Drogy a alkohol najprv rozbili ich vzťah. Dnes sa tešia z veľkej rodiny

Lucia a Michal Szabovci (34) budú tento rok oslavovať desiate výročie manželstva. Za svoj spoločný partnerský život si však toho preskákali viac ako niektoré staršie páry.

Podporte dialóg

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Preto potrebujeme aj vašu pomoc. Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah.

„Naše hrany stále obrusujeme. Niekedy je to bolestivejšie, inokedy príjemnejšie,” hovoria rodičia šiestich detí z Hriňovej, ktorým život stále prináša nové výzvy a ktorí majú neuveriteľných príbehov na rozdávanie.

Pri príležitosti Národného týždňa manželstva sme sa s nimi zhovárali i o tom:

  • ako ich láska pretrvala aj napriek mnohým počiatočným zraneniam a závislosti od drog
  • v čom im skúsenosť komunitného života pomohla do manželstva
  • čo na sebe aj po toľkých rokoch obdivujú a ako si na seba popri šiestich deťoch nachádzajú čas
  • ako vyzerala ich cesta k vyprosenému domovu

Manželmi ste takmer desať rokov, poznáte sa však už oveľa dlhšie. Kedy a kde ste sa po prvýkrát stretli?

Michal: S Luckou sme sa spoznali v sedemnástich na chate môjho najlepšieho kamaráta. To obdobie bolo jedno z najhorších v mojom živote. Bral som vtedy drogy a žil som na ulici. Lucku som mal rád. Nemôžem však povedať, že som bol do nej úplne zaľúbený, keďže v tom čase bola mojou láskou droga a vzťah k nej bol silnejší ako nejaké ľudské puto.

Lucia: Pre mňa to naopak bola láska na prvý pohľad. Michal nepôsobil nejako okúzľujúco a nebol to ani ideál muža. Do vzťahu s ním som však šla so všetkým. Aj môj životný štýl bol však dosť divoký. Partia, alkohol, tráva, chodenie poza školu. Zapáčil sa mi takýto spôsob života. Michal už vtedy prespával po pivniciach a ja s ním. 

Ako dlho ste to v takýchto nespútaných podmienkach spolu vydržali?

Michal: Nie dlho. Lucka vedela, že fajčím napríklad trávu, ale nevedela, že som bral aj ťažké drogy ako pervitín. Keď to zistila, dala mi na výber. Buď ona, alebo drogy.

Čo ste si vybrali?

Michal: Vtedy som bol vnútorne nastavený tak, že mi v mojom živote nebude nikto rozkazovať, takže som Lucku poslal kade ľahšie.

To muselo byť pre vás ako mladé dievča prežívajúce svoju prvú lásku zraňujúce. Čo ste cítili, keď sa s vami Michal rozišiel?

Lucia: Zlomilo mi to srdce. Vybudovala som si okolo neho múr a povedala som si, že si už nikdy nijakého chlapa do svojho vnútra nepustím, ak mám takto trpieť. V žiadnom ďalšom vzťahu som sa už potom nevedela zamilovať a mužov som len využívala. Dnes sa na to pozerám trochu inak. Myslím, že bolo dobré, že ma vtedy nechal, lebo som aspoň dokončila školu.

Takže vy ste sa rozhodli vrátiť k povinnostiam. A čo Michal? Akým smerom sa po rozchode uberala jeho cesta?

Lucia: Áno. Ja som nakoniec zmaturovala, ale na vysokú školu ma nevzali. Keďže som v tom čase stále veľa pila, môj otec ma vyhodil z domu. Odišla som na rok do Anglicka, kde som pracovala v domove dôchodcov a po roku som sa opäť prihlásila na vysokú. 

Michal: Ja som sa za ten čas, čo Lucka študovala, dostal do komunity Cenacolo v Taliansku, kde som sa zo závislosti dostal. Po niekoľkých rokoch v komunite som niekde vo svedomí cítil, že niektorým ľuďom, ktorým som ublížil, by som sa mal špeciálne ospravedlniť. A Lucka bola medzi nimi.

Takže ste sa Lucku snažili kontaktovať? Ako to po takej dlhej odmlke vyzeralo a aká bola reakcia z Luciinej strany?

Lucia: Bolo to v prvom ročníku na výške. Od nášho posledného stretnutia ubehli asi štyri roky. Michal sa mi zrazu jedného dňa ozval. Stretli sme sa a vtedy mi povedal o komunite Cenacolo. Pamätám si, že mi to bolo vtedy úplne jedno. Mala som svoje plány. V tom čase som mala tiež dosť peňazí a v alkohole som bola naliata skoro každý týždeň. Mojimi prioritami boli fitko a zábavy.

Michal mi povedal, že sa za mňa bude modliť a odišiel naspäť do komunity. Ja som si následne našla nového chalana a zase som sa namočila do zlých vecí. Všetci moji chalani boli totiž buď díleri, alebo závisláci. Po roku sa Michal opäť vrátil a pri tomto druhom stretnutí ma požiadal o odpustenie. Tam sa vo mne niečo zlomilo.

Michal: Lucka je dosť spontánny človek, a tak mi rovno na tom druhom stretnutí navrhla, či to neskúsime znovu. Ja som sa chcel ešte vrátiť na rok do komunity. Vedel som, že odtiaľ s ňou nebudem môcť pravidelne komunikovať. Takže som jej povedal, že sa rok nebudeme vidieť ani počuť. Povedala mi, že na mňa aj tak počká. Pre mňa to bolo znamenie, že je tam niečo viac. 



Nakoniec však boli z jedného roka ďalšie tri…

Lucia: Áno. Michal vnímal, že chce v komunite ešte ostať a odovzdať ďalej to, čo sám dostal. Pre mňa to nebolo jednoduché, keďže som o ňom skoro nič nevedela. Myšlienka na neho ma však stále držala. Ten čas čakania bol pre mňa tiež obdobím, keď som sa mohla aj ja vnútorne oslobodzovať od predchádzajúcich zlých vzťahov. Hoci starý životný štýl ma stále svojím spôsobom lákal.

Michal: Mne v tom čase už horelo srdce pre Lucku, zároveň som však cítil, že chcem ešte pobudnúť v komunite. Bolo to náročné. Uvedomoval som si, že túto situáciu nemôžem nijako ovplyvniť. Mohol som sa len modliť a dúfať, že ak náš vzťah má vyjsť, tak to s Božou pomocou nejako obaja ustojíme.

Lucia, vy ste sa však nakoniec tiež rozhodli pre skúsenosť v komunite. Mali ste možnosť stretnúť sa tam s Michalom?

Lucia: Áno, ale iba pri jednej príležitosti. Pamätám si, aká som bola nervózna. Ja som v tom období totiž akosi vôbec neprijímala svoju ženskosť. Michal pred stretnutím vystúpil z autobusu nagélovaný v značkových nohaviciach. Mňa v komunite navliekli do ružového trička a sukne, pribrala som a na tvári sa mi vyhodil herpes. Bola to celkom trápna situácia. (smiech)

Aké to bolo, keď ste sa po tých dlhých rokoch čakania dali s Michalom opäť dokopy?

Lucia: Nebolo to jednoduché. Keď sme spolu znovu začali chodiť, vedeli sme, že sa chceme zobrať čím skôr. Chceli sme totiž náš vzťah prežívať čisto. Vedeli sme však, že sme v tom obaja veľmi slabí. Mala som vtedy pred štátnicami a môj otec mi povedal, že žiadna svadba nebude. Myslím, že sa zľakol, že nejaký bývalý narkoman by si mal brať jeho dcéru.

Na Púti zaľúbených v Šaštíne sme si s Michalom dali sľub čistoty. Už tam som sa však cítila zle. Následne na to sme zistili, že som tehotná. Dnes si uvedomujeme, že nebyť príchodu nášho prvorodeného syna, možno by sme dnes neboli tam, kde sme. Možno by sme neboli tak skoro manželia. Boh si teda aj túto situáciu použil na dobré.

Hovoríte, že rodičia z vášho vzťahu neboli veľmi nadšení. Vnímali ste oporu aspoň z okolia, od vašich priateľov?

Michal: Určite. Podporovali nás mnohí naši priatelia. Mnohí Luckini starí priatelia boli aj na našej svadbe. Ja som svoje staré kontakty musel naopak všetky prestrihnúť.

Lucia: Časom sa však situácia menila aj v našich rodinách. Za tie roky sa mnohé veci posunuli k lepšiemu. Uvedomili sme si, že aj naši rodičia si museli v živote prejsť ťažkými vecami a možno si dodnes neuvedomujú, ako sú pozraňovaní.

Michal: My sme prišli z komunity, kde sme sa naučili rozprávať o našich pocitoch otvorene. Staršia generácia sa však ťažko zdieľa so svojimi emóciami. My vieme len toľko, že sme si niektorých vecí viac vedomí.

Čím bol život v komunite náročnejší, tým ľahšie sa nám prijímali a prijímajú rôzne náročné situácie teraz, keď sme manželia a rodičia.

Vyzerá to, že skúsenosť komunity vás v mnohom vyzbrojila do spoločného života. Čo ďalšie vám okrem otvorenosti ešte dala?

Michal: Mne táto skúsenosť dodala tiež odvahu, že sa nemusím báť pokaziť veci. Žiadna práca mi neprekáža a aj vďaka tomu som sa vyučil klampiarskemu remeslu, ktorým sa dnes živím.

Lucia: Život v komunite so všetkými pravidlami a režimom bol ťažký. Bol to život bez pohodlia, nebolo tam veľa času pre seba. Boli sme tam hádzaní do situácií, s ktorými sme sa museli vysporiadať, a vedeli sme, že jediní, kto nám môže pomôcť, sú priatelia a Boh. Veľakrát si však uvedomujeme, že čím to bolo ťažšie v komunite, tým ľahšie sa nám prijímali a prijímajú rôzne náročné situácie teraz, keď sme manželia a rodičia.

Takže vám to pomáha aj pri výchove vašich šiestich detí?

Michal: Určite. Dokonca prichádzame na to, že život je oveľa ľahší so šiestimi deťmi ako s jedným (smiech). Jedno dieťa totiž môže manželov niekedy príliš zviazať. Takéto situácie v rodinách vidíme a my sme to tiež prežívali. Vo výchove nám však pomáha aj spomínaná otvorenosť. Aj my ako rodičia zlyhávame, pohádame sa, alebo na deti nakričíme. Dôležité je však uzmieriť sa a požiadať o odpustenie aj naše deti. Ony to totiž často berú tak, že sa hádame kvôli nim, hoci sa ich to vôbec netýka.

Viete sa po toľkých rokoch hádať efektívne?

Lucia: Myslím si, že áno. Konflikty a napätia si snažíme stále vykomunikovať. Hoci my sme s hádkami mali na začiatku problém. Keď som totiž Michalovi niečo vytýkala, on zostával vždy ticho. Ja som sa chcela hádať, riešiť veci, ale on sa takto naučil reagovať v komunite. Časom sa to však odučil a dnes by som naopak veľmi chcela, aby zostal pri hádkach ticho. (smiech)

V manželstvách sa po nejakom čase stáva, že si partneri začnú na sebe viac všímať povahové črty svojich rodičov a vzorce správania, ktoré si priniesli z vlastnej rodiny. Vnímate takúto tendenciu aj vo vašom manželstve?

Lucia: Poviem pravdu, že my sme to deväť rokov veľmi nevnímali a začíname to pozorovať až teraz. Niektoré črty svojich rodičov si so sebou nesieme. To, čo som napríklad odsudzovala, teraz vidím aj na sebe. Ja som napríklad doma nedostala veľa objatia, a možno aj preto som veľakrát tvrdá ako skala. Dokážem objímať deti, ale čo sa týka môjho manžela, cítim, že ešte to uzdravenie nie je úplné. Musím sa to stále učiť.

Michal: Tým, že sa moji rodičia rozviedli, keď som mal 10 rokov, nemal som možnosť spoznať povahové črty svojho otca ani mamy. Takže nieže by som si do manželstva nič nedoniesol, ale o mnohých črtách neviem. Dúfam však, že Boh počas rokov strávených v komunite pracoval na mojej povahe. A ak tam aj niečo skryté je, Lucka mi to určite ukáže. Ona je takým mojím zrkadlom. (úsmev)

Manželstvo môže po niekoľkých rokoch zovšednieť. Je to aj váš prípad, alebo dokážete na tom druhom stále nájsť niečo, čo vás prekvapuje?

Lucia: Stále sa niečo nájde. Na Michalovi je nepochopiteľná jedna vlastnosť – keď príde z práce domov, nechá všetko za dverami a žije už len prítomnosťou. Neprenáša záležitosti a problémy z práce do nášho vzťahu a rodiny. Tiež ho obdivujem za to, aký je otec. To, čo som ja doma nevidela, on robí. Príde z práce a chce byť s našimi deťmi, vezme si ich na ruky. Milujem na ňom aj to, že mu je jedno, čo si druhí myslia. Mňa to veľakrát zväzuje. Som tiež rada, že toho máme veľa spoločného. Napríklad aj prerábka nášho domu je niečo, čo radi robíme spolu. Hoci sme už počuli, že práve tieto veci, ako prerábka či sťahovanie, môžu mnohé vzťahy priviesť k rozpadu.

Michal: Ja na Lucke obdivujem, aká je mama. Keď vidím niektoré ženy, aké je pre nich ťažké prijať materstvo, som rád, že mám ženu, ktorá má srdce mamy. Aj keď na začiatku sme s rodičovstvom mali problém aj my. Je to milosť. 

Keď zo seba človek robí trpiteľa, čo odovzdá svojim deťom? To, že manželstvo je utrpenie?

Ako rodičia mnohé hodnoty svojim deťom odovzdávate spontánne. Je niečo, čo sa im však snažíte vštepovať aj vedome?

Michal: Myslím, že pokiaľ ide o vieru, snažíme sa, aby naše deti mali s Bohom živý vzťah, aby neboli škrupulózne.

Lucia: Keď sa pozriem na naše deti, ktoré si všimnú aj bezdomovca na ulici, vidím, že chcú byť tými Božími rukami a nohami pre tento svet, a to je pre mňa viac, ako keby mali plniť nejaké očakávania. Majú súcit a chceme, aby ich tento súcit k druhým poháňal.

Je vôbec možné nájsť si popri takejto veľkej rodine na seba navzájom čas?

Lucia: Je to určite náročné. My sme za desať rokov manželstva neboli nikdy sami. Časom sme však prišli na to, že dokážeme byť spolu aj popri deťoch. Keď napríklad uložíme štyri deti do postele, vtedy máme akoby svoj čas, hoci ešte dve deti ostávajú pri nás. Alebo využívame čas na rozhovory v aute. Nie je to určite jednoduché, aj ja som kedysi na to bola veľmi upätá. Teraz však aj takéto chvíle vnímam ako milosť a verím, že ten plnohodnotný čas len vo dvojici raz príde.

Michal: Rodičovstvo nás naučilo zriekať sa seba samých. Nie však nejakým trpiteľským spôsobom. Keď zo seba človek robí trpiteľa, čo odovzdá svojim deťom? To, že manželstvo je utrpenie? Nám aj niektorí ľudia radili, aby sme si s Luckou našli počas týždňa nejaký čas pre seba. U nás to však nejako nefungovalo. Nemali sme pri sebe ani starých rodičov, zvykli sme si sami na seba a nemali sme očakávania. A dnes, hoci  rodičia bývajú bližšie, nejako sa na to nespoliehame. Veríme, že v budúcnosti nám tento čas Boh stonásobne vynahradí. Teraz ho trávime všetci spolu.

Tí, ktorí vás poznajú, vedia, že máte mnoho zážitkov s Božou prozreteľnosťou. Aká situácia vás naposledy opäť milo prekvapila či zaskočila?

Lucia: Áno, s prozreteľnosťou máme skúsenosť skoro každý deň. (smiech) Je neuveriteľné, ako sa o nás stará. Napríklad pred pár dňami sme mali letieť z Talianska domov na Slovensko. Na letisko nás však so šiestimi deťmi nepustili, lebo nám chýbal test. Zmeškali sme preto náš let. Ešte v to ráno nám však na účet prišlo vyše 700 eur od rodiny, ktorú sotva poznáme. A tak sme nemali problém kúpiť ešte v ten deň nové letenky domov. Takýchto dobrodružstiev máme mnoho.

Michal: Pre nás je každý deň nejakým svedectvom. Prozreteľnosť, ktorú zažívame, však nie je len o tom, koľko toho dostávame, ale tiež o tom, ako sme schopní jej prejavy okolo seba vnímať. Keď človek nevidí prozreteľnosť napríklad aj v tom, že dostane jablko, ťažko uvidí prozreteľnosť vtedy, keď dostane dom. A takisto je to o dávaní, naučili sme sa dať aj to posledné, keď nás o to Boh poprosí, lebo vieme, že on sa postará a že nám nikdy nič nebude chýbať.

Keď už spomínate ten dom, vy ste sa k jednému práve takýmto neuveriteľným spôsobom dopracovali. Aký príbeh za tým stojí?

Lucia: Keď sme čakali prvé dieťa, hľadali sme si nejaký podnájom v Košiciach. S dieťaťom nás však nikde nechceli prijať. Náš syn sa mal narodiť v polovici novembra a my sme ešte začiatkom mesiaca stále nemali kde bývať. Nakoniec sme na svadobnej ceste dostali kontakt na rodinu, ktorá kedysi tiež bola v Cenacole. Tá nám nakoniec ponúkla podnájom.

Postupne, keď si Michal dokončil maturitu a vyučil sa remeslu, začali sme sa popri prvých deťoch modliť za vlastné bývanie. Vždy však namiesto toho prišlo ďalšie dieťa, potom ďalšie a ďalšie. Po niekoľkých rokoch som si napokon povedala, že sa už asi na tento úmysel prestanem modliť. (smiech)

V tom období sa nám ozvala moja krstná mama, ktorá nám povedala o starom dome po jednej tete. Nachádzal sa však až v Hriňovej. Keď sme tam po prvýkrát prišli, našli sme tam starinu so zarasteným dvorom. Nikto ten dom nechcel dovtedy kúpiť. A ani naše deti tam nechceli ísť. Túto ponuku sme preto odmietli. Po čase sme však s Michalom obidvaja v modlitbe pochopili, akí sme nevďační. Toľko rokov sme prosili za bývanie, a keď nám ho Boh konečne doprial, tak sme ho odmietli.

Zmenili sme teda názor a rozhodli sa, že predsa len pôjdeme do toho. Za dom sme mali zaplatiť 40 000 eur. Pani, ktorá dom ponúkala, chcela svoju polovicu darovať. Druhú polovicu patriacu jej bratovi sme mali vyplatiť. Nakoniec nám však domov prišla kúpno-predajná zmluva na jedno euro. Dokonca tesne po tom, ako sme sa pre dom rozhodli, sa našiel kupca s plnou hotovosťou za ten dom.

Rodina Szabovcov vo vlastnom dome.

To znie neuveriteľne. Podarilo sa vám potom ešte stretnúť s bývalými majiteľmi domu?

Michal: Áno, Lucka veľmi túžila stretnúť tú ženu, ktorá nám dom v podstate darovala. Navštívili sme ju v domove dôchodcov. Bola to taká krásna usmiata stará pani. Keď sme sa jej poďakovali, povedala nám, že sa za nás už dávno modlila. Až postupne sme sa dozvedali príbeh toho domu. Tá pani mala kedysi štyroch synov. Posledný syn, katolícky kňaz, sa v tom dome upil k smrti. Rovnako sa upili aj ostatní jej synovia. Jeden to dokonca psychicky nezvládol a v tom dome sa obesil. Muž bol tiež alkoholik a svoju ženu celý život bil a týral. Jediná podmienka tejto pani na sklonku života bola, aby sa domom opäť raz šíril detský krik a modlitba.

Lucia: Prijali sme to ako znamenie, že toto bývanie Boh pripravil pre nás, že tu na nás čakal. Dokonca, keď Michal vypratával dom, našiel tu eucharistiu. Je to také šialenstvo, ktoré s Ježišom zažívame.

Nebolo pre vás ťažké opustiť Košice a prísť na úplne neznáme miesto?

Lucia: Bolo, išli sme na úplne neznáme miesto, prijali sme to však ako výzvu a verili sme, že všetko bude dobré. Dnes si stále viac uvedomujeme, ako všetko do seba zapadá. Dom je stále plný, navštevujú nás mnohí ľudia a priatelia. Zastaví sa u nás vždy aj mnoho kňazov. Takže hoci sme tu nikoho nepoznali, za celý ten čas sme nikdy nepociťovali núdzu o vzťahy.

Každý deň sa rozhodujeme nemať bočné vrátka, nedržať silou-mocou opraty nášho života a každý deň sme svedkami neuveriteľných vecí.

Určite ste však aj vy zápasili s mnohými ťažkosťami…

Michal: Určite to nebola žiadna rozprávka na štýl „Szabovci dostali lusknutím prsta palác“. Ja som bol dva roky doma a tento dom som začal prerábať sám. Lucka začala mať v tom období silné záchvaty epilepsie až do bezvedomia. Aj preto bolo dobré, že som ostal doma. Mnohí ľudia okolo nás to však nechápali. Mysleli si, že sa flákam a nič nerobím. Niekedy som mal preto pokušenie niečo druhým dokazovať. 
Vedel som, že s Luckou máme svoju hodnotu na trhu práce, ale keď už je tých výčitiek okolo veľa, začne to človeka trápiť. Pamätám si, ako som v jednej chvíli prosil Boha o nejakú prácu. Mal som pokazený telefón a napadlo mi vložiť svoju SIM kartu do Luckinho mobilu. V momente, ako sa telefón zapol, zavolal mi jeden pán, ktorý sa mi vraj pokúšal niekoľko dní dovolať s tým, že má pre mňa výhodnú pracovnú ponuku.

Bola to práca na mesiac, z ktorej by sme však mohli vykryť celý rok. Nakoniec som pre Covid mohol odpracovať len dva týždne. Vďaka zarobeným peniazom sme však mohli pokryť niektoré výdavky a ja som sa opäť presvedčil, že Boh sa o nás stará. Často nám však posiela skúšky, kde nás testuje, či dokážeme veriť až do krajnosti.

Keď vás počúvam, napadá mi, že by ste o tejto dôvere v prozreteľnosť mohli hovoriť hodiny. Akú radu by ste dali v tomto smere mladým párom, aby v živote zažili podobné dobrodružstvo?

Michal: Ja sa necítim na rozdávanie nejakých rád. Každý z nás má svoju jedinečnú cestu, ktorou musí kráčať. Možno by som len mladým párom poprial, aby nemali strach o to, že by neboli zabezpečení, a skúsili tiež vidieť, že sa o nich Boh stará. Ja prvý by som sa mal báť. Maturitu som si dokončil pred štyrmi rokmi. Začínal som ako pomocník a ako prichádzali deti, tak sa zvyšoval aj plat. To je pre mňa jasný dôkaz, že Boh na nás nikdy nezabúda.

Lucia: Súhlasím s Michalom. Mladé páry často pociťujú tlak. Je potrebné doštudovať a zabezpečiť sa. Určite to nie je jednoduché, treba však uchopiť túto výzvu a veriť. My sa každý deň rozhodujeme nemať bočné vrátka, nedržať silou-mocou opraty nášho života a každý deň sme svedkami neuveriteľných vecí. 
Foto: rodinný archív Szabovcov

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Podobné články