Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Humanitárna situácia v Gaze volá po prebudení svedomia. Čo robiť s Palestínčanmi uväznenými medzi bombami a raketami a pod železnou kontrolou Hamasu? Počúvame správy o prímeriach, ktoré sú neskôr odmietnuté alebo popreté. Úzkosť obyvateľstva, ktoré trpí hladom a humanitárnou tragédiou, je obrovská. Navyše ani na Ukrajine, napriek tomu, že rokovania v Istanbule nie sú uzavreté, nedochádza k žiadnemu pokroku. Prezident Trump, ktorý začal s veľkým optimizmom, posilnený dovtedajšími vzťahmi s Putinom, sa teraz javí ako pesimista. Čo môže urobiť medzinárodná politika?
Nachádzame sa v období, keď diplomacia prechádza krízou. Žijeme vo veku sily. Diplomacia, ktorej dlhá tradícia siaha až do čias renesancie, je založená na kultúre dialógu. Jej cieľom je mier, dohoda, mediácia a kompromis v rôznych formách a podobách v rôznych historických obdobiach. Hovorievalo sa: „Diplomacia sa končí, keď sa začína vojna.“ Minulé desaťročia boli obdobím, v ktorom sa diplomacia a vojna prelínali. Dnes, ako správne povedal Lev XIV., vládne „zákon sily“.
Sieť dialógu je roztrhaná: treba ju trpezlivo opravovať.
Keď Jean Monnet hovoril o hodnote zjednotenej Európy (bol jedným z jej tvorcov) po tragédii druhej svetovej vojny, povedal: „Lepšie je hádať sa za rokovacím stolom ako na bojisku.“ So vznikom Organizácie Spojených národov a neskôr súvisiacich inštitúcií našla diplomacia priestor na pôsobenie v multilaterálnej perspektíve. V súčasnom medzinárodnom kontexte však OSN prechádza fázou diskreditácie, je odsunutá na okraj kríz napriek pozitívnej úlohe, ktorú zohrala v rôznych vojnových situáciách.
Skutočnosťou je, že v období sily, keď sa zdá, že zbrane sú takmer jedinou zárukou bezpečnosti, dôvera v dialóg do veľkej miery zmizla. Pápež František v roku 2014 trpko konštatoval: „Svet sa dusí bez dialógu.“ A o desať rokov neskôr je situácia nielen dusivá, ale aj nebezpečná. Ako sme už viackrát uviedli, hrozí totiž rozšírenie vojny.
Vojny „iných“ sa môžu stať našimi a rýchlo zapáliť svet. A nekončia sa ani pretrvávajúce konflikty, ktorých krutosť trvá už dlho.
Kultúra v tejto dobe sily sa zmenila až tak, že mier už nie je cieľom. Mám na mysli strašnú situáciu v Sudáne, kde si obe bojujúce strany ani nekladú otázku o začatí rokovaní.
Okrem toho sú tisíce a tisíce ľudí, ktorí žijú vojnou: súkromné armády, džihádistické hnutia, zločinecké siete. Jedinou alternatívou k mnohým vojnám je dialóg. Nie je to naivné, ale realistické. Znamená to vziať osud do vlastných rúk a nenechať ho v rukách vojnového stroja. Treba investovať oveľa viac do diplomacie, čo neznamená len rokovania (alebo telefonáty) medzi najvyššími predstaviteľmi štátov, ktoré sa často konajú s veľkou publicitou. Je potrebné vytvoriť diskrétnu a neustálu sieť na rôznych úrovniach štátov a hľadať možné východiská.
Sieť dialógu je roztrhaná: treba ju trpezlivo opravovať, pričom je nutné vyhnúť sa vojnovým skratom, pred verejnosťou aj verbálnym, aby bolo možné predchádzať konfliktom a z tých súčasných sa navrhla cesta von. V roku 1970 pápež Pavol VI. jasne definoval úlohu diplomacie: „Prispievať k upevňovaniu vzťahov medzi národmi v duchu lojálnej vzájomnosti.“
Prevzaté z Famiglia Cristiana.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
