Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Druhý vatikánsky koncil sa skončil 8. decembra 1965. Deň predtým Pavol VI. a konciloví otcovia schválili konštitúciu Gaudium et spes. Cirkev v súčasnom svete, text, ktorý už od prvých slov veľa vypovedal: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných (…), sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov…“ Pavol VI. na záver Druhého vatikánskeho koncilu potvrdil tohto ducha.
Povedal: „Staroveký príbeh o Samaritánovi bol paradigmou duchovnosti koncilu.“ Ten sa zameriaval na ľudstvo súčasnosti a nedial sa – ako začali hovoriť niektorí – „na úkor vernosti Tradícii“.
Pavol VI. pokračoval o koncile týmito slovami: „Všetko prenikla nesmierna sympatia. Objav ľudských potrieb… Uznajte jeho zásluhu, vy moderní humanisti, ktorí ste sa vzdali transcendencie najvyšších vecí, a uznajte náš nový humanizmus; aj my, viac ako všetci ostatní, sme ctiteľmi človeka.“ Cirkev nežije oddelene, mimo sveta, vo svojej vlastnej histórii: „Katolícka viera a ľudský život,“ pokračoval pápež, „tak potvrdzujú svoje spojenectvo, svoju konvergenciu v jednej ľudskej realite…“
Cirkev 21. storočia je dcérou Druhého vatikánskeho koncilu.
Cirkev národov v službe evanjelia, ľudstva a chudobných. Toto je vízia, ktorú vo svojich mnohých textoch ponúka koncil: „ideál, ale nie nereálny,“ hovorí Pavol VI. Sníval o tom, že Druhý vatikánsky koncil by mohol byť „touto novou iskrou… v našich srdciach“ pre „obnovu myšlienok, činností, zvykov, morálnej sily, radosti a nádeje, čo bolo samotným cieľom koncilu“.
Veľkou výzvou bolo uvedenie záverov Druhého vatikánskeho koncilu do praxe. Tradicionalisti tvrdia, že novinky koncilu vyvolali krízu Cirkvi. Ťažkosti tu boli, ale ich pôvod je rôznorodý. Pochádzali z minulosti, zo sekularizácie a z mnohých iných zdrojov. Koncil ponúkol Cirkvi perspektívu, ako ich riešiť.
Niektoré výsledky sa dostavili už pred koncom koncilu. Pavol VI. vystúpil 4. októbra 1965 ako prvý pápež na pôde OSN. Okrem iného povedal: „Odložte zbrane zo svojich rúk. Nie je možné milovať s útočnými zbraňami v rukách.“ „História sa musí zmeniť,“ vyhlásil pápež a na Valnom zhromaždení OSN zvolal: „Už nikdy viac vojny, už niky viac vojny!“ Toto je aj dnes víziou Cirkvi.
Spoločný osud národov sa prelína s jednotou kresťanov. Veľký konštantínopolský patriarcha Athenagoras (s ktorým sa Pavol VI. stretol v Jeruzaleme v roku 1964) varoval: „Beda, ak sa národy jedného dňa zjednotia mimo teológie Cirkvi.“ Teológia tu znamená „jednota“.
Dňa 7. decembra 1965 sa uskutočnil veľký krok v dejinách ekumenizmu, ktorý si želal pápež aj patriarcha: zrušenie exkomunikácie medzi Rímom a Konštantínopolom, platnej od roku 1054.
Začala sa tak cesta bratstva, ktorej vyjadrením bola ekumenická oslava 1 700. výročia Nicejského koncilu a návšteva Leva XIV. v Istanbule a ktorá musí pokračovať ešte intenzívnejšie. Vo svete plnom vojen nemôžu byť kresťania rozdelení. Cirkev 21. storočia je dcérou Druhého vatikánskeho koncilu: je stále viac povolaná prehlbovať vieru v počúvaní Božieho slova a v liturgii, žiť v sympatii k súčasníkom, v láske k chudobným.
Prevzaté z Famiglia Cristiana.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
