Dialóg znamená neozbrojene vychádzať v ústrety inému

Pri našich predchádzajúcich úvahách sme sa zamerali na dve línie „reformy“, ktoré pápež František nezlomnou rozhodnosťou navrhuje Cirkvi: spoločné kráčanie (synodalita) a uskutočňovanie pravdy v láske (milosrdenstvo). Tentokrát sa venujme tretej línii, ktorá sa objavuje v jeho neprestajnom magistériu gest a slov: dialógu.

Môže sa to zdať paradoxné a určite aj proti prúdu označiť tento spôsob ako cestu ohlasovania a svedectva evanjelia a zároveň ako rozhodujúcu kultúrnu a sociálnu perspektívu našej doby. Najmä dnes, keď šialený a tajomný výbuch násilia a terorizmu vyvoláva ochranný útek za bezpečné a obranné opevnenia – aspoň tak sa domnievame – vlastnej identity.

Dialóg sa uberá opačným smerom. Znamená neozbrojene vychádzať v ústrety inému v neznámom teréne vzájomnej otvorenosti. Tiež a predovšetkým vtedy, keď spravíme prvý krok, ktorý je bez záruky pozitívnej odpovede.

Dialóg nie je taktika udomácňovania odlišného ani len zdvorilostná stratégia, ako ukázať inému svoju nadradenosť. Je to úprimné vyjadrenie vôle objavovať a učiť sa niečo od iného, ktorý má vždy čo pravdivé a dobré povedať a dať, na oplátku mu presvedčivo a zároveň s pokorou prezentovať bohatstvo vlastnej identity a vlastnej tradície. Bez postranných úmyslov. Bezodplatne. Aby sme spoločne pochopili, ako budovať bratstvo a ako žiť v spravodlivosti a v slobode.

Dialóg nie je taktika udomácňovania odlišného ani len zdvorilostná stratégia, ako ukázať inému svoju nadradenosť.

Samozrejme, nie je to ľahké. Práve naopak! Nedorozumenia a nepochopenie až po zažívanie zdanlivo neprekonateľnej tvrdosti rôznych názorov a odlišných postojov a pozícií, ktoré chcú takými aj zostať, sú na dennom poriadku. Ale práve vtedy – tvárou v tvár nejasnosti a nepriepustnosti prekážky – rozhodnutie pre dialóg a schopnosť viesť ho testuje svoju pravdu a silu. Práve tie sú – ak sledujeme úzku, ale v konečnom dôsledku víťaznú cestu evanjelia – pravdou a silou kríža.

To znamená mučeníctva ako úmyslu svedčiť darom života – vo všetkých jeho prejavoch, nech to stojí, čo to stojí –, pretože len láska má posledné slovo. Neveril Ježiš v pravdu a silu dialógu až do tej miery, že sa vzdal všetkého, dokonca aj toho najcennejšieho, čo mal: zjednotenia s Otcom? Áno, toto je cesta dialógu. Žiadna iná. Cesta Ježiša opusteného. Iba prechodom cez ucho tejto ihly môžu dnes Ježišovi učeníci ohlasovať radosť evanjelia a svedčiť o nej. A bude to zakaždým novým začiatkom, neprebádanou cestou, ktorá sa otvára, horizontom, ktorý sa nečakane rozjasní.

Tento štýl dialógu je navyše to, čo práve Ježišovi učeníci majú s vedomím naliehavej zodpovednosti uvádzať do praxe v prenikavom a dramatickom kultúrnom a sociálnom hľadaní súčasnosti a blízkej budúcnosti: žiť, rásť a kráčať spoločne v logike slobodnej a obohacujúcej družnosti našich identít. V roku 1949 Chiara Lubichová napísala: „Pocítila som, že každý, kto je vedľa mňa, je Bohom stvorený ako dar pre mňa a ja som stvorená ako dar pre neho. (…) Na zemi je vo vzťahu lásky všetko so všetkým: každá vec s každou vecou. Treba však byť Láskou, aby sme medzi všetkými bytiami našli zlatú niť.“

Prevzaté z cittanuova.it.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov Jesúsa Morána a Piera Codu. Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť.