Indický „Boží šašo“ hovorí rečou ulice a priťahuje davy (rozhovor)

Rehoľný habit, šiltovka a rap – ako to ide dohromady? Otec Manuel Sandesh je živým príkladom toho, že je to možné. Františkánsky mních sa vymyká mnohým klišé a inšpiruje ľudí svojím netradičným prístupom ku kresťanskej viere.

Na prvý pohľad ma prekvapí jeho mladistvý výzor, ktorý je umocnený širokým úsmevom a šiltovkou na hlave. Ešte väčším prekvapením je pre mňa zistenie, že v kláštore je už 25 rokov. Vekovo som ho totiž odhadovala na takých 30 maximálne 35, a to mi nejako logicky nesedelo…Prvá otázka, ktorú som mala prirodzene na jazyku bola: „A to si vstúpil, keď si mal päť?“ Ako sa však ďalej rozvíjal náš dialóg pochopila som, že hovorím s rehoľným kňazom, hudobníkom a raperom, ktorý vidí aj za horizont a okrem zjavného zmyslu pre humor vie zatiahnuť aj na hlbinu.

Františkán s indickými koreňmi s vášňou pre šírenie hodnôt evanjelia cez hip-hop a rap. To nie je úplne štandardný profil pre rehoľného kňaza. Môžete nám na úvod priblížiť svoj príbeh? Čo vás priviedlo do Rakúska?

Vyrastal som v Indii, kde som ako 17-ročný vstúpil do františkánskeho rádu. Venoval som sa štúdiu teológie, filozofie a hudby, ktorá bola vždy mojou srdcovkou. Keď k nám prišiel na návštevu predstavený z Rakúska a navrhol mi štúdium hudby vo Viedni, neváhal som. Viedeň ako centrum klasickej hudby je na to ideálnym miestom. A tak som sa sem pred desiatimi rokmi presťahoval a odvtedy som tu.

A ako si spomínate na svoje detstvo v Indii? Čo sa podpísalo pod vaše rozhodnutie pre vstup do zasväteného života v takom mladom veku?

Keď som bol dieťa, nikdy som nechcel byť kňazom. Vždy som sníval o veľkej rodine a o tom, že raz budem otcom. Rodičia chceli, aby som bol spoločensky angažovaný ako kňaz a doktor. Dokonca som sa aj hlásil na štúdium medicíny. Potom som si však povedal, že si chcem dať po strednej škole rok pauzu, lebo som mal len 17 rokov a v hlave veľa nezodpovedaných otázok: O čo v živote skutočne ide? Existuje Boh? Ak Boh skutočne je, prečo je vo svete toľko utrpenia? Prečo som sa narodil do kresťanskej rodiny a prečo práve v Indii? a podobne.

Na prvý pohľad jednoducho znejúce otázky, na ktoré je však ťažké nájsť odpoveď. Už v tom čase som mal blízko k filozofii a teológii. Preto som si povedal, že vstúpim do františkánskeho kláštora, ktorý bol v našom susedstve a v ktorom som sa s bratmi františkánmi dobre poznal. Boli veľmi radostní a spontánni a zaujala ma ich hlboká spiritualita žitá v jednoduchosti. Po vstupe do postulátu som kláštor už nikdy neopustil.

Prečo ste sa rozhodli práve pre rehoľu františkánov? Čím bola vás príťažlivá spiritualita Františka z Assisi?

Svätý František bol v prvom rade veľmi ľudský. Zamiloval sa do Ježiša a rozhodol sa nasledovať ho radikálnym spôsobom. Zvolil si život v chodbe a jednoduchosti a dokázal vidieť Boha vo všetkom stvorení. Veľmi sa mi na ňom páčilo aj to, že bol známy ako hudobník a trubadúr. Pred svojím obrátením viedol hýrivý život, preto mal pochopenie pre ľudskú slabosť.

Jeho postoj k životu bol v niečom veľmi revolučný. Spája sa s ním napríklad príbeh, ktorý hovorí o jeho pokore a vnímavosti. Počas jedného zo 40 dňových pôstov, ktorý rehoľníci v tom čase dodržiavali, počul František svojho spolubrata, ako plakal vo svojej cele, pretože bol hladný, no nechcel porušiť pôst. František zašiel do záhrady odtrhnúť hrozno a ponúkol svojho spolubrata, aby si dal s ním. Prerušil svoj vlastný pôstny záväzok, aby sa jeho spolubrat necítil zle.

Bol som vo farnosti, kde sa každú nedeľu slúžilo jedenásť omší. A na každej z nich bolo dva a pol tisíc ľudí.

Takéto malé skutky lásky, v ktorých sa prejavoval jeho súcit a citlivosť na ľudí, ma veľmi veľmi fascinovali. Počas narastajúceho napätia medzi kresťanmi a moslimami sa napríklad vydal za sultánom, aby ho evanjelizoval, ale najmä preto, aby si s ním vytvoril vzťah. Myslím si, že svätý František je veľká osobnosť, ktorá má čo povedať aj dnešnému človeku, ktorý sa kvôli neschopnosti ísť do hĺbky stále kĺže po povrchu a hľadá uspokojenie v pôžitkoch.

Prechod z indickej kultúry do tej európskej je veľká životná zmena. Ako si spomínate na svoje začiatky v novom prostredí?

Úprimne povedané, najväčšiu zmenu som pocítil v tom, že som odrazu spomalil. V Indii som bol zvyknutý, že som bol stále zaneprázdnený. Pôsobil som v jednej farnosti, v ktorej sa každú nedeľu slúžilo jedenásť omší. A na každej z nich bolo dva a pol tisíc ľudí. Predstavte si, že som za tri a pol roka slúžil na takmer tristopäťdesiatich krstoch, dvesto svadbách a dvestopäťdesiatich pohreboch. Za tri a pol roka.

Vo Viedni som desať rokov a vo farnosti, kde pôsobím, som bol na šiestich svadbách. V Indii som bol po troch rokoch v kňazstve blízko k vyhoreniu. Hoci som túto prácu miloval, moje telo to už nezvládalo. Spočiatku som si tento pokoj po príchode do Viedne veľmi užíval. Po troch rokoch som mal konečne čas sa zastaviť a stretávať Boha v tichu a samote. Ale po piatich rokoch som cítil, že potrebujem nájsť spôsob, akým môžem slúžiť Bohu tu v Rakúsku.

Ako ste sa dostali k hudbe, ktorá viedla vaše kroky až do Rakúska?

Hudba mi pomohla nájsť moju identitu. Keď som v sebe objavil hudobné nadanie, pochopil som, že cez svoju hudbu sa môžem priblížiť k ľuďom. A to ma motivovalo, aby som svoj talent rozvíjal ďalej. Každý z nás má takýto dar, a pokiaľ zoberieme podobenstvo o talentoch vážne, všetci sa raz budeme zodpovedať z toho, ako sme ho rozvíjali. Už ako dieťa som sa venoval hre na gitaru, ale potom som to nechal a opäť som sa k tomu vrátil, keď som si myslel, že vďaka tomu môžem zbaliť dievčatá. (úsmev)

Na moje koncerty prichádzali ľudia z vyšších kruhov. Premýšľal som, ako sa priblížiť k obyčajným ľuďom a najmä k mladým.

Po vstupe do kláštora som sa začal venovať chrámovej hudbe, dirigoval som chór, hudobne sprevádzal omše. Hudbu som si tak zamiloval, že sa stala neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Najprv som začal študoval indickú hudbu v Bangalore, no keď prišiel provinciál z Rakúska s ponukou študovať gitaru a spev, bolo to, akoby sa mi splnil sen.

Vždy som sa chcel naučiť hrať na klasickú gitaru, pretože ma táto inštrumentálna hra fascinuje. V Indii som takúto možnosť nemal. Neskôr som však pochopil, že s klasickou gitarou budem zachytávať len tú vyššiu triedu spoločnosti, ktorí prichádzali aj na moje koncerty. Premýšľam som, akoby som sa mohol priblížiť k obyčajným ľuďom a najmä k mladým. Akoby som mohol prehovoriť k nim ich jazykom.

To je dôvod, prečo ste začali tvoriť hip-hop a rap?

Presne tak. Pozrite, keď sa so mnou rozprávate po slovensky a ja neviem váš jazyk, nebudeme si rozumieť, rovnako ak budem hovoriť na vás jazykom hindi, ktorý neovládate, nebudete rozumieť vy mne. Mali by sme hovoriť jazykom, ktorému rozumieme obaja. A v cirkvi sa dnes hovorí jazykom, ktorému mladí ľudia už nerozumejú. Vôbec nechápu, čo znamená, že Boh je trojjediný, milosrdný a že je prítomný vo Sviatosti oltárnej.

Pritom sú to základné pravdy viery. Povedal som si, že im musím priblížiť tieto pravdy jazykom, ktorému budú rozumieť. Preto som začal som tvoriť rap a hip-hop s evanjeliovým posolstvom. Pritom som si však v repertoári ponechal aj ľudovú či sakrálnu tvorbu. V tom istom čase som stretol jedného hudobného producenta, ktorý mi ponúkol spoluprácu vo svojom štúdiu. Založili sme YouTube kanál a potom sa to všetko rozbehlo.

Postoj všeobjímajúcej Cirkvi často nevieme pretaviť do konkrétnym činov.

A mali ste pocit, že sa vám to podarilo a zachytili ste mladých ľudí?

Spočiatku áno, no postupne, ako som získaval viac a viac odberateľov a dostával sa aj k ľuďom mimo Cirkvi, tam som narazil. Dôvodom je najmä to, že pred kamerou a na sociálnych sieťach vždy vystupujem v habite. A keď sa na mňa pozerajú ľudia, ktorí nemajú s Cirkvou nič spoločné, automaticky, ako vidia rehoľníka a kňaza, odchádzajú. Dnes mám, paradoxne, medzi odberateľmi veľa starších ľudí. Zaujímavé, že nielen veriacich, ale aj veľa tých, ktorí z Cirkvi odišli, ale zachovali si vieru alebo sú hľadajúci.

Čím si to vysvetľujete, že ľudia sa od Cirkvi radšej držia ďalej?

Cirkev už prestala byť v trende, pretože si ju ľudia hneď spájajú s rôznymi škandálmi a súbormi pravidiel, ktoré vylučujú všetkých, ktorí sa nezmestia do jej mantinelov. Hoci si hovoríme, že sme ako Cirkev prijímajúca, keď príde k stretnutiu s konkrétnym človekom, ktorý nezapadá do našich štruktúr a nespĺňa naše kritériá, tento postoj všeobjímajúcej Cirkvi často nevieme pretaviť do konkrétnym činov. Vo výsledku sme svedkami toho, ako sa kostoly stále viac vyprázdňujú.

Ďalším dôvodom je nekonečné množstvo možností, ktoré dnešní ľudia majú. Kedysi bola nedeľná bohoslužba slávnostnou udalosťou a bola stredobodom týždňa. Pravidelná modlitba udávala ľuďom prirodzený rytmus dňa a bola základným pilierom, okolo ktorého sa odvíjalo všetko ostatné. To sa v súčasnej uponáhľanej dobe, ktorá vyhľadáva instantný pôžitok, úplne vytratilo.

Ja stále hovorím, že v Cirkvi máme skvelé posolstvo, no nevieme ho predať.

Dnes idú ľudia v nedeľu radšej na futbal či do nákupných centier a nedeľa tak prestala byť priestorom duševného načerpania. Je toľko možností, ktoré človeku ponúkajú chvíľkové rozptýlenie, aby sa nemusel v kolotoči života ani na chvíľu zastaviť. V tomto svetle sa Cirkev, ktorá človeka pozýva zatiahnuť na hlbinu, javí ako nezaujímavá a zastaraná. Pritom Cirkev môže dnešnému človeku, ktorý bezútešne túži po niečom, čo by ho naplnilo, toľko ponúknuť.

Čo by mohol a v podstate mal každý z nás robiť pre to, aby sme sa o dvadsať rokov nezobudili do Cirkvi, v ktorej sa budú zatvárať kostoly, do ktorých už nikto nechodí, a kňazské semináre, pretože sa do nich už nikto nehlási?

Mali by sme sa viac zamýšľať nad tým, ako žijeme svoju vieru navonok a akého Boha ľuďom prezentujeme. Či ako toho, ktorý prichádza k človeku s pravidlami, ktorých sa musí striktne držať, aby mohol byť prijatý, alebo ako toho, ktorý prichádza v ústrety človeku, lebo túži po vzťahu s ním.

My často prichádzame k ľuďom s tým, že im predostrieme Cirkev ako súbor zákazov a príkazov, no pritom nám zo zreteľa uniká človek, ktorý možno nežije podľa kánonického práva, no túži byť prijatý a vypočutý. Naša predstava o tom, aký by mal byť, ako by sa mal správať a ako by mal žiť, nám bráni prijať ho v takom stave, v akom aktuálne je. Príklad, ako na to, nám dáva pápež František, ktorý stavia lásku nad zákon, čo mu mnohí veriaci vyčítajú. Rovnako to však robil aj Ježiš, či nie?

Ja stále hovorím, že máme skvelé posolstvo, ktoré má však veľmi zlý obal. Cirkev je nositeľom Ježišovho posolstva, ale mali by sme hľadať spôsob, ako ho „predať“. To je vlastne marketingová stratégia. V dnešných časoch môžete mať jednoducho najlepší produkt, ale ak ho nebudete správne podávať, nikto si ho nekúpi. Ak sa chce Cirkev priblížiť k ľuďom vo svete, nemôže ostať spoločenstvom uzavretým v kostole. Musí byť ochotná vyjsť von a zašpiniť sa.

Ďalší problém vidím v tom, že každý žijeme vo svojej bubline. Katolíci žijú vo svojich bublinách a hovoria, že tak to má byť. A ak sa chceš stať katolíkom, vstúp do tejto bubliny a dodržiavaj pravidlá. Moslimovia, protestanti, židia, všetci robia to isté, a to je ten problém. Dokonca aj futbalisti – Dortmund alebo Bayern. Všetci hovoria, že len ak budeš veriť tomu, čo ja, potom budeme priatelia. Ale keď sa na to pozriem ako nezainteresovaný človek zvonku a vidím toľko bublín, akosi mi pritom chýba pochopenie toho, že všetci sme v prvom rade ľudia.

Povedali by ste, že základom, na ktorom by sme mali stavať, je ľudskosť?

Ľudskosť je podľa mňa to najväčšie náboženstvo. Tak som nazval aj jednu zo svojich piesní. To je to, čo nás spája. Povedzme si napríklad, že my dvaja žijeme v tejto miestnosti. A vy by ste mi povedali, že ten obraz, ktorý visí na stene, sa vám páči, ale ja poviem, že mne nie a že ho chcem odniesť. Vy poviete: Nie, musí tu ostať. A takto vznikajú konflikty a vojny.

Ako to vyriešime, keď chceme žiť spolu? Iba ak budeme schopní pozrieť sa sami na seba v pravde a priznať si svoju ľudskú obmedzenosť. Toto uvedomenie vedie človeka k pokore, ktorú svätá Terézia z Avily nazýva pravdou. Ak by som si toto uvedomil, povedal by som vám, že mne sa ten obraz nepáči, ale pretože sa páči vám, tak tu môže ostať. Pretože mi viac záleží na vzťahu s vami. A vy by ste si uvedomili, že hoci mne sa nepáči, napriek tomu som vám to dovolil, a to nás prirodzene vovádza do vzájomného dialógu. K stretnutiu na tej bazálnej – ľudskej úrovni.

Ja ľuďom zvyknem hovoriť, aby prišli na spoveď radšej raz za tri-štyri mesiace a pozreli sa, o koľko sa posunuli.

Veľa ľudí je z môjho tvrdenia o ľudskosti ako najväčšom náboženstve pobúrených, ale ja hovorím, že toto posolstvo mám od Ježiša. On hovoril o láske k blížnemu, o odpustení, a to je predsa to ľudské v nás. On volal ľudí po mene a skláňal sa k tým, ktorým sa všetci vyhýbali. Práve to, že niekto si ich všimol, venoval im pozornosť a nazval ich menom, bolo pre nich skutočne uzdravujúce. Možno viac ako samotné fyzické uzdravenie.

Mali by sme si teda častejšie pripomínať, že milosť sa zakladá na prirodzenosti?

Dalo by sa to povedať aj tak. Často to zažívam aj na spovediach. Ľudia si od sviatosti zmierenia sľubujú, že hriech z ich života jednoducho zmizne. Akoby si nepripúšťali, že slabosť, s ktorou zápasia, sa nezačne sama od seba meniť len preto, že ju vyznajú každý mesiac na spovedi. A potom sa stáva, že ľudia opakujú stále dookola tie isté hriechy. Namiesto toho, aby sa pozreli veci na koreň. Čo je skutočne za tým, že stále v niektorej oblasti zlyhávajú? Čo môžu urobiť pre to, aby sa začala táto oblasť v ich živote meniť? Často si duchovný život príliš spiritualizujeme a zabúdame na tú prirodzenú rovinu.

Ja ľuďom zvyknem hovoriť, aby prišli na spoveď radšej raz za tri-štyri mesiace a pozreli sa, o koľko sa posunuli. Jednoducho spoveď má zmysel vtedy, ak nás skutočne motivuje k zmene a k tomu, aby sme na sebe konečne začali pracovať. Ak nás vedie len k tomu, že chceme od nejakého hriechu, ktorý sa nám stále opakuje, utiecť, tak sme jej význam vôbec nepochopili.

Aký obraz Boha chcete vo svojich skladbách a YouTube videách ľuďom prinášať?

Chcel by som im prinášať obraz Boha ako človeka. Takýto pohľad je však v Katolíckej cirkvi dosť nepopulárny. Pritom je predsa také krásne, že Boh sa stáva človekom – takým ako ja. Len s výnimkou toho, že bol bez hriechu. Rovnako žil v tomto svete, pil víno, oslavoval, stretával sa s ľuďmi, chodil na svadby. O jeho živote vieme koniec koncov len malý výsek. No ja Boha vnímam ako krásny vzor ľudskosti. Ako toho, ktorý prišiel, aby človeku povedal: „Staň sa človekom.“ A my sa pritom stále snažíme stať bohmi.

Niektorí ma vnímajú ako šaša, ktorý si robí srandu z Cirkvi.

Keď bol Ježiš na tejto zemi, nebál sa ukázať aj svoje emócie. Vedel s ľuďmi plakať, ale aj sa s nimi smiať. Je napríklad zaujímavé, že vždy ho vyobrazujeme s vážnou tvárou. Ukážte mi jeden jediný obraz či ikonu Krista, na ktorej nemá vážnu tvár. Je to zaujímavé, nie? Preto som svoj životopis nazval: Boh, ktorý sa smeje.

Nechceme ho tak vidieť, pretože nekorešponduje s našou predstavou o Bohu?

Samozrejme, všetci máme vytvorený nejaký obraz o Bohu, ktorý nám bol vštiepený zvonka a s ktorým sme sa zidentifikovali. No mali by sme byť schopní pozrieť sa aj poza tieto získané rámce a vidieť aj jeho ľudskú stránku. Boha, ktorý sa smeje, ktorý plače, ktorý má s nami súcit a podobne. Potom by nám bolo ľahšie si predstaviť, že Boh je s nami v každej chvíli nášho života, a nehľadali by sme ho len vtedy, keď nám je ťažko.

Problém je, že ľudia chceli vždy vidieť Boha ako niekoho vzdialeného, ktorý dohliada na ich prehrešky. Preto si už v minulosti asociovali hrom či búrku so zlobou Boha, ktorý ich trestá. Ale to nie je charakter Boha, ktorý k nám prišiel v osobe Ježiša Krista. Ježiš nám predstavil Boha z úplne inej perspektívy. Ako milujúceho a milosrdného Otca. Veľmi sa mi páči podobenstvo o márnotratnom synovi, v ktorom Boh prichádza v ústrety aj jednému, aj druhému synovi, pretože sa s nimi chce stretnúť v tom stave, v akom práve sú. Bez ohľadu na to, čo urobili alebo urobia.

Ako reagujú ľudia na vašu hudbu?

Je to rôzne. Od niektorých ľudí dostávam pozitívne ohlasy, že sa im moja hudba páči, a povzbudzujú ma, aby som v nej pokračoval ďalej. Samozrejme, dostávam aj množstvo negatívnych a kritických ohlasov od ľudí, pre ktorých je moja tvorba príliš extravagantná. Vnímajú ma ako šaša, ktorý si robí srandu z Cirkvi.

Majú úplne inú predstavu o tom, aký by mal byť františkán. Niektorí mi dokonca povedali, aby som sa radšej modlil, ako robil hudbu. Ja však hudbu vnímam ako prostriedok evanjelizácie a spôsob, ako spropagovať aj nás františkánov. Odvtedy, ako som začal tvoriť hudbu, dostávame viac darov a do nášho kostola prichádza viac ľudí.

V jednom zo svojich videí, ktoré má takmer 40-tisíc vzhliadnutí, hovoríte o náročnosti života v celibáte. Je podľa vás táto téma v Cirkvi stále vnímaná ako trinásta komnata, ktorú sa zdráhame otvoriť?

Vo svojom videu som chcel povedať, že vysvätením za rehoľníka či kňaza nestrácame svoju prirodzenú – ľudskú rovinu, pre ktorú je život v celibáte náročný. Nechcel som tým povedať, aby došlo k zmene v učení Cirkvi. Len priblížiť ľuďom tú stránku zasväteného života, o ktorej sa často zdráhame hovoriť.
Je napríklad zaujímavé, že počas takmer desaťročnej prípravy na kňazstvo a rehoľný život sme mali množstvo seminárov z teológie a filozofie, ale ani jeden jediný seminár o tom, ako pracovať so svojou sexualitou. Ani jeden.

Sexualita je v seminári vnímaná ako každého osobná vec a príliš sa spiritualizuje.

Ja by som bol naozaj rád, ak by sme sa v kňazských seminároch o takýchto otázkach otvorene rozprávali a netvárili sa, že sa nás to netýka. Sexualita je vnímaná ako osobná vec každého z nás a vždy keď sa spomína, tak sa veľmi spiritualizuje. A potom sa, žiaľ, stáva, že to niektorí kňazi svoju sexualitu nezvládnu a skĺznu k rôznym sexuálnym deliktom. Sú však mnohí, ktorí pretavujú túto sexuálnu energiu do nejakej zmysluplnej formy. Do nejakej služby alebo formy hudobného či výtvarného umenia.

Okrem sľubov čistoty a poslušnosti ste v reholi skladali aj sľub chudoby. Nie je pre vás tento sľub výzvou, najmä ak s narastajúcim úspechom prirodzene prichádza aj možnosť väčšieho zárobku?

V tomto vnímam sľub chudoby ako veľký dar. Chudobou sa môžete stať veľmi bohatým, pretože máte veľa slobody. Keď napríklad nosíte zlatý prsteň, musíte si dávať pozor, aby ste ho nestratili. Ak ho stratíte, ste nešťastný, že ste prišli o toľko peňazí. Ale keď nič z toho, čo máte, nevlastníte, vtedy máte, paradoxne, oveľa viac slobody.

Dvadsaťpäť rokov v kláštore je pri pohľade na dnešnú spoločnosť, ktorú charakterizuje neschopnosť prijať záväzok a zotrvať v ňom, veľmi dlhé obdobie. Nikdy ste nepremýšľali nad odchodom?

Viackrát som mal vážnu krízu, keď som rozmýšľal, či ostať alebo odísť. Dvakrát som bol zamilovaný a vtedy to bolo naozaj veľmi ťažké. V tom čase mi veľmi pomohla hudba, ktorá sprevádzala moje povolanie a pomáhala mi nachádzať moju identitu. Vďaka hudbe som dokázal lepšie porozumieť sám sebe a vyjadriť aj tie najhlbšie túžby. Dávala mi silu pokračovať. A myslím, že mi tiež pomohlo, že som bol pred Bohom autentický a nesnažil som sa skrývať svoje emócie.

Čo to znamená?

Veľakrát, keď mi bolo ťažko a doľahla na mňa samota, som si ľahol do postele a plakal. Alebo som išiel do kaplnky a vykričal som Bohu všetko, čo som mal na srdci. Tieto temné chvíle boli napokon veľmi uzdravujúce a očisťovali ma od mojich vlastných predstáv o tom, ako by môj život mal vyzerať. Myslím, že rehoľný život je v rozpore s prirodzenosťou a bez Božej milosti sa žiť nedá.