Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Záverečný dokument XVI. riadneho zasadnutia Synody biskupov (2021 – 2024) venuje veľký priestor téme ekumenizmu, ktorú považuje za podstatnú zložku synodality. Text tak pokračuje v línii s ekleziológiou Druhého vatikánskeho koncilu a s následným magistériom, najmä s encyklikou Ut unum sint (1995) svätého Jána Pavla II., ktorý označil cestu jednoty za nevyhnutnú pre misiu Cirkvi vo svete.
Prepojenie medzi synodalitou a ekumenizmom je v dokumente rozvinuté po troch hlavných osiach: (1) synodalita ako laboratórium spoločenstva medzi pokrstenými; (2) ekumenizmus prežívaný v bežnom živote spoločenstiev; (3) misijná spolupráca medzi kresťanskými vyznaniami. Synodálna Cirkev je z tohto hľadiska konštitutívne otvorená dialógu a vzájomnému načúvaniu, a to ako vnútri Katolíckej cirkvi, tak aj v ekumenických vzťahoch s inými cirkvami a kresťanskými spoločenstvami. Synodalita sa tak javí ako konkrétna a ekleziologická cesta k jednote.
Biblický obraz troch učeníkov bežiacich k hrobu (Jn 20, 1-2), uvedený na začiatku dokumentu, sa stáva modelom Cirkvi na ceste: Mária Magdaléna, Peter a milovaný učeník predstavujú tri komplementárne spôsoby nasledovania vzkrieseného Krista (č. 13). Táto ikona slúži ako model synodality, ale osvetľuje aj koncept ekumenizmu: každá kresťanská tradícia so svojou charizmou a históriou je povolaná kráčať k jednote v Kristovi v duchu diferencovaného spoločenstva.
Ekumenizmus nie je oddelenou oblasťou vyhradenou pre odborníkov, ale priečnym horizontom, ktorý musí prenikať životom celého Božieho ľudu.
Synodalita sa nesnaží dosiahnuť uniformitu, naopak oceňuje zmierenú rozmanitosť: spoločenstvo, v ktorom je každý hlas vypočutý a každý dar prijatý (č. 23, č. 39-40). V tomto zmysle dokument preberá perspektívu Ut unum sint, kde sa tvrdí, že jednota už existuje, pretože zdieľame „jediný krst“, vieru v Krista a počúvame Slovo (UUS 42-43). Viditeľná jednota nie je umelým výtvorom, ale darom Ducha, ktorý dozrieva vo vzájomnom uznávaní sa a v živote, o ktorý sa delíme.
Jadro synodality aj ekumenizmu sa skrýva v načúvaní Duchu Svätému, ktorý vedie Cirkev prostredníctvom Písma, Tradície a sensus fidei Božieho ľudu (č. 22-23). Počúvanie nekončí len v individuálnej rovine, je nutne aj komunitné a duchovne dialogické. Dokument tvrdí, že synodalita implikuje trvalú cirkevnú „konverziu“ (č. 5, 6, 11, 33, 43), zameranú na prijatie rozmanitosti darov, vnímajúc rozdiely ako obohatenia a nie ako prekážky.
Táto perspektíva sa prejavuje v teologickej kategórii „výmeny darov“, ktorá je ústrednou témou dokumentu Ut unum sint (UUS 8). Každá cirkev či kresťanská komunita disponuje bohatstvom, o ktoré sa môže podeliť s cieľom budovania jednoty (č. 122). „Výmena darov“ sa stáva operačným kritériom ekumenickej synodality: nie je to len diplomatická alebo teologická prax, ale duchovná dynamika, ktorá zahŕňa cirkevný život, liturgiu, katechézu, pastoráciu (č. 11, 122).
Synodálny dokument nadväzuje na koncilové chápanie Cirkvi ako „univerzálnej sviatosti spásy“ a „sviatosti jednoty“ (porov. LG 1; č. 15) a interpretuje synodalitu ako výraz misijnej a dialogickej povahy Cirkvi. Synodalita nie je ekleziologickou voliteľnou možnosťou, ale spôsobom, akým žiť katolicitu participatívne a vzťahovo (č. 28). Ekumenizmus teda nie je oddelenou oblasťou vyhradenou pre odborníkov, ale priečnym horizontom, ktorý musí prenikať životom celého Božieho ľudu (č. 23). Takto sa synodalita otvára cirkevnému prijatiu ekumenizmu, ktorý sa neobmedzuje na doktrinálny dialóg, ale konkrétne zapája miestne komunity (č. 40).
Ekumenizmus sa v synodálnom kontexte javí ako integrálna súčasť misie Cirkvi. Dokument trvá na tom, že povolanie k misii je aj povolaním k obráteniu (č. 5, 11). Takéto obrátenie zahŕňa prekonanie logiky súťaživosti medzi kresťanskými vyznaniami a otvorenosť k formám evanjeliovej spolupráce. Ako uviedol Ján Pavol II., jednota je podmienkou účinnosti evanjelizácie: „hľadanie jednoty je požiadavkou viery“ (UUS 9).
Dokument uznáva, že plody ekumenického dialógu musia prijať nielen cirkevné autority, ale celý Boží ľud. V tomto zmysle je v bode 8 zverená úloha synodálnym študijným skupinám, aby premýšľali o „prijatí plodov ekumenickej cesty v Božom ľude”. Skúsenosť počúvania a „rozhovoru v Duchu“ je identifikovaná ako teologické miesto, kde sa môžu zahojiť rany rozdelenia.
Synodálne kráčanie nie je uzavretým do seba, ale orientuje Cirkev smerom k plnej a viditeľnej jednote kresťanov. Ako sa uvádza v dokumente: „Jednota ticho kvasí vo svätej Božej Cirkvi: je proroctvom jednoty pre celý svet“ (č. 4). Synodalita tak ponúka ekleziologickú formu ekumenizmu, schopnú integrovať teologický dialóg, komunitnú prax a duchovnú skúsenosť do dynamickej vízie spoločenstva.
Synodalita v konečnom dôsledku činí Katolícku cirkev vhodnejšou pre autentický ekumenizmus, ktorý je dialogický, duchovný a misijný. V plnej kontinuite s Ut unum sint synoda načrtáva model Cirkvi, ktorá je schopná kráčať spolu s kresťanskými bratmi a sestrami pod vedením Ducha k plnej jednote, ktorá je zároveň darom, ako aj úlohou.
Mervat Kelliová
Prevzaté z časopisu Ekklesía, č. 9.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
