Dva dni strávené na strome aj potrat počas úteku. Nie všetci to prežili, spomínajú Sýrčania v Kútoch

Spolupráca zdravotníkov a miestnej farnosti

„Takto musíte pokračovať ďalej doprava,“ usmerňuje ma pani, upravujúca okolie železničnej stanice v Kútoch. V čakárni na stanici som už na žiadneho migranta nenarazila. „Všetci sú už v stanovom mestečku,“ vysvetľujú mi domáci a ukazujú na miesto, kde je už od rána šum. Pred asi desiatkou stanov neďaleko železničnej stanice sa tvorí dlhý rad ľudí, čakajúcich na ošetrenie a raňajky, ktoré ostali v réžii neziskových organizácií. Teplé jedlo počas dňa zabezpečuje ministerstvo vnútra. Skupina zdravotníkov na čele s profesorom Krčmérym tu poskytuje neodkladnú zdravotnú starostlivosť.

Pri vstupe do stanového mestečka ma zdraví farár z Brodského Miloš Kohútek. Práve on bol jedným z prvých, ktorí prišli na miesto činu v čase, keď začali prichádzať utečenci na hraničný priechod Brodské – Břeclav. Ministerstvo vnútra tam zabezpečilo stany, deky a spacie vaky. „My sme im v spolupráci s našimi farníkmi zabezpečili jedlo, pitie a nejaké teplé oblečenie,“ poznamená Kohútek. Náš rozhovor prerušuje člen polície, ktorý mi podáva respirátor. „To si radšej dajte. Snažíme sa chrániť ich i seba,“ vysvetľuje mi brodský kňaz.

Minulý týždeň sme rozdali asi štyristo ponožiek, a keď sa pozriete, opäť je väčšina z nich bosá. To sú ďalší, ktorí potrebujú pomoc.

Stany v Brodskom sú podľa jeho slov v súčasnosti prázdne, pretože migranti prešli do Kútov. V pomoci utečencom sa však naďalej intenzívne angažuje a organizuje zbierky jedla a šatstva. „Minulý týždeň sme rozdali asi štyristo ponožiek, a keď sa pozriete, opäť je väčšina z nich bosá. To sú ďalší, ktorí potrebujú pomoc,“ ukazuje mi farár na rad stojacich utečencov. Vo svojej farnosti preto organizuje ďalšiu zbierku teplého oblečenia. Na rozlúčku mi hovorí, aby som dobrovoľníkov povzbudila, že robia dobrú vec a nech v nej vytrvajú.

Okrem Miloša Kohútka sa v pomoci utečencom od začiatku angažoval i farár z Kútov František Moško. Na utečencov prespávajúcich na stanici ho upozornili jeho farníci. Prišli za ním s nápadom prinášať ľuďom na úteku aspoň raz denne teplú stravu. „Na ich podnet som vyhlásil v kostole zbierku šatstva a obuvi, ktorá sa stretla s pozitívnym ohlasom,“ spomína Moško a zároveň dopĺňa, že sa im snažili poskytovať i základnú zdravotnú starostlivosť. „Boli to najmä hnisavé rany na nohách, ktoré bolo treba akútne ošetriť,“ dopĺňa miestny kňaz. Takto fungovali dva až tri týždne, pokým sa do pomoci nezapojil i štát. Pri otázke o vznikajúcom napätí medzi miestnymi a utečencami, o ktorom sa vo veľkom diskutuje prevažne na sociálnych sieťach, iba poznamenáva, že sa čas trávený na internete snaží čo najviac obmedzovať.

Doteraz sme nemali hlásený ani jeden jediný prípad páchania trestnej činnosti zo strany migrantov. Veľa robí i to, že nepijú nijaký alkohol.

„Rozumiem, že niektorým ľuďom môže táto situácia naháňať strach, no osobná skúsenosť čo i len s jedným migrantom im môže pomôcť prekonať ho. Snažím sa zachovať si v tom všetkom postoj prijatia a ústretovosti a nenechať sa vtiahnuť do nejakých žabomyších vojen. Myslím, že to aktuálnej situácii nepomáha, len ju zhoršuje,“ vraví kňaz Moško. Zároveň vidí výhodu v tom, že ak sú utečenci koncentrovaní na jednom mieste, kde je pre nich zabezpečené jedlo a zdravotná starostlivosť, nemajú dôvod chodiť do mesta a robiť nejaké výtržnosti. „Doteraz sme nemali hlásený ani jeden jediný prípad páchania trestnej činnosti. Veľa robí i to, že z povahy svojho náboženstva nepijú nijaký alkohol. Naozaj s nimi nie sú žiadne problémy,“ dopĺňa duchovný.

Ja osobne sa viac bojím tých, ktorí šíria nenávistné prejavy a podnecujú k agresii, ako ľudí utekajúcich pred vojnovým konfliktom.

Moško zároveň upozorňuje, že predtým, ako budeme ukazovať prstom na utečencov, mali by sme sa pozrieť do vlastných radov, či sú naše vzťahy výkladnou skriňou príkladného spolužitia. „Ja osobne sa viac bojím tých, ktorí šíria nenávistné prejavy a podnecujú k agresii, ako ľudí utekajúcich pred vojnovým konfliktom,“ uzatvára Moško. Pri pohľade do budúcna vyjadruje obavu, že ľudí hľadajúcich útočisko na starom kontinente bude pribúdať. „Je jasné, že musíme byť opatrní, no ja si myslím, že ten problém nás tak či tak dobehne. Nie je to len vojnový konflikt na Blízkom východe, vieme, že i v Afrike sa rozširuje Islamský štát. To je obrovská masa ľudí, takže ďalším migračným vlnám sa podľa mňa nevyhneme,“ spresňuje svoj pohľad na súčasnú situáciu miestny farár.

Ošetrovanie zranených

Po našom rozhovore sa blížim k radu stojacich utečencov, ktorých ošetruje tím pod vedením lekára a profesora Vladimíra Krčméryho. „Good morning, how are you, sir? If it՚s anybody sick here, please come to the front,“ týmito slovami víta profesor prichádzajúcich utečencov a povzbudzuje chorých, aby sa postavili na začiatok radu. Ako sa dozvedám, na začiatku sa u mnohých z nich vyskytol svrab, ktorý sa však vďaka možnostiam hygieny darí v Kútoch úspešne potláčať. „Niektorí sa po mesiacoch, odkedy sú na ceste, prvýkrát prezliekli a umyli,“ vysvetľuje profesor. „Väčšinou sú takí naobliekaní, že kým sa cez tie všetky vrstvy oblečenia dostanem k rane, tak sa aj zapotím,“ dodáva epidemiológ s úsmevom na tvári.

Z najvážnejších ochorení liečil u migrantov obojstranný zápal pľúc, s ktorým sa len v toto ráno stretol už desaťkrát. Prípad na hospitalizáciu mal len jeden, ten človek ju však odmietol. „V Sýrii sa totiž do nemocnice chodí umierať,“ objasňuje Krčméry situáciu na Blízkom východe. I v prípade tohto pacienta napokon zvolili dvojkombináciu liekov. Do kariet utečenom podľa Krčméryho hrá i vek. Tým, že sú poväčšine v mladom, vitálnom veku, i z ťažšieho ochorenia sa rýchlo otrasú. Spolu s Krčmérym sa utečencom venujú ešte dvaja záchranári, jedna zdravotníčka a jeden sociálny pracovník.

Počas nášho krátkeho rozhovoru Krčméry ráznym hlasom zakričí do celého radu otázku, či niekto potrebuje ošetrenie nôh. Niekoľkomesačné namáhavé putovanie sa často odrazilo najmä na tejto časti tela. U mladého muža, ktorý prichádza na ošetrenie, Krčméry pozoruje vyliečený svrab, vylučuje trombózu a napokon odporúča antireumatikum z dôvodu presilenej končatiny. Popri ošetrení zdravotných ťažkostí sú všetci prítomní testovaní aj na kovid. No zo všetkých testov, ktoré doposiaľ vykonali, boli všetky negatívne. Medzi ďalšie ochorenia, ktoré sa na hranici preliečujú, patria abscesy (hnisavé zápaly s rozpadom odumretého tkaniva, pozn. red.), rôzne typy kožných ochorení a bercové vredy.

Na maďarsko-rakúskom hraničnom priechode nám počas tzv. migračnej krízy v roku 2015 prešlo za tri mesiace cez ruky 937 000 utečencov.

Krčméry však zároveň zdôrazňuje, že situácia na Slovensku je pod kontrolou. „Na maďarsko-rakúskom hraničnom priechode Hegyeshalom – Nickelsdorf nám počas tzv. migračnej krízy v roku 2015 prešlo za tri mesiace cez ruky 937 000 utečencov. Za dve hodiny sme priemerne ošetrili tritisíc ľudí, no bolo nás dvadsať skúsených lekárov, takže to bolo zvládnuteľné.“ Krčméry spomína, že potom, ako pohraničníci utečencov vyhnali z vlakov, nechali ich putovať niekoľko kilometrov cez pole, takže im pri príchode na hranicu odpadávali. „Tam sme rodili aj v sanitkách. To tu nie je. Za dva týždne sme mali dva ťažké prípady.“

Po ošetrení všetkých pacientov prechádza od stanu k stanu s tou istou otázkou. „Is everybody ok here?“ Keď dostáva kladné odpovede, kontroluje ešte stav toaliet, lebo, ako sám hovorí, niektoré typy chorôb spoznáte ako lekár už podľa vône. Hygiena je preto podľa neho v stanových mestečkách pre migrantov kľúčová.

Z takmer milióna utečencov, ktorí v Nemecku požiadali o azyl, našli iba troch teroristov, ktorých následne zadržali.

Pri otázke bezpečnosti v súvislosti s prichádzajúcou vlnou migrantov ostáva Krčméry pokojný. „Dám ruku do ohňa za to, že medzi tými migrantmi žiadni teroristi nie sú. Teroristov spoznáte podľa toho, že takmer vždy cestujú prvou triedou, majú spravidla niekoľko pasov, falošné víza a obrovské množstvo peňazí. Al-Káida či Islamský štát – to nie sú žiadni amatéri,“ uzatvára lekár. Ako príklad uvádza situáciu v Nemecku, kde z takmer milióna utečencov, ktorí v krajine požiadali o azyl, našli iba troch teroristov, ktorých následne zadržali.

Epidemiológ vidí jediné riešenie na ukončenie tejto a budúcich migračných vĺn v urovnaní konfliktov vo vojnových oblastiach. Posilnenie vonkajších hraníc do takej miery, že by cez ne neprešla ani noha, je podľa neho nereálne. „Jedinou cestou sú diplomatické rokovania,“ zdôrazňuje profesor.

Strastiplná cesta za slobodou

V rade čakajúcich stretávam študenta medicíny Mohammada, ktorý mi opisuje svoje trojmesačné putovanie zo Sýrie až po Českú republiku, odkiaľ ho spolu s ostatnými dodávkou previezli na slovenskú hranicu. „Väčšinu času na úteku som strávil v lese, často celé dni bez jedla a vody. Niektoré dni som bol taký vyčerpaný, že som už nevládal stáť na nohách. Možnosti spánku boli iba veľmi obmedzené. Dva dni na úteku som napríklad strávil na strome,“ vysvetľuje mi Mohammad. Ako sám doplnil, nie všetci zo skupiny, s ktorou utekal, mali to šťastie, že cestu prežili.

V skupine bola s nami jedna žena, ktorá počas cesty potratila. Bolo to strašné.

Ohrozenou skupinou boli predovšetkým tí, ktorí už predtým mali nejaké zdravotné problémy. „V skupine bola s nami jedna žena, ktorá počas cesty potratila. Bolo to strašné,“ pridáva sa k nášmu rozhovoru mladík Issam. Veľmi zlé spomienky si odnáša z Grécka, kde im pohraničná stráž zobrala všetky peniaze a pri odchode po nich strieľala. S ťažkým srdcom tiež obaja spomínajú na veľmi dobre zorganizovanú mafiu a prevádzačov zarábajúcich na ľudskom zúfalstve. Na otázku, prečo v celom stanovom mestečku stretávame iba mužov, odpovedajú, že ženy a deti, ktoré boli s nimi na úteku, mohli pokračovať ďalej na západ. Takto, ako sám vraví, došlo v niektorých prípadoch k rozdeleniu rodín.

Mohammad i Issam dúfajú, že sa im podarí dostať do Nemecka a zaradiť sa späť do života. Mohammad by chcel dokončiť posledný ročník medicíny a Issam by si chcel nájsť prácu v oblasti informačných technológií. V Sýrií sa venoval programovaniu webových aplikácií. Keď sa ich pýtam na to, koľko ich stála cesta, zhodujú sa na sume medzi dvomi až tromi tisícmi dolárov. V rodnej Sýrii predali všetko, aby sa na túto riskantnú cestu s nejasným koncom mohli podujať.

Ani jeden z utečencov, ktorí za šesť týždňov prekročili naše územie, neprejavil záujem u nás ostať ani nepožiadal o azyl.

Pri odchode zo stanového tábora sa zastavujem pri náčelníkovi polície, ktorý tu okrem všeobecnej kontroly nad stanovým mestečkom rieši ad hoc aj prípady chýbajúcich dokladov totožnosti. Dozvedám sa, že zatiaľ ani jeden z utečencov, ktorí za šesť týždňov prekročili naše územie, neprejavil záujem u nás ostať ani nepožiadal o azyl. Na Slovensku ich status rieši cudzinecká polícia. „Po príchode na Slovensko sa musia utečenci registrovať na cudzineckej polícii, na základe čoho dostanú na 30 dní dočasný doklad totožnosti. Zoberú sa im odtlačky prstov, aby sme sa k nim vedeli dopátrať i v prípade straty či odcudzenia dokladov,“ vysvetľuje policajný veliteľ.

Pri otázke na víziu, dokedy tu stanové mestečko bude, mi s ironickým podtónom odpovedá, že si netrúfa odhadnúť nijaký časový rámec. „Včera sme tu mali jedného sýrskeho tlmočníka, ktorý hovoril, že sa pokúšal prejsť cez hranicu s Českom štrnásťkrát a zakaždým ho vrátili.“ Stanové mestečko však podľa jeho slov na mrazy nie je pripravené, takže bude treba tak či tak nájsť nejaké náhradné riešenie.

Neľahká pozícia pre Slovensko

Slovensko sa počas tejto migračnej krízy ocitlo v nezávideniahodnej situácii. Na jednej strane nemá podľa Schengenského kódexu právo na zavedenie kontrol na hraniciach, na druhej strane sa stretáva s neochotou Česka a Rakúska spolupracovať. Podľa ministra vnútra Mikulca ide zo strany našich susedov o porušovanie tvz. readmisnej dohody uzavretej s oboma krajinami. Minister Mikulec vyčíta našim západným susedom, že migrantov, ktorých Česi zadržia na svojom území, vozia autobusmi do blízkosti hraníc so Slovenskom a bez dodržania dohôd a pravidiel vzájomnej koordinácie ich posielajú na naše územie. „Nielenže porušujú readmisnú dohodu, ale aj ohrozujú životy a zdravie samotných migrantov,“ uviedol minister.

Na pozadí medzištátnych prieťahov sa migranti stávajú súčasťou pingpongovej hry, ktorú medzi sebou členské štáty rozohrali.

Mikulec navyše upozorňuje, že na uplatnenie readmisnej dohody je nevyhnutné, aby krajina mohla ľudí vrátiť do krajiny pôvodu. To Slovensko spraviť nemôže, pretože Sýria ani Afganistan pre prebiehajúci vojnový konflikt nemajú štatút bezpečných krajín. Na pozadí týchto medzištátnych prieťahov sa migranti stávajú súčasťou pingpongovej hry, ktorú medzi sebou členské štáty rozohrali. Najsmutnejšie je, že na tento rozohraný zápas doplácajú tí najzraniteľnejší.