na život. Práve na tento fenomén sa snaží upozorniť kampaň ku Dňu počatého dieťaťa, ktorá sa už viac ako 20 rokov stáva hlasom tých, ktorí žiadny hlas nemajú.

S Bioetičkou Pavlou Bicianovou sme sa okrem iného rozprávali aj o tom:

• či má na Slovensku šancu prejsť zákon o zákaze interrupcií
• ako by mal znieť pro-life zákon, pod ktorý by ako Fórum života podpísali
• v čom spočíva hlavné nebezpečenstvo legalizácie potratovej tabletky
• aké najväčšie výzvy vníma v súčasnosti na poli pro-life
• čo by bolo pre ženu, ktorú zaskočilo tehotenstvo, skutočnou pomocou pri zachovaní slobodného rozhodnutia sa pre život.

Mottom tohtoročnej kampane ku Dňu počatého dieťaťa je Neviditeľný začiatok, viditeľné práva. Kam tento odkaz mieri?

Keď sme rozmýšľali, ako uchopiť tohtoročnú kampaň, tak sme si všimli, že práve tento rok bude 25. výročie Deklarácie práv počatého dieťaťa. Tá bola symbolicky vytvorená 1. júna na Deň detí, aby sa poukázalo na to, že aj nenarodené deti sú deťmi a majú svoje práva. A to bol ten odkaz, ktorý sme v tohtoročnom slogane chceli zachytiť.

Veľa sa totiž hovorí o individuálnych právach, slobode rozhodnutia a na toto sa akoby zabúda. Hoci naša legislatíva do istej miery vníma aj nenarodené dieťa, o čom napríklad svedčí vyšší trest pri spáchaní trestného činu voči tehotnej žene, berie tiež do úvahy nenarodené dieťa pri dedení, prípadne ako malého pacienta, no neprisudzuje mu základné práva. Na to sme chceli upozorniť.

V niektorých médiách zaznieva názor, že niečo ako „právo na život od počatia“ nemá logický základ, pretože plod v akomkoľvek vývojovom štádiu nie je z právneho hľadiska subjektom práv, a teda ani práva na život. Tým sa stáva až pri narodení. Je možné so zástancami opačného myšlienkového tábora prísť ku konsenzu o tom, kedy možno vnímať človeka ako subjekt práv?

Ja si myslím, že áno. No mali by sme ísť inou cestou, ktorá nevedie cez kontroverziu alebo rozdeľovanie. Nedávno som zachytila správu o návrhu zákona zo Snemovne lordov v Spojenom kráľovstve, ktorého súčasťou bude aj zriadenie výboru na vypracovanie expertízy o tom, kedy ľudský plod reálne pociťuje bolesť. Aby vedeli, ako postupovať napríklad v prípade, ak mala tehotná žena autonehodu. Nielen pri záchrane jej života, ale aj života dieťaťa. Čiže sledujem určité snahy pozerať sa na život počatého dieťaťa ako na ľudskú bytosť, ktorá môže cítiť bolesť.

Je téme ochrany života venovaná na Slovensku dostatočná pozornosť alebo by sa mohlo v tejto oblasti robiť niečo viac?

Väčšina pro-life organizácií sa sústreďuje na nenarodené deti alebo zomierajúcich ľudí, pretože tieto skupiny sú najzraniteľnejšie. Ale musíme sa pozrieť aj na to, čo sa deje s dieťaťom po jeho narodení, lebo naša úloha sa jeho narodením nekončí. Potrebujeme zabezpečiť žene dôstojné podmienky nato, aby sa o dieťa dokázala postarať. A okrem toho je tu celý balík problémov týkajúcich sa zdravia, o ktorých sa, žiaľ, na poli pro-life veľmi málo hovorí.

Tak veľmi sme sa držali snahy o sprísnenie interrupčného zákona, že sa naša dobrá vôľa minula cieľa.

Tým, že naše zdravotníctvo je dlhodobo poddimenzované a mnohí ľudia nemajú prístup k špecialistom, zbytočne dochádza k úmrtiam. Pritom je to ukážkový príklad témy, na ktorej sa vieme zhodnúť aj s progresívnou stranou. A rovnako aj v otázke humanizácie slovenských pôrodníc alebo téme očkovania, ktorá sa počas Covidu stala predmetom polarizácie. Pritom aj zo strany biskupov vyšiel apel, aby ľudia túto možnosť využili. A v tomto si musíme priznať, že sme ako pro-life aktivisti zlyhali.

Čo je dôvodom, pre ktorý neprešli žiadne doterajšie návrhy na sprísnenie interrupcií v parlamente, či už z dielne Anny Záborskej na predĺženie čakacej lehoty na vykonanie interrupcie, alebo pána Čepčeka na sprístupnenie zvuku tlkotu srdca plodu tehotnej žene?

Prvá chyba možno bola v tom, že ak chceme predkladať zákon o pomoci tehotným ženám, tak by sme to nemali krížiť s úpravou potratového zákona. Tento zákon musí byť naozaj zameraný na pomoc tehotným ženám, kde budú zahrnuté dávky, služby, chránené bývanie a podobne. Toto v súčasnosti na Slovensku chýba.

Tým, že zákon bol komunikovaný verejnosti ako sprísňovanie interrupčného zákona, chytili sa ho liberálne strany, ktoré hovorili o kladení prekážok ženám na ceste k želanému zákroku. Dovolím si úprimne povedať, že to bola aj naša chyba. Tak veľmi sme sa držali snahy o sprísnenie, že sa naša dobrá vôľa minula cieľa. Ako keby sme si neuvedomovali, že my to nenarodené dieťa neochránime, pokiaľ sa nezameriame na jeho matku. A v tomto by sme mohli nájsť podporu aj zo strany liberálov.

Ja napríklad vnímam posun už v tom, že od januára na Slovensku platí zákon, ktorý schvaľuje vyplácanie materského aj čerstvým absolventkám stredných či vysokých škôl. Súčasťou tohto zákona je okrem iného aj preplácanie dvoch návštev pôrodných asistentiek pred a dvoch po pôrode. Alebo sa napríklad hovorilo o práve rodičov na pochovávanie potratených detí, čím by sme im prisúdili ľudskú dôstojnosť. Viem, že sú to len drobné úpravy, ale pre mňa sú silným signálom snahy hľadať cesty, aby si ženy nevyberali potrat ako jedinú možnosť.

Má podľa vás šancu prejsť na Slovensku zákon o zákaze interrupcií?

Veľmi by záviselo, ako konkrétne by bol zákon formulovaný. Pokiaľ totiž matka do 12. týždňa tehotenstva o svojom stave nikomu nepovie, nikto sa o tom nemusí dozvedieť, pretože to na nej nie je vidieť. Neexistuje nijaký zákon, ktorý by jej dieťa dokázal ochrániť, pokiaľ žena nemá potvrdenie o gravidite.

Nemôžeme sa tváriť, že pomoc žene je len niečo druhoradé. Práve tým by sme mali začať.

Ak by mal byť takýto zákon prijatý do praxe, tak by sme museli žiť v diktátorskom režime, v ktorom by ženy povinne chodili na gynekologické prehliadky minimálne dvakrát do roka, aby sa zistilo, či sú tehotné. A aj keď sa potraty zakážu, vždy tu budú neplánovane tehotné ženy, odkázané na našu pomoc. Takže sa nemôžeme tváriť, že pomoc žene je len niečo druhoradé. Práve tým by sme mali začať.

Čiže namiesto ustavičnej snahy o plošný zákaz potratov by sme mali viac zapracovať na poli podpory tehotným ženám?

Áno. Celú situáciu však sťažuje to, že nám chýbajú validné dáta, ktoré by nám hovorili o dôvodoch, prečo si ženy volia potrat. Bez toho je veľmi ťažko vytvárať nejaký funkčný systém pomoci. Môžu to byť ekonomické, sociálne, ale aj psychologické dôvody. Nemali by sme sa preto zameriavať len na priaznivejšie ekonomicko-sociálne podmienky, ale aj tie psychologické. Aby sa ženy zbavili strachu mať ďalšie dieťa.

Ja ani nepoznám ženu s viacerými deťmi, ktorá by nepočala aj neplánovane. A aj keď bola za každých okolností rozhodnutá si dieťa nechať, počas tehotenstva prežívala obavu alebo strach, či to zvládne. Tu je dôležité, aby žena vnímala podporu aj zo strany spoločnosti. Stále sa hovorí o tom, že žena by sa mala rozhodnúť slobodne a sama. A mlčí sa.

Ani v kresťanských spoločenstvách sa o tom nehovorí, lebo čo by sa stalo, ak by nejaká žena povedala, že má strach z ďalšieho dieťaťa a že sa bojí, či to zvládne? Alebo že si dokonca poplakala, keď zistila, že má pozitívny tehotenský test? O tomto sa vôbec nehovorí. Je to taká prirodzená vec, no my si pred tým zatvárame oči. Takže by som povedala, že to, čo je dôležité, je prelomenie ticha.

Stále sa zameriavame na to, čo prežívajú ženy po potrate, ale málo na to, čo prežívajú tie, ktoré si dieťa nechajú.

Mám kamarátky, ktoré majú viac ako päť detí a svoje si užili aj od blízkych ľudí. Zažili nepochopenie zo strany rodiny, členov spoločenstva a dokonca niekedy aj zo strany kňazov, ktorí im naznačili, že už by aj stačilo. Trápi ma, že sa vôbec nehovorí o tom, čo tieto ženy skutočne zažívajú. Že sú často vystavované pohŕdaniu, že sa na nich ukazuje prstom ako na nezodpovedné a že sú v tom samy. Stále sa zameriavame na to, čo prežívajú ženy po potrate, ale málo na to, čo prežívajú tie, ktoré si dieťa nechajú aj napriek náročnej životnej situácii.

Mnohé propotratové organizácie túto psychologickú pomoc chápu ako presviedčanie ženy, aby nešla na potrat, a ako odopieranie jej práva na slobodné rozhodnutie.

To vôbec nie je pravda. Ženy si tieto podporné organizácie samy vyhľadajú, keď potrebujú pomoc, sprevádzanie a uistenie, že v tom nie sú samy. Skutočne profesionálnu podporu poskytujú napríklad psychologičky z poradne Alexis. Ženu nepresviedčajú, ale jej ponúkajú pomocnú ruku a rešpektujú každé jej rozhodnutie. Prax však ukazuje, že pokiaľ sa žena vyrozpráva zo svojho strachu a odstránia sa ďalšie prekážky, tak sa úplne prirodzene rozhodne pre život.

Sú podľa vás pro-life témy na Slovensku zneužívané skôr na dosahovanie politických cieľov ako na skutočnú pomoc ženám?

Keď počúvam rôznych politikov, ako hovoria o zákaze potratov, no svojím konaním svedčia o opaku a život nenarodených ich pramálo zaujíma a ešte menej pomoc tehotným ženám, tak si kladiem otázku ich vnútornej integrity.

Napríklad je zaujímavé, že žiadna z parlamentných strán nemá vo svojom programe zákaz potratov, no pred voľbami túto tému radi vyťahujú ako čierneho Petra na získanie voličov. Ak by im na nenarodených deťoch a tehotných ženách skutočne záležalo, už dávno by sme mali vytvorený úplne iný systém podpory služieb.

Ako by podľa vás mal znieť pro-life zákon, pod ktorý by ste sa ako Fórum života podpísali a zároveň by mal šancu prejsť v parlamente?

Rozdelila by som ho do dvoch oblastí. Na jednej strane by mal takýto zákon obsahovať povinnosť štátu zabezpečiť a financovať verejné služby pre matky, rodiny a pre zdravotne znevýhodnené deti. Nemusí dávať peniaze pro-life organizáciám, ale mal by financovať služby, ktoré poskytujú. A na druhej strane by mal existovať zákon o pomoci tehotným ženám s obsahom všetkých opatrení na to, aby si žena dieťa nechala.

Mali by sme sa zamyslieť, ako podporovať ženy a rodiny, ak chceme ako spoločnosť prežiť.

Povedala by som, že neprestreľme to hneď na začiatku, ale nájdime to, čo by mohlo byť priechodné naprieč politickým spektrom. Musíme zároveň zohľadniť i to, že mať dnes dieťa nie je samozrejmosť. Jednak sledujeme nárast neplodnosti a jednak neochotu mladých ľudí mať deti. Vidíme to na demografickej krivke naprieč Európou. Mali by sme sa zamyslieť, ako podporovať ženy a rodiny, ak chceme ako spoločnosť prežiť.

Je Deň počatého dieťaťa apelom aj na demografickú zimu, ktorá zmieta celou Európou?

Áno, môže to byť cesta. Veríme, že naša kampaň môže podporiť pozitívny obraz vyvíjajúceho sa dieťaťa, tehotenstva a tým pomôcť k prelomeniu strachu z neznámeho. Chceli by sme prispieť k scitliveniu spoločnosti a prehĺbiť úctu k životu. My nemôžeme ženám jednoducho povedať, aby rodili viac detí. To nie je cesta.

V súčasnosti sa hovorí o zavádzaní potratovej tabletky ako o bezpečnejšej forme interrupcie. V čom spočíva jej primárne nebezpečenstvo?

Keď odmietame umelé potraty, tak je to bez ohľadu na to, či sú urobené chirurgicky alebo farmakologicky. Čiže je to len iný systém zabitia človeka. Potom je tu gynekologický pohľad, kde sa rieši, že táto tabletka je šetrnejšia voči maternici, pretože nie je potrebný chirurgický zásah do tela ženy a nevykonáva sa v celkovej anestézii. Toto je asi ten najčastejší dôvod, prečo sa táto forma propaguje. Ale o čom sa vôbec nehovorí, je to, že celá zodpovednosť za tento zákrok prechádza na ženu.

Z dlhodobého hľadiska je s legalizáciou potratovej tabletky spojené aj riziko, že sa potrat zbanalizuje.

Čiže po tom, čo si žena túto tabletku zoberie, celý ten krvavý zákrok zabitia a vypudenia dieťaťa prežíva v priamom prenose a silných bolestiach. Málo sa hovorí o tom, že je to mimoriadne traumatizujúci zážitok. Stále sa zdôrazňuje, že je to šetrnejšie a že to majú všetky krajiny. Pýtam sa, kde sú všetci tí psychológovia a feministky, ktoré by mali upozorňovať na tento aspekt? A napokon z dlhodobého hľadiska je s legalizáciou potratovej tabletky spojené aj riziko, že sa potrat zbanalizuje. Napríklad vo Francúzsku je dnes 80 % všetkých potratov vykonaných farmakologicky.

Tým, že bude tabletka veľmi ľahko dostupná a bude bez zdravotníckej kontroly, pokušenie pre ženu bude oveľa vyššie. Rovnako sa vôbec nehovorí o tom, že môže byť ľahko zneužiteľné to, ak bude muž vyvíjať nátlak na ženu, aby si dieťa dala vziať. Oveľa ľahšie ju prinúti vziať si tabletku ako k tomu, aby podstúpila chirurgický zákrok. Legalizácia potratovej tabletky bude krokom späť v otázke úcty voči ľudskému životu.

Jedným z riešení, ako predchádzať interrupciám, ktoré sa z liberálneho tábora často ponúka, je dostupnosť hormonálnej antikoncepcie. Je možné okrem samotného zabránenia počatiu hovoriť aj na biologickej úrovni o škodlivosti jej vplyvu na ľudský organizmus?

Nedávno som čítala odpoveď gynekológa, ktorý nemá problém s propagáciou interrupcií a užívaním antikoncepcie, ktorého sa pýtali na jeho odporúčanie maloletým dievčatám, ktoré chcú byť sexuálne aktívne, ale nepočať dieťa. Hoci všetci prirodzene očakávali, že bude podsúvať hormonálnu antikoncepciu, prípadne kondóm, on odporúčal, aby nemali sex. Aby sa ten vek, keď začnú pohlavne žiť, posunul na čo najneskôr.

Dnes sú už dobre známe negatívne vedľajšie účinky hormonálnej antikoncepcie, no tie sú uvádzané pri všetkých liekoch. Zásadný rozdiel však je v tom, s akým cieľom sa užívajú. Ak mám nejaké vážne ochorenie, môžem brať aj silné lieky, ktorých vedľajšie účinky mi môžu ublížiť. Ale tehotenstvo nie je choroba.

Pre pro-life organizácie je výzvou začať oslovovať ľudí, ktorí nie sú súčasťou katolíckej bubliny.

Rozumiem argumentom z druhej strany, že ak chceme odstrániť potraty, je lepšie propagovať hormonálnu antikoncepciu. Treba však pripomenúť, že každá hormonálna antikoncepcia má aj možné abortívne účinky. Štúdie ukazujú, že hormonálna antikoncepcia nie je 100 % spoľahlivá, a ak jej účinnosť zlyhá, jej užívateľky sa aj tak rozhodnú pre potrat. Čiže to prepojenie medzi užívaním hormonálnej antikoncepcie a rozhodnutím sa pre potrat je oveľa vyššie ako u žien, ktoré ju neužívajú a neplánovane otehotnejú.

Na Slovensku sa dlho hovorí aj o sexuálnej výchove na školách. Nemala by zahŕňať takáto výchova aj skutočné poznanie a pravdu o vzniku nového života a výchovu k úcte voči nemu?

Určite áno. Úcta k životu sa nezačína počatím, ale v láskyplnom objatí muža a ženy. Preto považujem vzťahovú výchovu za nutnosť. Učiť chlapcov k úcte voči dievčatám a dievčatá učiť prijať svoje telo také, aké je. V tomto sme strašne zlyhali, aj na cirkevných školách. My sa tak bojíme otvorene hovoriť o sexe, a pritom je to úplne kľúčové.

V spolupráci s organizáciou Tlakový hrniec chodíme napríklad po školách s témou neplánovaného tehotenstva. Zisťujeme, že deťom chýbajú základné poznatky nielen z biológie, ale aj o tom, že napríklad sex do pätnástich rokov je nezákonný. U chlapcov sa rieši pornografia, u dievčat menštruačný cyklus, ale o mužsko-ženských vzťahoch a sexe sa nehovorí vôbec. Rozumiem však obavám rodičov, ktorí nechcú, aby bola ich deťom podsúvaná sexuálna výchova, s ktorou nesúhlasia. Preto je načase, aby sme sa ako pro-life organizácie zobudili a začali ponúkať hodnotný obsah.

V spoločnosti prevláda názor, že proti potratom sú len nábožensky orientovaní ľudia. Prečo podľa vás vzniká takýto naratív?

Byť za život určite nie je čisto náboženský postoj. Ale dôvodom môže byť to, že cirkev je jediná inštitúcia, ktorá nemá problém verejne pomenovať, že interrupcie sú priamym zabitím nevinnej ľudskej bytosti. Mnohí však vnímajú učenie Katolíckej cirkvi len cez optiku zákazov. Myslím, že pre pro-life organizácie je výzvou začať oslovovať ľudí, ktorí nie sú súčasťou katolíckej bubliny a majú iné názory, a získať od nich podporu v otázke ochrany života.

Viem, že sa nikdy nezhodneme na otázke legislatívneho zákazu potratov, ale vieme sa zhodnúť na tom, že život je hodný ochrany, že je dobré podporovať tehotné ženy. To však neznamená, že máme na otázku sprísňovania potratovej legislatívy rezignovať, za čo mnohí Fórum života obviňujú.

Nemôžeme čakať, až sa jedného dňa zakážu potraty, musíme rozmýšľať, čo môžeme robiť teraz.

Ale nikomu nenapadlo, že je už konečne čas sa zamyslieť, čo môžeme robiť inak. Keď sme sa za 30 rokov neboli schopní na niečom zhodnúť, tak poďme hľadať cesty, ako to bude možné. Aby nás nepredbehli iní vo veciach, v ktorých my zlyhávame. My nemôžeme čakať, až sa jedného dňa zakážu potraty, musíme rozmýšľať, čo môžeme robiť teraz. Potrebujeme zákony na podporu materstva a rodiny, aby sa potraty stali nemysliteľnými.

Na druhej strane na niektorých pro-life otázkach sa často nevieme zhodnúť ani ako kresťania. Nie je výzvou pozrieť sa najprv do vlastných radov a skúsiť zmeniť túto paradoxnú situáciu?

Myslím, že hoci sa na poli pro-life zo strany rôznych organizácií už spravilo dosť veľa, ešte stále je mnoho ľudí, ktorí túto otázku nepovažujú za dosť dôležitú, a mali by sme sa zamerať predovšetkým na mladú generáciu. A druhá vec je, že by sme sa mali už konečne posunúť od interrupcií aj k ďalším výzvam, ktoré dnešná moderná spoločnosť prináša. Pretože dnes existuje oveľa viac foriem ohrozenia života pred narodením, ako to bolo pred 20 rokmi.

Aké ohrozenia máte na mysli?

Tým, že nám narastá počet neplodných párov, tak veľa ľudí si volí umelé oplodnenie, z čoho sa stáva dosť veľký biznis. Veľká túžba po dieťati týchto párov sa zneužíva a mnohí ani poriadne nevedia, do čoho idú, keď sa obrátia na centrá asistovanej reprodukcie. Vyrába sa tam, žiaľ, množstvo ľudských embryí, s ktorými sa manipuluje. Ničením, zamrazovaním a rozmrazovaním. Tým, že na Slovensku neexistuje nijaký zákon o umelom oplodnení, veľa etických otázok týkajúcich sa zamrazených ľudských embryí ostáva nezodpovedaných.

Mnohí aktivisti bojovali proti hniezdam záchrany, a na tieto matky sa pozerajú s opovrhnutím. Pritom tieto ženy mali odvahu dieťa porodiť.

Potom je tu problém aj tzv. surogácie. Páry, ktoré nemôžu mať dieťa, si ho dajú vynosiť náhradným matkám za peniaze. Toto sú vážne problémy, ktoré degradujú ľudský život pred narodením, a z nenarodených sa stáva akási komodita a úzkoprofilový tovar. A preto považujem za dôležité hovoriť o tom, čo je ľudské embryo. My si ešte stále myslíme, že nie sme tam, kde západné krajiny, a že k nám sa to ešte nedostane. Keď si však porovnáme našu legislatívu, tak je v mnohom liberálnejšia ako v iných štátoch, čo sa týka úcty k nenarodeným.

Nie tak dávno jedna z poslankýň Národnej rady promovala na sociálnych sieťach ako pomoc pre nečakane tehotné ženy preplatenie interrupcie. Uvedomuje si žena v takomto stave, že prijíma potrat ako jediné a najlepšie riešenie?

S takouto iniciatívou prišla organizácia Možnosť voľby. Najviac ma však prekvapilo, že robili dokonca zbierku na tieto interrupcie cez platformu Donio. Pre mňa je toto nepochopiteľné, pretože je aj veľa iných možností, kam ženu nasmerovať. Je vždy jednoduchšie ľudský život zničiť, ako sa ho pokúsiť zachovať.

Tieto organizácie vedú svätý boj za slobodu pre ženy a myslia si, že keď im interrupciu ponúknu, tak to je to najlepšie, čo pre ne môžu urobiť. Vôbec si neuvedomujú, že tie ženy sa na nich obrátili s tým, že hľadajú podporu a potrebu prelomiť už spomínané ticho.

Čo by bolo pre ženu, ktorá nečakane otehotnie, skutočnou pomocou pri zachovaní jej slobodného rozhodnutia sa pre život?

Keď si predstavím samu seba v situácii neplánovaného tehotenstva, to prvé, čo by som potrebovala, je podpora zo strany manžela. To, že ma napriek všetkému objíme a podrží. Potom vnímam ako dôležitú aj podporu okolia a rodiny s tým, že aj keď sa objavia rôzne strachy, žena sa môže o ne v bezpečnom prostredí podeliť a vyrozprávať sa.

Toto sú však prípady žien, ktoré majú nejakú podpornú sieť vzťahov. Potom sú však aj tie najzraniteľnejšie skupiny – matky samoživiteľky alebo ženy bez partnerov. Vtedy je dôležitá podpora organizácií, ktoré ženám v takejto situácii vedia podať pomocnú ruku.

Na Slovensku je podľa štatistík 40 % neplánovaných tehotenstiev ročne. Keď si zoberieme, že sa u nás ročne narodí okolo 50 000 detí a asi 5 000 tehotenstiev sa končí interrupciou, tak je tu ešte stále veľké množstvo žien, ktoré sa rozhodnú pre život. Myslím si teda, že by sme mali tehotným ženám poskytnúť čo najväčšiu podporu, aby si zvolili život.

Jedným z možností, ako podporiť ženu aby sa pre dieťa rozhodla aj v nečakanom či nechcenom tehotenstve je ponuka adopcie a pestúnstva. Ako vnímate tento aspekt v rámci pro-life opatrení?

Považujem za veľkú chybu, že sa na túto oblasť veľmi málo poukazuje. Všímam si to napríklad pri diskusiách so žiakmi na školách, že sa veľa zaujímajú o utajené pôrody, adopcie, hniezda záchrany a podobne. Ale my sme toto úplne vytesnili, pretože si myslíme, že dobrá matka je len tá, ktorá sa obetuje pre svoje dieťa. Porodí ho, vychová a všetko zvládne sama.

Pro-life pre mňa v prvom rade neznamená pripnutie si bielej stužky a pochodovanie za život, ale službu.

Nehovorím, že je to ideálne riešenie dať dieťa na adopciu, ale ak nie je schopná sa o dieťa postarať matka, tak podporujme iné možnosti. Mnohí aktivisti bojovali proti hniezdam záchrany s tým, že je to odkladanie dieťaťa, a na tieto matky sa pozerajú s opovrhnutím. Pritom sú to ženy, ktoré mali odvahu dieťa porodiť aj napriek tomu, že sa ho rozhodli zriecť.

Pro-life pre mňa v prvom rade neznamená pripnutie si bielej stužky a pochodovanie za život, ale službu. Čiže pomáhať vylúčeným a zraniteľným skupinám. A tam nie sú len nenarodené deti, ale aj deti s postihnutím, siroty, starí ľudia, bezdomovci, migranti. Ale nechceme počuť, že aj starostlivosť o tieto skupiny je pro-life. A pritom nás môže spájať.

Aké najväčšie výzvy vnímate v súčasnosti na poli pro-life, ktoré budú skôr či neskôr na stole aj u nás?

Aktuálne je veľkou témou liberalizácia eutanázie, ktorá sa začína naprieč Európou pretláčať do legislatívy. A bude toho pribúdať, pretože nám starne obyvateľstvo a chorých pribúda. My by sme však nemali len poukazovať na tieto problémy, strašiť a písať petície, ale aj ponúknuť riešenia.

Napríklad vytvorením kvalitnej hospicovej starostlivosti. V tomto sme v porovnaní so Západom úplne na začiatku. Ak chceme poukazovať na niečo zlé, dôležité je priniesť aj nejaké riešenie. A to sa vždy nájde. Keď je vôľa, vždy sa nájde spôsob, ako život zachovať a spraviť ho dôstojným a hodným žitia.