Dajme si pozor na to, ako uvažujeme o synode

Pred pár dňami sa začalo druhé zasadnutie XIV. riadneho generálneho zhromaždenia Synody o synodalite, ktorého cieľom je prehĺbenie poznania toho, čím Cirkev v skutočnosti je, a snaha, aby lepšie slúžila svojmu poslaniu. Synodalita totiž nie je cieľom sama osebe.

Súčasná synoda nadväzuje na Druhý vatikánsky koncil a istým spôsobom chce byť jeho aktualizáciou: byť v dialógu s potrebami, túžbami a bolesťami ľudí dneška, aby Cirkev mohla lepšie a zrozumiteľnejšie ohlasovať to, k čomu je pozvaná: radostnú zvesť.

Čo očakávať od synody

Synoda vzbudzuje rôzne očakávania, ale aj obavy. Čo teda môžeme a čo by sme nemali očakávať od tohto zasadania? Nemali by sme si myslieť, že synoda ide meniť učenie Cirkvi alebo rušiť hierarchiu. Na to nemá právomoci.

Obavy v tomto smere vychádzajú možno z toho, že v rámci synodálnych stretnutí na rôznych úrovniach sa otvárali témy, ktoré by mohli k tomu viesť. Je však potrebné rozlišovať medzi rozprávaním sa o niečom, čo by mohlo byť aj v rozpore s učením, a jeho zmenou, pretože to nie je to isté.

Keď sa skončí zasadanie vo Vatikáne, synodalita neupadne do zabudnutia.

Nemali by sme očakávať ani nejaké zásadné rozhodnutia okrem procesov, ktoré sú už rozbehnuté. Namiesto očakávaní alebo čakania na niečo zásadné by sme mali začať každý od seba a tam, kde sa nachádzame. Od prvého väčšieho kresťanského spoločenstva, ktorým je farnosť, a pokračovať aj na úrovni diecézy.

Synodalita by sa nemala žiť len na rímskej, kuriálnej úrovni, ale predovšetkým na lokálnej úrovni. To závisí od nás, od toho, ako laici spolupracujú s kňazmi a kňazi s laikmi, ako biskupi počúvajú kňazov a laikov a ako sa počúvajú medzi sebou navzájom. Takto môžeme žiť synodálnym spôsobom už teraz a mali by sme ho prehlbovať a aplikovať neustále.

Plody synodálneho procesu

Za tri roky od svojho začiatku priniesol synodálny proces už mnohé plody: uvedomenie si dôstojnosti krstného kňazstva, široké zapojenie laikov v jeho prvej fáze a mnohé lokálne stretnutia, ktoré niekde určitým spôsobom našli svoje pokračovanie.

Potom sú to rôzne dokumenty, ktoré panoramatickým spôsobom mapujú situáciu Cirkvi vo svete. Samotná metóda rozhovoru v Duchu je metodologickým nástrojom, ktorý sa osvedčil.

Ďalším konkrétnym plodom sú skupiny na štúdium určitých otázok, ktoré zriadil pápež František. Toto sú už konkrétne plody synodálneho procesu, ktoré sa môžu len znásobovať.

Keď sa o pár týždňov skončí zasadanie vo Vatikáne, synodalita neupadne do zabudnutia ani napriek tomu, že niekde sa o nej ani nevie, lebo toto je cesta Cirkvi pre tretie tisícročie, ako povedal pápež František.

Samozrejme, proces jej aplikácie do každodenného života Cirkvi na jej rôznych úrovniach si vyžaduje istý čas a aj aktérov, ktorých možno ešte nie je veľa.

Tri roky poukázali na to, že je potrebné rozšíriť si obzor a dívať sa na Cirkev z univerzálnej perspektívy, ktorá vychádza z partikulárnych kontextov a skúseností. Cirkev nie je „európska“. Preto niektoré riešenia nemožno aplikovať všade rovnako (potreba inkulturácie).

V Cirkvi sa stále viac a viac chápe, že jednota a harmónia nie sú uniformitou, ale že si vyžadujú a oceňujú odlišnosti. V čase, keď polarizácia preniká aj do cirkevných štruktúr, je dôležité nezostať len na úrovni rozdielnosti názorov, ale „rozšíriť svoje vnútro“, aby sme dospeli ku skutočnej jednote a harmónii. Koniec koncov, toto je dynamika trojičného života, na ktorom sme povolaní byť účastní a žiť ho, a to aj na úrovni myslenia.

Už od začiatku svojho pontifikátu pápež František neustále zdôrazňuje potrebu a dôležitosť rozlišovania vo svetle evanjelia, ktoré sa spolu s rozhovorom v Duchu stáva „metódou Cirkvi“. Rozlišovať vo svetle evanjelia a nie vo svetle kategórií tohto sveta cez zjednodušené schémy a alternatívy, to je výzva a podmienka pre správne pochopenie synodality a synody.

Rozdiel medzi tým, ako je synoda prezentovaná, a tým, čím skutočne je

Prebiehajúci synodálny proces je v médiách prezentovaný možno viac z tej senzačnej stránky – cez niektoré témy alebo cez optiku akéhosi cirkevného boja, v ktorom sa rôzne skupiny snažia presadiť svoje myšlienky. To všetko neprispieva k pozitívnemu obrazu o synode.

Dívať sa na synodu cez určité kategórie je veľkým pokušením.

Ak sa dívame na synodu cez sociologické alebo politologické kategórie, vidíme len určité progresívne alebo konzervatívne frakcie a skupiny a synodálne zhromaždenie ako parlament, kde sa hlasuje o návrhoch.

Je to veľké pokušenie najmä pre médiá, ale je to zároveň aj nepochopenie pravej podstaty Cirkvi (aj keď sociologický aspekt je v nej stále prítomný, pretože sme ľuďmi), ktorá je evanjeliová a neredukuje sa len na tieto kategórie.

To je to, čo nám neustále pripomína pápež František a možno sa nám to zdá už trochu „otrepané“: hlavným protagonistom synody je  Duch Svätý a to, že synoda nie je parlamentom.

Ak si nedáme námahu prekonať to prvoplánové čítanie skutočností, nepochopíme ani synodu, ani Cirkev, ba dokonca ani evanjelium.