Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
„Máme dojem, že všetko, čo povieme, musí byť zaujímavé, inšpiratívne alebo aspoň „hodné zdieľania“. A pritom v bežnom rozhovore nejde o výkon, ale o kontakt. Ak sa naučíme hovoriť bez masky, bez potreby zapôsobiť, vzniká niečo veľmi vzácne – autentický kontakt. A to je presne to, po čom všetci túžime.“
Martin Miller v rozhovore hovorí okrem iného aj o tom:
Podľa zistení projektu Disconnect, ktorý realizuje Filozofická fakulta UK, každý štvrtý človek na Slovensku pociťuje osamelosť. Ľudia zároveň túžia z tej osamelosti vystúpiť a nadviazať kontakt s druhými. Ako si vysvetľujete tento rozpor – že po blízkosti túžime, ale zároveň sa jej bojíme?
Myslím si, že to môže úzko súvisieť s tým, ako je v populácii rozložená tzv. vzťahová väzba – teda to, ako bezpečne sa vo vzťahoch cítime. Výskumy ukazujú, že bezpečná vzťahová väzba je na Slovensku pomerne zriedkavá. Väčšina ľudí patrí do skupiny s úzkostnou, vyhýbavou alebo dezorganizovanou väzbou.
To však neznamená, že by títo ľudia netúžili po blízkosti – často je to práve naopak. Túžia po nej o to viac, ale zároveň sa jej aj boja. V pozadí tejto ambivalencie býva zranenie z minulosti – z primárnych vzťahov s rodičmi. Ak sme nezažili blízkosť ako niečo bezpečné, ale ako niečo, čo môže zraniť, potom sa prirodzene chránime.
A čím dlhšie človek žije v osamelosti, tým ťažšie sa mu z nej vystupuje. Mozog nás chce chrániť – aj pred rizikom, ktoré už možno dávno nie je reálne. Hoci dnes nežijeme v prostredí, kde nám hrozí nebezpečenstvo ako kedysi lovcom a zberačom, náš mozog to stále vyhodnocuje podobne.
Takže ak niekto doma nezažíval bezpečné prostredie, jeho mozog bude aj v dospelosti vyhodnocovať každé vystúpenie z komfortnej zóny ako ohrozujúce?
Presne tak. Mozog si jednoducho pamätá, čo bolo kedysi spojené s nebezpečenstvom, a reaguje rovnako, aj keď to dnes už nie je primerané. Ak navyše dieťa zažívalo, že krik, napätie alebo ticho znamená hrozbu, jeho nervový systém sa nastaví na neustálu pohotovosť.
Ak partner nereaguje tak, ako sme zvyknutí – nezvýši hlas, neprejavuje silné emócie –, náš mozog to môže čítať ako ľahostajnosť.
V dospelosti potom aj bežná situácia – konflikt, neistota, napätie – spúšťa poplach, akoby išlo o prežitie. U niekoho môžu, naopak, tie isté prejavy signalizovať „bezpečie“, na ktoré bol z domu zvyknutý.
Ako to myslíte?
To, čo sme v detstve zažili ako známe, sa nám vryje ako bezpečné – aj keď to bezpečné nebolo. Na racionálnej úrovni si povieme, že predsa nechceme žiť vo vzťahu plnom napätia, ale keď sa zrazu nič „nedeje“, cítime sa neisto.
Ak partner nereaguje tak, ako sme zvyknutí – nezvýši hlas, neháda sa, neprejavuje silné emócie –, náš mozog to môže čítať ako ľahostajnosť. V skutočnosti však ide o iný druh blízkosti, pokojnejší a zrelší, na ktorý ešte nie sme zvyknutí. A práve tu sa ukazuje, ako hlboko sú v nás zakódované vzťahové väzby z detstva.
To, čo kedysi slúžilo ako stratégia prežitia, môže v dospelosti vytvárať napätie. Cesta k zmene sa začína vo chvíli, keď sa prestaneme snažiť meniť nášho partnera a zameriame sa na seba – na rozpoznávanie svojich chorých vzorcov z minulosti.
Dá sa teda povedať, že to, ako sa správame k partnerovi, do veľkej miery zrkadlí náš vzťah s primárnymi opatrovateľmi – najčastejšie s rodičmi?
Áno. Primárna skúsenosť s našimi rodičmi má veľký vplyv na to, ako vnímame blízkosť. Ak sme ju zažili ako ohrozujúcu, bude pre nás ťažké ju vyhľadať znova, hoci po nej túžime. Prekonať tento strach znamená ísť proti vlastnému prežívaniu – proti tomu ochrannému mechanizmu, ktorý nám kedysi možno pomohol prežiť.
A hoci vieme, že by bolo dobré otvoriť sa, že túžba po spojení tam je, často nás viac chránia tie negatívne emócie. Preto to racionálne uvedomenie si nestačí – človek musí v tej chvíli ísť proti svojmu strachu a to je vždy náročné.
Ako sa dá prekonať tento strach z blízkosti?
Veľkú silu má korektívna skúsenosť. Ak človek vstúpi do vzťahu, ktorý je bezpečný – kde nie je zneužitý, zosmiešnený ani odmietnutý –, jeho nervový systém si môže prvýkrát zažiť, že blízkosť nemusí znamenať ohrozenie. Postupne sa tým obnovuje dôvera vo vzťahy aj v seba samého.
Zároveň však platí, že ak je niekto dlhodobo osamelý, „vyprahnutý“ a veľmi túži po spojení, môže sa ľahko naviazať aj na toxický vzťah, ktorý nie je zdravý. A to býva o to bolestnejšie, lebo sa mu tým potvrdí staré presvedčenie, že blízkosť je riskantná.
Preto je dôležité, aby človek pracoval aj so svojím vnútorným nastavením – aby sa učil rozpoznávať, čo je preňho naozaj bezpečné, a do vzťahov vstupoval s vedomím vlastnej hodnoty.
Ak partnerský vzťah sám osebe nie je vždy bezpečný, čo môže byť pre človeka tým najlepším priestorom na korektívnu skúsenosť?
Najlepším prostredím býva terapeutický vzťah. Ten by mal byť priestorom, kde nie sú žiadne postranné úmysly a kde človek môže prvýkrát zažiť, že blízkosť môže byť skutočne bezpečná.
Pri romantických vzťahoch je to zložitejšie – riziko je tu väčšie, pretože úmysly nemusia byť vždy úplne čisté. Preto je dôležité, aby človek rozumel tomu, aká silná je jeho potreba blízkosti a kam až je ochotný kvôli nej zájsť.
Podstata „naučenej bezpečnej väzby“ nie je zmeniť minulosť, ale naučiť sa s ňou žiť inak.
Nejde o to, že by sme sa mali vzťahov báť. Skôr o citlivosť a uvedomenie – aby si človek dokázal priznať svoju osamelosť, chcel s ňou pracovať, ale zároveň vnímal, či vzťah, do ktorého vstupuje, je naozaj napĺňajúci a zdravý. A či za pocit blízkosti neplatí príliš vysokú cenu.
Hovorí sa, že vďaka korektívnej skúsenosti môžeme nadobudnúť tzv. získanú bezpečnú väzbu. Znamená to, že aj keď si z detstva nesieme nezdravé vzorce, vieme sa naučiť fungovať vo vzťahoch bezpečnejšie?
Do veľkej miery áno. Hovoríme tomu neuroplasticita mozgu. Znamená to, že si začneme uvedomovať, kedy reagujeme podľa minulosti, a učíme sa to robiť inak. Doslova sa nám vytvárajú nové mozgové dráhy, ktoré umožňujú reagovať slobodnejšie a vedomejšie. Veľmi pomáha, ak máme pri sebe človeka, ktorý nám dáva pocit bezpečia a prijatia – už to samo osebe pôsobí liečivo.
Vzniká priestor, kde môžeme skúšať nové reakcie a budovať vzťah, ktorý nie je založený na obrane či strachu, ale na dôvere. A to je v konečnom dôsledku podstata tej „naučenej bezpečnej väzby“ – nie zmeniť minulosť, ale naučiť sa s ňou žiť inak. Hoci treba povedať, že tá primárna, neistá vzťahová väzba tam bude prítomná vždy.
Získaná bezpečná väzba teda neznamená, že staré zranenia úplne zmiznú. Môže sa stať, že aj po rokoch práce na sebe sa tie nezdravé vzorce v nás opäť prejavia?
Môže – a je to úplne prirodzené. Keď sme unavení, chorí alebo prežívame náročné obdobie, máme jednoducho menej vnútorných zdrojov. Vtedy sa mozog vracia k tomu, čo je známe, aj keď to nie je ideálne.
Neznamená to však, že sa človek vrátil späť. Skôr ide o prechodné obdobie, keď potrebujeme viac pochopenia – od seba aj od druhých.
Ak to vieme vo vzťahu pomenovať, veľmi to pomáha. Partner potom nemusí mať pocit, že sa všetko rúca, len preto, že reagujem inak než zvyčajne. A ja sám môžem byť k sebe láskavejším – prijať, že práve teraz nemám toľko síl a je to v poriadku.
Byť v takých chvíľach tolerantným voči sebe aj druhému je možno tým najlepším dôkazom bezpečnej väzby – tej, ktorá nestojí na dokonalosti, ale na prijatí človeka takého, aký práve je.
Jedným z ukazovateľov pocitu bezpečia vo vzťahu je autenticita. No práve tá býva často potláčaná už v ranom detstve. Ako ju v sebe znovu objaviť – a dovoliť si ju aj vo vzťahu?
Autenticita veľmi úzko súvisí so sebapoznaním – s tým, ako dobre poznám seba a svoje potreby. Ak bola v detstve potláčaná, znamená to, že potláčané boli aj potreby dieťaťa. Často neboli vnímané ako dôležité, boli zľahčované alebo prehliadané.
Prvým krokom je znovu sa k nim priblížiť – skúmať, čo naozaj potrebujem, čo mi robí dobre a čo ma zraňuje. Lenže práve to môže byť ohrozujúce. Ak mám skúsenosť, že moje potreby kedysi neboli vypočuté, bude pre mňa ťažké priniesť ich do vzťahu.
Objaví sa ambivalencia: na jednej strane túžim, aby boli naplnené, no zároveň sa bojím, že sa opäť sklamem. Problémom je, že ak svoje potreby nekomunikujem, druhá strana o nich nemusí vôbec vedieť. Nemusí byť za tým nezáujem – jednoducho ich nemá ako rozpoznať.
Ak len dúfam, že ten druhý „pochopí sám“, pravdepodobne budem skôr sklamaný. Môžem mať šťastie na partnera, ktorý prirodzene cíti a chápe, čo je pre mňa dôležité, ale vo väčšine prípadov to bez otvorenosti a komunikácie nejde.
Takže základom je dokázať svoje potreby komunikovať a dôverovať, že budú vypočuté a naplnené?
Áno. Práve vtedy vzniká medzi ľuďmi pocit bezpečia. Keď som prijatý so všetkým, čo prinášam – so svojimi potrebami, pocitmi, zraniteľnosťou –, a druhý človek to dokáže prijať bez hodnotenia.
Zároveň to však neznamená, že ten druhý má všetky moje potreby aj naplniť. Môže ich prijať, rozumieť im, a pritom si uvedomovať, že niektoré jednoducho naplniť nevie alebo nemôže. To je úplne v poriadku. Dôležité je, že o nich vie, že ich nepopiera a nezhadzuje.
Problém nastáva vtedy, keď sa s našou fasádou úplne stotožníme a stratíme kontakt so svojím vnútrom.
Potom je na oboch, aby si položili otázku: Je táto potreba natoľko kľúčová, že bez jej naplnenia vzťah nebude fungovať? Alebo ide o niečo, čo sa dá riešiť inak – napríklad inou formou blízkosti či podporou mimo vzťahu? Ak si toto dvaja ľudia dokážu otvorene pomenovať, nie je to ohrozením, ale, naopak, posilnením vzťahu.
Otvorenosť voči druhému si vyžaduje, aby sme boli otvorení aj voči sebe, čo nie je vždy jednoduché. Mnohí z nás sa naučili žiť za fasádou – pôsobiť navonok „v poriadku“, aby boli prijatí. Dá sa túto fasádu vedome rozpustiť a znovu sa priblížiť k sebe?
Veľmi závisí od toho, ako hlboko je človek od seba „odpojený“ a koľko nánosov ega si nesie. Ak dlhé roky potláča svoje emócie a potreby, cesta späť býva náročná. Určitú fasádu však nosíme všetci – spôsob, akým vystupujeme, čo o sebe ukazujeme svetu.
Do istej miery je to prirodzené, je to forma ochrany, ktorou sa snažíme pôsobiť, že sme „v poriadku“, a zvládať život. Problém nastáva vtedy, keď sa s touto fasádou úplne stotožníme a stratíme kontakt so svojím vnútrom.
Paradoxom je, že takíto ľudia často nepociťujú vedomú osamelosť – navonok fungujú, majú prácu, vzťahy, spoločenské väzby –, no pod tým všetkým býva hlboká osamelosť, ktorú si neuvedomujú. Naopak, tí, ktorí osamelosť prežívajú vedome, sú so sebou viac v kontakte, len sa boja svoje potreby ukázať.
Obávajú sa odmietnutia, zosmiešnenia či nepochopenia. V istom zmysle ide o dva póly – na jednej strane ľudia, ktorí svoju vnútornú prázdnotu prehlušili fasádou, a na druhej strane tí, ktorí ju cítia, ale boja sa ju prejaviť. Spája ich rovnaký koreň – strach z neprijatia.
Takže ľudia, ktorí síce majú vzťahy, ale nemôžu do nich prinášať samých seba, necítia skutočné naplnenie a aj napriek spolužitiu s partnerom sa cítia vnútorne osamelí?
Áno, presne tak. V takých prípadoch ide často o vzťahy, ktoré fungujú skôr na racionálnej úrovni – človek si povie, že je lepšie byť v neautentickom vzťahu, ako byť úplne sám. A na istej úrovni to dáva zmysel: aspoň má pocit, že niekam patrí, že je s niekým v kontakte.
Lenže to je rozdiel – nebyť sám a nebyť osamelý nie je to isté. Mnohí ľudia majú okolo seba veľa známych, priateľov, možno aj rodinu, ale niečo im stále chýba.
Všetko navonok vyzerá v poriadku, lenže vnútorne cítia prázdno, akoby sa ich nikto naozaj nedotýkal. To je tá osamelosť medzi ľuďmi – fyzicky nie som sám, ale vnútorné prežívanie ostáva nevidené, nevypovedané.
Až keď človek dokáže do vzťahu priniesť svoj skutočný vnútorný svet – svoje potreby, obavy, zraniteľnosť –, až vtedy môže zažiť skutočnú blízkosť. Dovtedy ide len o kontakt, nie o vzťah.
Dá sa povedať, že k odpojeniu sa od vlastného prežívania nahrávajú aj sociálne siete? Že osamelosť ešte podnecujú?
Určite. Väčšina závislostí, nech už sú látkové, alebo nelátkové, má spoločný základ – človek nimi reguluje svoje vnútorné prežívanie. Dnes to už nie je len alkohol či iné drogy, ale aj technológie, internet, sociálne siete. Prinášajú totiž takzvaný „rýchly dopamín“ – krátkodobý pocit úľavy alebo naplnenia, ktorý však veľmi rýchlo vyprchá.
Ak niekto siaha po týchto podnetoch vždy, keď sa v ňom objaví nepríjemný pocit – smútok, prázdno, osamelosť –, vytvára sa postupne vzorec, ktorý nie je zdravý.
Ľudia tak často necítia, že by mali problém, pretože nejde o viditeľnú formu závislosti. Lenže ak sa pozrieme na to, koľko hodín denne strávime s telefónom v ruke, ukazuje sa, že to má výrazný vplyv na to, ako prežívame seba a svoje vzťahy.
Digitálny svet nás naučil, že nepríjemné emócie či ticho netreba znášať.
V minulosti boli ľudia viac konfrontovaní so svojím vnútrom – neexistovalo toľko možností úniku. Dnes, keď je únik vzdialený na jedno kliknutie, je veľmi ľahké „necítiť“. A práve preto je to také zradné.
Na pozadí často býva nevedomý pocit osamelosti alebo neuspokojivých vzťahov, ktorý sa snažíme prehlušiť – nie preto, že by sme to chceli, ale preto, že je to jednoduchšie, než sa s tými pocitmi stretnúť.
Zaujímavé je, že u detí to vnímame citlivejšie – vieme, že dlhé hodiny pri obrazovke im škodia, a máme tendenciu ich v tom korigovať. Pri dospelých je to však akoby spoločensky akceptované…
Je pravda, že mať pri sebe telefón, byť online a neustále dostupným sa stalo novou normou. Často si povieme: „Veď si len rýchlo pozriem správy, niečo potrebné vybavím…“ A pritom to často znamená, že niekoľko hodín denne trávime mimo kontaktu so sebou.
To je práve to zradné – vypadnúť z kontaktu so svojím prežívaním dnes nevyžaduje žiadnu námahu. Stačí siahnuť po mobile a hneď sa dostavuje pocit, že „je mi lepšie“. Lenže to „lepšie“ je často len potlačený smútok.
Niekedy sa mi zdá, že nadmerným používaním sociálnych médií strácame aj schopnosť len tak „byť“ . Už je zvláštne len tak niekde sedieť a nič nerobiť. No hneď ako človek drží v ruke telefón, je to v poriadku.
Áno, dnes je už nezvyčajné byť len tak sám so sebou – nič nerobiť, nevyplňovať ticho. A pritom práve v týchto chvíľach vzniká priestor na kontakt, na rozhovor, na blízkosť. Digitálny svet nás naučil, že nepríjemné emócie či ticho netreba znášať – stačí potiahnuť prstom a siahnuť po dávke rýchleho dopamínu.
Lenže takto pomaly strácame schopnosť byť v prítomnosti, počúvať, reagovať na druhého človeka. Vzťahy sa tak stávajú krehkejšími, lebo si odvykáme od skutočných stretnutí – s druhým aj so sebou.
Nie je to zmena, ktorú by sme si hneď všimli, ale skôr pozvoľné otupovanie citlivosti – voči tichu, rozdielnosti aj konfliktu. A pritom práve tie momenty, keď sa musíme zladiť, keď je niečo nepohodlné, sú základom skutočnej blízkosti.
S tým súvisí aj schopnosť prirodzenej komunikácie a napojenia sa na prežívanie druhého človeka. Je zaujímavé, že deti s tým problém nemajú. Začnú komunikáciu bez toho, aby ich niekto vyzval, no s dospievaním akoby sme túto schopnosť strácali. Navyše tým, že nás sociálne siete neustále zásobujú dopamínom, bežné rozhovory nám môžu pripadať nezáživné…
To je veľmi dobrý postreh. Strácame spontánnosť, pretože máme dojem, že všetko, čo povieme, musí byť zaujímavé, inšpiratívne alebo aspoň „hodné zdieľania“. A pritom v bežnom rozhovore nejde o výkon, ale o kontakt. O to, že niekto ma počúva, že zdieľame prítomný okamih.
A práve tie bežné rozhovory – o tom, čo sa nám stalo, čo nás potešilo, nahnevalo, dojalo – sú v skutočnosti tie najdôležitejšie. Udržiavajú medzi nami blízkosť. Nie sú o výkone, ale o prítomnosti.
Ak sa naučíme hovoriť bez masky, bez potreby zapôsobiť, vzniká niečo veľmi vzácne – autentický kontakt. A to je presne to, po čom všetci túžime. Preto by sme možno nemali čakať na ideálnu tému, ale skôr na ten moment, keď si dovolíme hovoriť úprimne.
Foto: Djuri Ramač
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
