Charles de Foucauld očami kardinála Avelina: Posledné miesto, bratstvo a odovzdanosť Bohu

Charles de Foucauld inšpiruje aj dnes – zvlášť v časoch neistoty a rozdelení. Kardinál Aveline, marseillský arcibiskup a predseda Konferencie biskupov Francúzska približuje, ako môže jeho príklad viesť Cirkev k hlbšiemu dialógu, službe a viere.

Duchovná cesta Charlesa de Foucaulda bola poznačená hlbokým obrátením a túžbou nasledovať Krista v absolútnej odovzdanosti. Aké ponaučenie si z jeho cesty môžeme vziať pre náš vlastný duchovný život?

Podľa môjho názoru možno podstatu odkazu Charlesa de Foucaulda zhrnúť do troch postojov, ktoré si sám osvojil počas dlhej cesty osobnej konverzie: hľadanie posledného miesta, chuť po bratstve a spiritualita opustenosti.

Posledné miesto hľadal celý život, odkedy sa ho jedného dňa v marci 1887 pri počúvaní kázne abbého Huvelina dotkli slová: „Náš Pán zaujal posledné miesto natoľko, že mu ho nikto nedokázal vziať.“ Toto hľadanie ho priviedlo k trapistom do opátstva Notre-Dame des Neiges, potom do ešte chudobnejšieho opátstva Akbès v Sýrii, potom do „drevenej chatrče pred oplotením“ kláštora klarisiek v Nazarete. Jeho cesta pokračovala v alžírskom Beni Abbès, potom v Tamanrassete. Vždy hľadal posledné miesto alebo, presnejšie povedané, predposledné miesto, keďže posledné miesto už zaujal Kristus.

Charles prežíval bratstvo počas celého svojho života, keď sa úplne venoval tým, ktorých mu Pán poslal, ale možno ešte viac počas rokov strávených v Alžírsku v službe Tuarégom, ktorých jazyk, históriu a kultúru si osvojil. Dokonca zašiel tak ďaleko, že zostavil zbierku ich textov, piesní, zvykov a básní. On, ktorý chcel byť neustálym darom, zažil v roku 1908 aj náročnú skúsenosť, keď bol okolnosťami donútený dar prijať. Prechádzal akýmsi duchovným vyhorením, bol veľmi slabý a chorý. Za to, že prežil, vďačil tuarégskym ženám, ktoré sa oňho starali každý deň celé týždne. Skutočné bratstvo, také, ktoré z nás robí bratov a sestry, deti toho istého Boha.

Život Charlesa de Foucaulda je povzbudením pre nás všetkých, aby sme sa obrátili k povolaniu Cirkvi byť katolíckou.

Nakoniec je to Foucauldovo odovzdanie sa do vôle Otca, vyjadrené v intimite jeho svedomia a prostredníctvom hlasu abbého Huvelina. Charles sa celý život učil vzdať sa svojich plánov a dať sa k dispozícii plánu, ktorý mal pre neho Boh. Založenie komunity alebo, skromnejšie, prijatie brata, získanie hory Karmel, obrátenie moslimov… Je pozoruhodné, že žiadny z projektov, ktoré zamýšľal, nikdy neuzrel svetlo sveta. Postupne pochopil… „Otče, odovzdávam sa ti, urob so mnou, čo budeš ty chcieť. Čokoľvek so mnou urobíš, ďakujem ti. Som pripravený na všetko, prijímam všetko. Hlavne aby sa vo mne plnila tvoja vôľa.“

Život Charlesa de Foucaulda je napokon povzbudením pre nás všetkých, aby sme sa obrátili k povolaniu Cirkvi byť katolíckou: tak ako v Nazarete je to katolíckosť posledného miesta, ktorú tvorí služba, prítomnosť, prijímanie tých najmenších; tak ako v Betánii je to zas katolíckosť bratstva prostredníctvom dialógu a spolupráce so všetkými ľuďmi dobrej vôle a prostredníctvom dynamiky priateľstva; a napokon tak ako v Getsemanskej záhrade je to katolíckosť opustenosti, kde sa učíme spolupracovať s Duchom Svätým, pričom vydávame svedectvo o Synovi a odovzdávame sa do Otcových rúk.

Univerzálny brat, misionár bez prozelytizmu, zakorenený v stretnutí s druhým… Ako môže jeho prístup k dialógu a bratstvu osvecovať naše vzťahy vo svete poznačenom toľkými rozdeleniami?

Charles de Foucauld v mnohých ohľadoch pripravil pôdu pre zapojenie Cirkvi do „dialógu spásy“, ako to vyjadril pápež Pavol VI. vo svojej prvej encyklike Ecclesiam suam (6. augusta 1964): „Ešte skôr než svet obrátime, ba aby sme ho obrátili, treba sa mu najprv priblížiť a prehovoriť k nemu. (…) Dialóg spásy vzišiel z lásky, z Božej dobroty: ,Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna.‘ (…) Dialóg spásy bol umožnený každému, bol adresovaný všetkým bez rozdielu; aj náš takisto musí byť potenciálne univerzálny, čiže katolícky a schopný nadviazania s každým okrem prípadu, že ho človek absolútne odmietne alebo bude neúprimne predstierať jeho prijatie.“

V našom roztrieštenom a nepokojnom svete sa mi zdá, že toto prvenstvo dialógu a bratstva je veľmi naliehavé. Nečakajme na to, než sa svet zlepší, aby sme sa v ňom začali angažovať! V liste Mons. Charlesovi Guérinovi z 1. júna 1908 svätý Charles de Foucauld píše z Tamanrassetu: „Myslím, že by sme mali mať vždy na pamäti jedno slovo Svätého písma, a to, že Jeruzalem bol obnovený v úzkosti časov (Dan 9, 25). Musíme počítať s tým, že celý život budeme pracovať v úzkosti časov… Ťažkosti nie sú prechodným stavom, ktorý treba nechať prejsť ako poryv vetra, a do práce sa pustiť až potom, keď sa počasie upokojí; nie, sú bežným stavom; musíme počítať s tým, že po celý život, počas toho, ako budeme chcieť urobiť všetky tie dobré veci, budeme v úzkosti časov.“

A vieme, ako sa Charles de Foucauld, ktorý sa stal obeťou násilia, rozhodol napriek svojej vojenskej minulosti vzdorovať len zbraňou bratstva a nepremožiteľnou zbraňou nádeje. Veď „nádej nezahanbuje“, keďže „Božia láska je rozliata v našich srdciach“ (Rim 5, 5)!

A teraz trochu osobnejšie: Aké bolo vaše vlastné putovanie s Charlesom de Foucauldom? Ako jeho postava formovala vašu vieru alebo vašu životnú púť?

Moje stretnutie s Charlesom de Foucauldom predstavujú najskôr spoločné miesta. Moja cesta s ním sa začala v Alžírsku, kde som sa narodil 26. decembra 1958. Moji predkovia, všetci zo skromných pomerov, prišli do regiónu mesta Oran v priebehu 19. storočia z Andalúzie, ale aj z Alsaska a z Vendée v čase, keď migračné toky v Stredomorí smerovali zo severu na juh. Podobne ako Foucauld, ale inou cestou, som spätý s touto krajinou Maghrebu, mojou rodnou zemou.

Neskôr, v rokoch formácie v seminári v Avignone, som objavil opátstvo Notre-Dame des Neiges. Na viac ako tridsať rokov sa toto miesto a táto komunita stali ťažiskom mojej „duchovnej geografie“, akoby „rodinným domovom“, kam som sa rád pravidelne vracal a kam som smeroval vždy, keď som mal urobiť dôležité životné rozhodnutia. Miloval som tieto široké, strohé výhľady, ktoré pomáhali formovať dušu brata Marie-Albérica, nášho Charlesa de Foucaulda.

Rozhodujúce však bolo, keď som v lete 2019, krátko potom, ako som bol vymenovaný za arcibiskupa Marseille, musel nahradiť kazateľa, ktorý mal viesť presbyterské rekolekcie a ktorý práve odstúpil. Keďže som vedel, že Foucauld bude v blízkej budúcnosti svätorečený, rozhodol som sa napísať presbyterskú rekolekciu, ktorá by sledovala jeho životnú cestu.

Príprava tejto rekolekcie bola pre mňa veľkým duchovným momentom a to, ako bola prijatá kňazmi diecézy, mi ukázalo, aké podnetné je posolstvo Charlesa de Foucaulda pre kňazov a pre Cirkev. Preto som o niekoľko rokov neskôr na Pôstne obdobie roku 2022 navrhol sériu štyroch prednášok o Charlesovi de Foucauldovi v Marseille. Tieto prednášky boli publikované pod názvom: Charles de Foucauld. Itinerár obrátení, ktoré v roku 2022 vydalo vydavateľstvo Chemins de Dialogue a nedávno boli preložené aj do taliančiny.

Dnes naďalej v sebe nechávam žiť a pôsobiť posolstvo brata Karola (Charles de Foucauld je občianske meno brata Karola Ježišovho, pozn. red.). Som si istý, že je darom, ktorý dnes Boh dáva našej Cirkvi, aby ju viedol v jej poslaní. A vzdávam Bohu vďaku za to, že mi dovolil prispieť k otvoreniu tohto daru v škole všetkých tých mužov a žien, ktorí zasvätili celý svoj život v stopách brata Karola nasledovaniu Krista, jediného Vzoru, ako o ňom sám rád hovoril.