Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Jednota kresťanov sa často spomína ako cieľ, ku ktorému sa Cirkev postupne približuje. Podcast Ekklesía – Jednota v rôznosti však posunul pozornosť inde: od otázky, kedy sa jednota naplní, k tomu, ako ju možno žiť už dnes.
Hostia diskusie – evanjelická farárka Eva Guldanová a katolícky kňaz Ľudovít Pokojný – sa zhodli, že o jednote sa nerozhoduje v dokumentoch, ale v konkrétnych vzťahoch: v priateľstve, spolupráci a v ochote pomenovať aj bolestivé veci pravdivo. V čase, keď je rozdelenie spoločnosti čoraz viditeľnejšie, zaznievala v diskusii otázka jednoty s nečakanou naliehavosťou.
Ako obaja hostia hneď na úvod priznali, téma ekumenizmu pre nich vždy bola veľmi osobnou témou. Obaja vyrastali v prostredí priateľov z iných konfesií, čo vnímali ako veľké obohatenie a možnosť navzájom sa od seba učiť.
Zároveň však vnímali, že táto jednota narážala v praktickom živote viery na určité limity. „Na jednej strane obrovská radosť, že sa môžeme spolu modliť, čítať Písmo, ísť do hĺbky vo viere. A na druhej strane smútok, že keď ideme na bohoslužbu, nemôžeme spolu prijať Ježiša Krista v Eucharistii, vo Večeri Pánovej,“ priblížila realitu z praxe Guldanová.
Ak ťa vnímam tak, že ty si mojou súčasťou, nemôžem hovoriť zle o tebe bez toho, aby som nezranil aj seba.
Obaja už vtedy túžili, aby sa prehlbovanie vzájomnej jednoty medzi kresťanmi pretavilo do konkrétnych krokov. Podľa Ľudovíta Pokojného sa ekumenizmus vo svojej podstate dotýka predstavy Cirkvi ako jedného tela. Ak sa táto predstava berie vážne, mení spôsob, akým o sebe kresťania navzájom uvažujú a s akou citlivosťou k sebe pristupujú:
„Ak ťa vnímam tak, že ty si mojou súčasťou a ja som tvojou súčasťou, nemôžem hovoriť zle o tebe bez toho, aby som nezranil aj seba. A naopak,“ vysvetlil Pokojný. Jeho slová vyznievali ako dozvuk Kristovej veľkňažskej modlitby, ktorú sa dnes Cirkev znovu učí vyslovovať v spoločnej ekumenickej modlitbe.
Logika vzájomnej jednoty sa nevyhla ani jednej z najcitlivejších tém ekumenického dialógu – Eucharistii. Farárka Eva Guldanová pripomenula, že dlhoročný katolícko-luteránsky dialóg už pomenoval rozdiely v chápaní Eucharistie a Večere Pánovej.
Zároveň však zdôraznila, že nejde o rozdiely, ktoré by samy osebe rozbíjali jednotu Cirkvi. Skôr o rozdielne dôrazy, ktoré môžu cirkvi navzájom obohacovať a rozširovať ich porozumenie tomu istému tajomstvu.
Súčasne však zaznievala aj potreba zdržanlivosti a rešpektu k odlišnostiam. Eucharistiu nemožno chápať ako symbolické gesto, ktoré by sa dalo vyriešiť rýchlou dohodou. Pokojný upozornil, že Eucharistia neznamená, že niekomu podáme oplátku a pohár vody.
S jej slávením je spojené celé učenie Cirkvi. „A preto,“ ako ďalej doplnil, „treba urobiť kroky na to, aby sme na jednej strane neboli na pohoršenie a na druhej strane aby to naozaj slúžilo k rastu vo viere. Toto je veľmi dôležité,“ vysvetlil.
Pokojný si myslí, že jednota sa nezačne tam, kde si cirkvi prestanú všímať rozdiely, ale tam, kde sa naučia brať vážne aj učenie tých druhých. Podľa neho by sme mali poznať sviatostnú teológiu iných kresťanských cirkví a mať ochotu jej lepšie porozumieť.
Práve týmto smerom sa dnes ekumenický dialóg posúva – k návratu k tomu, čo už kresťania môžu v oblasti sviatostí zdieľať, a k hľadaniu spoločného základu, na ktorom sa dá ďalej stavať. Takáto jednota však nevzniká rýchlo; potrebuje čas a dozrievanie.
Rozhodujúce miesto, kde sa jednota Cirkvi láme, však nie je v teologických dokumentoch. Eva Guldanová pripomenula, že Cirkev nie je niečo imaginárne, ale tvoria ju konkrétni ľudia v zboroch a farnostiach. A ak má mať jednota zmysel, musí sa dotknúť ich každodenného života.
„Ak chceme jednotu Cirkvi, srdcia všetkých nás musia horieť. Nielen srdcia teológov, biskupov alebo najvyšších cirkevných predstaviteľov,“ povedala s tým, že bez osobného zapojenia zostáva ekumenizmus vzdialený a neosobný.
Ukázalo sa, že jedným z dôvodov, prečo sa jednota v praxi často vytráca, sú predsudky. Nie rozdiely v učení, ale obrazy, ktoré si cirkvi o sebe vytvárajú bez vzájomného poznania. Pokojný upozornil, že logika domnienok – „ja viem, čo si ten druhý myslí“ – udržiava odstup aj tam, kde by už nemusel existovať.
V tejto súvislosti spomenul skúsenosť z poslednej návštevy kardinála Kurta Kocha na Slovensku, keď na stretnutí Ekumenickej rady cirkví zaznelo silné vyznanie z úst evanjelického biskupa. Ivan Eľko vtedy povedal, že dnes žijeme najlepšie vzťahy medzi cirkvami, aké Slovensko kedy zažilo.
Podľa Pokojného to nebola diplomatická fráza, ale prejav radosti a vďačnosti za dlhodobú, často nenápadnú prácu ľudí v zboroch a farnostiach. Aj keď ešte nie sme v bode spoločného slávenia Eucharistie a predsudky úplne nezmizli, v kvalite vzťahov sme „veľmi, veľmi ďaleko“ oproti minulosti.
Ako sa postupne v diskusii ukázalo, predsudky sa najľahšie rozplývajú tam, kde je priestor na vzájomnú spoluprácu. Guldanová sa v tejto súvislosti vrátila k Lundskému princípu, ktorý ekumenizmus presúva z roviny čakania do roviny praxe.
„Všade tam, kde nie sú zásadné vieroučné prekážky, sa snažme o jednotu. To, čo sa dá, čo môžeme, robme spolu,“ zaznelo ako výzva na vytváranie príležitostí k spoločnému konaniu.
Lundský princíp tu nemal vyznievať ako ideál, ku ktorému sa Cirkev raz dopracuje, ale ako odraz toho, kam sa cirkvi posunuli. Naznačil, že jednota sa nerodí vo výnimočných okamihoch, ale v ochote zdieľať priestor, zodpovednosť a službu tam, kde to je možné.
Osobitnú váhu v diskusii mala reflexia Dňa odprosenia, podujatia, ktoré sa konalo v novembri 2025. Pokojný priznal, že uskutočnenie tohto významného míľnika v dejinách kresťanských cirkví bolo pre neho splneným snom.
Kde cirkvi dokážu konať spoločne pre dobro druhých, prestáva byť ekumenizmus vnútornou debatou a stáva sa verejným svedectvom.
„Len človek, ktorý dospeje, je schopný povedať: Prepáč. Mrzí nás to, čo sa udialo. Obráťme list a poďme ďalej.“ Takejto sebareflexie je podľa Pokojného schopný len človek, ktorý dospeje a uvedomuje si vlastnú zodpovednosť.
Schopnosť vysloviť ospravedlnenie tu znamenala ochotu prijať minulosť bez uhýbania a nepokračovať v starých vzorcoch správania. Deň odprosenia sa tak stal začiatkom budovania nových vzťahov medzi cirkvami.
Rozšírením tejto línie bola aj otázka spoločnej zodpovednosti kresťanov v spoločnosti. Zaznelo, že jednota nemá zostať vnútrocirkevnou témou.
Tam, kde cirkvi dokážu konať spoločne pre dobro druhých, prestáva byť ekumenizmus vnútornou debatou a stáva sa verejným svedectvom. Spolupráca tu nie je chápaná ako kompromis, ale ako dôsledok spoločnej viery.
Jednota v rozhovore nebola pomenovaná ako výsledok ľudského úsilia, ale ako priestor, ktorý vzniká tam, kde kresťania dokážu vystúpiť zo seba. Tam, kde dajú Bohu miesto medzi sebou, prestáva byť jednota témou, o ktorej sa hovorí, a stáva sa niečím, čo sa žije.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
