Menu
Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú.
Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!
V rozhovore sa okrem iného dozviete:
Čo vás inšpirovalo k napísaniu knihy, ktorá mapuje život pápeža Jána XXIII.?
Keď sa v roku 2000 pristúpilo k blahorečeniu pápeža Jána XXIII., oslovili ma z jedného vydavateľstva s požiadavkou napísať knihu o jeho osobnosti. Vzhľadom na jeho popularitu nemali pochýb, že by kniha mala mať úspech. Ako som si však robil rešerš, zistil som, že biografia o ňom už existuje a je napísaná veľmi dobre. Hľadal som preto iné cesty, akými by som priblížil ľuďom životnú púť tohto výnimočného človeka.
Vďaka tomu, že som mal množstvo kontaktov na blízkych ľudí pápeža Jána XXIII., rozhodol som sa, že kniha bude mozaikou ich osobných svedectiev. Boli to ľudia, ktorí mali s pápežom osobný vzťah. Mnohí z nich sú dnes arcibiskupmi alebo kardinálmi. Precestoval som preto celú Európu a týchto ľudí som navštívil a zozbieral ich spomienky a posolstvá niekdajšieho pápeža pre súčasného človeka.
S akými dojmami ste sa vracali z cesty, pri ktorej ste sa započúvali do príbehov o živote tohto svätého pápeža? Akým spôsobom sa po nej zmenil váš pohľad na jeho osobnosť?
Samozrejme, všetky tie spomienky, ktoré som si mal možnosť počas svojej cesty vypočuť, sa ma hlboko dotkli. Pamätám si na svedectvo švajčiarskeho biskupa Heima, ktorý pracoval v Paríži ako sekretár nuncia Angela Guiseppeho Roncalliho, budúceho pápeža Jána XXIII. Bolo to v povojnovom období na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, keď bolo mnoho biskupov nespravodlivo obvinených z kolaborácie s Nemeckom. Vďaka diplomatickým kontaktom sa budúcemu pápežovi podarilo zbaviť obvinení takmer všetkých biskupov.
Svojho sekretára upozornil, aby ho okamžite zastavil, ak by vo svojom prejave povedal niečo, čo by nebolo v súlade s pravdou.
Z tridsiatich troch obvinených biskupov pokračoval proces len s tromi. Veľkú pokoru prejavil pápež Ján XXIII. i po zvolení do úradu počas prvého verejného vystúpenia v rádiu. Svojho sekretára vtedy upozornil, aby ho okamžite zastavil, ak by vo svojom prejave povedal niečo, čo by nebolo v súlade s pravdou. Cesta neochvejnej pokory a ľudskosti je charakteristická pre celý jeho pontifikát. Vždy sa riadil pravidlom: Konať s citom, rešpektom a s otcovským prístupom.
Vedeli by ste si spomenúť na nejaký moment z tejto cesty, ktorý vo vás obzvlášť zarezonoval?
To je veľmi ťažké, takých momentov je nespočetne veľa. Pravdepodobne to bolo stretnutie s pápežovým osobným tajomníkom Mons. Lorisom Capovillom v pápežovom rodnom meste Sotto il Monte. Mons. Capovilla bol verným obrazom pápeža Jána XXIII. Pri stretnutí s ním ste mohli cítiť pápežovu prítomnosť tak, akoby bol pápež v tej chvíli s vami.
Ďalším silným momentom bola návšteva izby, v ktorej strávil pápež posledné minúty života. Všetky veci vrátane postele boli prenesené do múzea v jeho rodnom meste. Odo dňa jeho smrti sem prichádzajú každý deň ľudia z celého sveta s listami, v ktorých prosia o modlitbu a zázrak na jeho príhovor. Je až neuveriteľné, že od roku 1963, keď pápež Ján XXIII. zomrel, neprešiel ani jeden deň bez toho, aby jeho izbu niekto nenavštívil.
S osobnosťou pápeža Jána XXIII. si veľa ľudí spája práve láskavosť a skromnosť, vďaka ktorým sa vedel priblížiť aj k ľuďom vytláčaným na okraj spoločnosti. Bol za týmto jeho skromným vystupovaním fakt, že sa narodil ako jedno z trinástich detí do jednoduchých pomerov a mal osobnú skúsenosť s chudobou?
Určite aj to zohralo určitú rolu, no nie tú najdôležitejšiu. Samotná skúsenosť s biedou nestačí. Bola za tým najmä jeho hlboká viera, ktorá ho viedla k pokore, a teda k pravde o sebe. Ján XXIII. je pravdepodobne najväčším vzorom toho, čo znamená život v odovzdanosti do Božej vôle. Žil podľa hesla: Robím len to, čo odo mňa Boh chce.
Stále zdôrazňoval, že to najdôležitejšie, o čo napokon v živote ide, je ustavičné nachádzanie cesty do neba.
Nijakým spôsobom sa nesnažil budovať si kariéru a spoločenský status. Keď si už myslel, že sa jeho život chýli ku koncu, bol vymenovaný za kardinála a patriarchu Benátok. Nevedel si ani predstaviť, že by sa niekedy mohol stať pápežom. Svoj pontifikát prijal rovnako s veľkou pokorou a dôverou v Božiu prozreteľnosť. Stále zdôrazňoval, že to najdôležitejšie, o čo napokon v živote ide, je ustavičné nachádzanie cesty do neba.
Vedeli by ste vybrať nejaké svedectvo vypovedajúce o jeho pokore, ktoré vás najviac zasiahlo?
Mojou obľúbenou príhodou svedčiacou o jeho neuveriteľnej skromnosti je tá, ktorá sa viaže k osobnosti kardinála Carla Confalonieriho, niekdajšieho prefekta Kongregácie pre biskupov. Keď pápežovi Jánovi XXIII. pri jednej príležitosti predkladal zoznam na schválenie nových kandidátov na biskupov, pri jednom mene ostal pápež zdesený. Viackrát sa preto kardinála Confalonieriho opýtal, či si skutočne myslí, že daný kandidát by bol dobrým biskupom. V prípade pápežovho nesúhlasu bol kardinál pripravený kandidatúru navrhovaného biskupa okamžite stiahnuť.
Ján XXIII. vedel, že na to, aby sa dokázal rozhodnúť správne, musel byť oslobodený od akýchkoľvek predsudkov a vnútorného tiahnutia k zlému.
Ako sám kardinál spomína, pápež zotrval nejaký čas v tichu a napokon povedal, že tento kňaz mu v živote spôsobil najviac trápenia, no ak ho považujú za dobrého kandidáta, rád ho na tento post vymenuje. Kardinál bol pri rozprávaní tohto príbehu hlboko dojatý a povedal: „Akého pápeža dal Pán Cirkvi!“ Takéhoto konania je schopný len skutočne pokorný človek, ktorého neovláda jeho vlastné ego. Ján XXIII. vedel, že na to, aby sa dokázal rozhodnúť správne, musel byť oslobodený od akýchkoľvek predsudkov a vnútorného tiahnutia k zlému.
Pápež Ján XXIII. zohral kľúčovú rolu aj v tzv. Karibskej kríze, keď sa mu podarilo odvrátiť hrozbu nukleárnej katastrofy. Môžete nám priblížiť detaily tohto výnimočného aktu v histórii jeho pontifikátu?
Karibská kríza v 60. rokoch minulého storočia predstavovala ohrozenie pre celý svet. Túto skutočnosť a zároveň aj možnosti, ktoré mu status Petrovho nástupcu ponúkal, si veľmi dobre uvedomoval i pápež Ján XXIII. Postavil sa do roly mierotvorcu so snahou o dialóg medzi dvoma znepriatelenými stranami – USA a ZSSR. K vyostreniu situácie prispelo najmä rozmiestnenie rakiet na Kube, ktorým dal Sovietsky zväz jasne najavo svoje zámery.
Ján XXIII. využil váhu svojej autority a sformuloval urgujúce mierové posolstvo adresované obom hlavným štátnikom – J. F. Kennedymu a N. S. Chruščovovi –, v ktorom v mene celého ľudstva naliehavo vyzval na nepretržité rokovanie, ktorým by odvrátili nebezpečenstvo jadrovej vojny s nepredstaviteľnými dôsledkami.
Myslím, že dôvodom, vďaka ktorému táto jeho snaha padla na úrodnú pôdu, bolo to, že dokázal ísť od jedného srdca k druhému. Tým si získal dôveru zo strany oboch štátnikov a napokon i rešpekt zo strany celého sveta.
Osobnosť pápeža Jána XXIII. sa spája i so zvolaním Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý sa začal v mimoriadne turbulentnom období. Cirkev si mala ozrejmiť svoje postavenie a fungovanie v zmenenom svete, ktorý sa spamätával z dvoch vojen a bol rozdelený na dva znepriatelené tábory. Ako sa pápež podľa vás zhostil tejto náročnej úlohy?
Keď Ján XXIII. oznámil svoje rozhodnutie zvolať koncil, nebol ani tri mesiace na Petrovom stolci. Napriek tomu, že Katolícka cirkev v tom čase nepotrebovala brániť nejakú dôležitú doktrínu alebo disciplínu pred útokmi, pápež sa pre tento krok rozhodol. Prekvapil ním takmer všetkých vrátane členov Rímskej kúrie. Pápež Ján XXIII. sa v jednom zo svojich prejavov vyjadril, že Druhý vatikánsky koncil bol vnuknutý Duchom Svätým a on bol len jeho usporiadateľom. Cirkev by mala byť podľa neho schopná čítať znamenia čias, vedieť k nim zaujať stanovisko a interpretovať ich jazykom, ktorému svet rozumie.
Pri odpovedi na vašu otázku si pomôžem slovami francúzskeho filozofa Jeana Guittona, ktorý sa v jednom zo svojich diel zamýšľa, čo si vyžaduje väčšiu námahu. Či dostať lietadlo zo zeme do vzduchu alebo s ním pristáť opäť na zemi. Nedá sa jednoznačne povedať, čo je náročnejšie. Obe úlohy si vyžadujú veľké množstvo úsilia. Rovnako ako bolo pre pápeža Jána XXIII. výzvou koncil zvolať, bolo pre pápeža Pavla VI. výzvou ho uzavrieť.
Dodnes sa nájde množstvo oponentov, ktorí sa stavajú kriticky voči výstupom Druhého vatikánskeho koncilu a hovoria o neprijateľnom rozpore s Tradíciou. Asi najznámejším príkladom je Kňazské bratstvo svätého Pia X., ktorého prívrženci naďalej pokračujú v slávení predkoncilovej liturgie a neprijímajú myšlienky ekumenizmu ani dialóg s nekresťanskými náboženstvami. Aký je váš názor na napätie a polarizáciu v rámci Cirkvi?
Musíme si uvedomiť, že v moderných dejinách Cirkvi bol koncil absolútnym míľnikom. Na fungovanie Cirkvi mal väčší vplyv než ktorákoľvek iná udalosť od protestantskej reformácie v 16. storočí. Prvýkrát bola Cirkev opísaná ako putujúci Boží ľud. To, že Cirkev je putujúca a že ešte nedošla do cieľa, umožnilo koncilu zaujať postoj pokory a tiež uznať, že Cirkev potrebuje obnovu. Rozhodnutím pre tento krok sa Cirkev, ktorá sa tak často pýšila tým, že je nemenná, odhodlala podstúpiť dôkladnú sebareflexiu a sebakritiku.
S príchodom nových pápežov nedošlo k žiadnej zmene na úrovni cirkevného učenia, ale zmeny nastali na úrovni pastoračného prístupu.
Druhý vatikánsky koncil naliehal na katolíkov, aby sa nebáli vstúpiť do dialógu – s evanjelikálnymi cirkvami, predstaviteľmi iných náboženstiev, ako aj s moderným svetom. Tento apel na veriacich, ako i zmeny v slávení liturgie sa stali tŕňom v oku niektorých cirkevných predstaviteľov, ktorí vystupovali proti ich schváleniu.
Tu však treba zdôrazniť, že Druhý vatikánsky koncil nepredstavuje žiadne odtrhnutie sa od cirkevnej Tradície. Práve naopak, je jej prehĺbením. S príchodom nových pápežov, či už Jána XXIII., Benedikta XVI., či súčasného pápeža Františka, nedošlo k žiadnej zmene na úrovni cirkevného učenia, ale zmeny nastali na úrovni pastoračného prístupu. Toto si veľa kresťanov neuvedomuje a tento fakt mylne interpretuje.
Ekumenizmus bol pre pápeža Jána XXIII. srdcovou záležitosťou. Svedčí o tom i fakt, že zvolal ekumenický koncil, na ktorý pozval všetkých odlúčených bratov, anglikánov, protestantov a ortodoxných kresťanov. Snahy o budovanie väčšej vzájomnej jednoty pretrvávajú od jeho čias až dodnes. Dôkazom je napríklad aj Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov. Je podľa vás jednota kresťanských cirkví nevyhnutným vyústením toho, čo započal svojím ekumenickým prístupom Druhý vatikánsky koncil?
V prvom rade si musíme uvedomiť, že žijeme v sekularizovanej dobe. V Belgicku, odkiaľ pochádzam a kde už dvadsať rokov reprezentujem Slovensko ako honorárny konzul, je tento trend ešte oveľa zreteľnejší. Na Slovensku je situácia o niečo lepšia, no i tu je kríza hodnôt a kultúra materializmu postupne na vzostupe. Myslím, že bez vzájomného spájania sa nebudeme ako kresťania schopní čeliť vlne sekularizmu, ktorá postupne zaplavuje celú Európu. Mali by sme sa preto tešiť, keď vidíme záujem iných cirkví o hľadanie vzájomných prienikov.
Hovorieval, že začať konflikt, vojnu či rozbroje je možné vždy, no snažiť sa o jednotu a budovanie mieru je oveľa ťažšie.
Posolstvom Jána XXIII. bola snaha o hľadanie toho, čo nás spája, nie toho, čo nás rozdeľuje. Pred každým stretnutím s predstaviteľom inej denominácie či inej cirkvi sa Ján XXIII. vždy modlil, aby bol tento človek vedený Duchom Svätým, a tak bol otvorený dialógu a citlivému načúvaniu. Hovorieval, že začať konflikt, vojnu či rozbroje je možné vždy, no snažiť sa o jednotu a budovanie mieru je oveľa ťažšie. A s týmto postojom prijímal i predstaviteľov iných náboženstiev. Keď sa napríklad prvýkrát stretol s prímasom Anglikánskej cirkvi, s úsmevom mu povedal, že je to už 500 rokov, odkedy sa videli naposledy. S istou dávkou láskavého humoru dokázal veľakrát odľahčiť situáciu a nájsť si cestu ku každému človeku.
V súvislosti s pápežovým zmyslom pre humor sa spomína viacero anekdot. Mohli by ste spomenúť aspoň jednu?
Keď som navštívil jeden ženský kláštor, v ktorom sa zastavil i pápež Ján XXIII., hovorili mi o ňom príhodu, že mu na privítanie pripravili kávu, ktorú pápež nedopil. Povzbudili ho teda, aby ju dopil, že ju pripravovali s láskou. Nato im on odpovedal, že má z toho radosť, no privítal by, ak by ju pripravili nielen s láskou, ale aj s kávou.
Jeho osobný tajomník Mons. Loris Capovilla zase spomínal na chvíle, keď sa s novozvoleným pápežom stretol bezprostredne po konkláve. Loris Capovilla neskrýval slzy dojatia, na ktoré mu však pápež povedal: „Hej, prestaň plakať, bol si ty zvolený za pápeža či ja?“
Pod paľbu kritiky sa pápež dostal pre svoj prístup k politike Sovietskeho zväzu. Mnoho ľudí nevedelo prehryznúť jeho iniciatívu v súvislosti s prijatím dcéry sovietskeho politika Nikitu Chruščova s manželom, sovietskym novinárom Adžubejom. Ako pápež reagoval na tieto nepriateľské hlasy, ktoré zaznievali na jeho adresu?
Ján XXIII. bol pevne presvedčený o ľudskom dobre, ktoré je ukryté hlboko v srdci každého človeka. Zdôrazňoval potrebu a dôležitosť rozlišovania medzi hriechom a hriešnikom. Vždy pripomínal, že i ten, kto sa dopustil omylu, ostáva stále ľudskou bytosťou so svojou dôstojnosťou a je hoden rešpektu. Kresťania by mali byť podľa neho pripravení stretnúť sa s každým, kto im zaklope na dvere. Tak ako to robil Kristus, ktorý tiež nerozlišoval ľudí na základe ich politického či akéhokoľvek iného presvedčenia. Prijímal všetkých bez rozdielu a vstupoval s nimi do dialógu.
I pri zdanlivo jednoduchých veciach vedel ísť na hlbinu.
Kresťania by podľa pápeža mali nasledovať Kristov príklad a tak pomáhať ľuďom nachádzať cestu k pravde. O tom, že pápež sa dokázal dotknúť srdca človeka, svedčí i jeho stretnutie so spomínanou dcérou Nikitu Chruščova. Kardinál Marty, ktorému sa pápež zdôveril, spomínal, že pani Adžubejová (dcéra N. Chruščova) pri stretnutí s ním plakala. Pápež jej daroval ruženec s tým, že hoci nemusí poznať spôsob, akým sa používa, a nemusí sa s ním modliť, nech si vždy, keď sa naň pozrie, spomenie, koľko matiek sa s ním už modlilo za svoje deti. I pri zdanlivo jednoduchých veciach vedel ísť na hlbinu. Takýmto jednoduchým a citlivým spôsobom dokázal interpretovať aj veľké teologické pravdy. V tom bola sila jeho osobnosti.
Povedali by ste, že cesta budovania osobných vzťahov, ktorú razil počas svojho pontifikátu pápež Ján XXIII., je forma, akou dokážeme i v súčasnosti osloviť ľudí mimo Cirkvi?
Ja tvrdím, že áno. Hoci v súčasnosti čelíme iným výzvam ako za čias jeho pontifikátu. A to najmä rastúcemu tlaku sekularizmu a hodnotovej dezorientácii. Túžba po duchovne, po niečom, čo nás presahuje, je však veľmi hlboko zakorenená v každom človeku. V Belgicku si napríklad neveriaci bežne dávajú požehnať svojich domácich miláčikov. To zároveň poukazuje na samotu a individualizmus, ktorému súčasný svet podľahol.
Túžba po duchovne, po niečom, čo nás presahuje, je veľmi hlboko zakorenená v každom človeku.
Verím, že ak mladí ľudia, ktorí vo svojom živote nevidia nijaké východisko, stretnú niekoho, kto autenticky žije svoje povolanie, či už v zasvätenom živote, alebo v rodine, pohne to nimi. Mladí ľudia však dokážu veľmi rýchlo vycítiť, či to človek myslí so svojím povolaním naozaj vážne. Preto je veľmi dôležité, aby sme boli pred nimi pravdiví v tom, čo žijeme. Mladá generácia potrebuje vzory. Z čias, keď som ešte prednášal, sa mi po jednom seminári stalo, že za mnou prišiel študent so slovami uznania, že si veľmi váži moju vieru v to, čo hovorím. Táto jeho poznámka ma veľmi prekvapila, pretože mi to prišlo úplne samozrejmé.
Čo by podľa vás povedal pápež Ján XXIII. k súčasnej snahe Cirkvi o spoločné kráčanie v duchu synodality?
Modlite sa, aby bolo dosť svetla vidieť v očiach každého človeka oči brata a sestry. Neupriamujme pozornosť na to, čo nás rozdeľuje, namiesto toho hľadajme to, čím sa môžeme vzájomne obohatiť.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
