Logika chariziem (1): Epocha komunity bez hraníc

Ježišova matka a súrodenci mu hovorili: „Ján Krstiteľ krstí na odpustenie hriechov: poďme sa dať k nemu pokrstiť.“ Židovské evanjelium, Apokryfné evanjeliá.

Slovo komunita sa dostáva do centra pozornosti. Na komunitu myslíme v chorobe alebo v samote, vyhľadávame ju, keď nás vyčerpali virtuálne „komunity“ a cítime potrebu nadýchnuť sa. Ozývajú sa jej pevné a vrúcne spojenia, nenechajú nás osamote. Formy komunity sa však začali meniť tak rýchlo, že ju už (takmer) nespoznávame. Jej premena prebieha všade, no najciteľnejšia je v náboženskom prostredí a v cirkvách. Ony totiž bez komunít hynú, stávajú sa sterilným prostredím, kde ide len o napĺňanie psychologických a citových potrieb. Práve vnútri cirkví a náboženstiev sa totiž naplno prejavuje nostalgia a neduživosť komunity, práve tam hlasno počuť jej naliehavé volanie, jej SOS, jej výkriky.

Akákoľvek duchovná či náboženská realita v záujme svojho pokračovania musí dnes nevyhnutne začať hlbokou, úprimnou a radikálnou reflexiou o komunite a mať odvahu doviesť ju do všetkých dôsledkov. O toto sa budeme snažiť v novom cykle článkov, pričom budeme skúmať všetky zákonitosti najmä tých komunít, ktoré vznikajú z duchovných chariziem. Niektoré časti tejto činnosti sme už načrtli v predošlých rokoch. Pri prehlbovaní témy budeme čerpať podnety z biblickej tradície ako z bezodnej, a preto nevyčerpateľnej studnice.

Hnutia a komunity, ktoré vznikli a prekvitali len pred niekoľkými desaťročiami, dnes čelia rovnakej kríze ako tradičné rehole.

Dnes môžeme skoro s istotou povedať, že Ježiš začínal svoju aktivitu v rámci hnutia Jána Krstiteľa a zostal tam dlhší čas (mesiace, možno roky). Ježiš nebol len jedným z mnohých, ktorých Ján pokrstil, ale aj on sám bol krstiteľom (Jn 3, 22 – 24). Na rozdiel od vtedajšej komunity esénov usídlenej v Kumráne pri Mŕtvom mori, ktorá žila podľa veľmi presných a prísnych pravidiel pre spoločný život (zachovali sa nám ich stanovy), Jánovo hnutie bolo viac amorfné, nomádske, provizórne. Ľudia doň prichádzali a odchádzali z neho bez skúsenosti skutočného, pravého života v spoločenstve. Kto prišiel za Jánom Krstiteľom, pripravoval sa na krst a po krste začínal nový život vo svojom pôvodnom prostredí alebo niekde inde. Krst ho oslobodzoval, aby sa mohol vydať na svoj vlastný slobodný let.

Keď v prvých storočiach kresťanstva začínal rozkvet kláštorov, mnísi napodobňovali Kumrán (aj keď ho možno ani nepoznali) a nie hnutie okolo Jána Krstiteľa a ani to z prvých desaťročí kresťanstva. Kto vstupoval do kláštora, stával sa členom určitej inštitúcie vďaka veľmi silnej väzbe, ktorá ustanovovala jeho príslušnosť. Akceptoval veľmi prísnu, veľmi úzku naviazanosť. O mnoho storočí neskôr sa zrodilo františkánske hnutie a uskutočnilo čosi radikálne iné, než predstavoval dovtedajší mníšsky život: nebol to komunitný život na určitom mieste, ale žobravý život; centrálnym bodom neboli stanovy, ale „forma života“. František a jeho spoločníci sa v mnohom podobali Ježišovi, ale v mnohom sa ponášali aj na Jána Krstiteľa. Frátri – bratia neboli nejakí najprostejší a najchudobnejší mnísi. Boli niečím iným, niečím novým. Spočiatku nikto nepovažoval ich komunity za kláštory, to bolo nemožné.

Druhá polovica dvadsiateho storočia zažila novú „dobu osovú“ chariziem v Cirkvi, porovnateľnú so žobravými bratmi v trinástom storočí. Nové komunity a hnutia priniesli dôležité inovácie (napríklad ich protagonistami sa stávajú laici, mladí ľudia a ženy), avšak pre najviac zaangažovaných (alebo „zasvätených“) členov zostal taký istý referenčný vzor ako pre mníchov a iné rehoľné rády (ktoré sa behom storočí stávali čoraz podobnejšie mníchom), až si nakoniec osvojili aj ich tri sľuby. Priniesli len čiastočnú inováciu foriem komunitného života a vzťahu jednotlivec – komunita. Neprekvapuje preto, že hnutia a komunity, ktoré vznikli a prekvitali len pred niekoľkými desaťročiami, dnes čelia rovnakej kríze ako tradičné rehole. Iste, majú o pár povolaní viac, o čosi nižší vekový priemer a pár mladých okolo, trend je však taký istý, len s niekoľkoročným posunom. Prečo? Ako vieme, dôvodov je mnoho.

Musíme sa však zamyslieť nad presným konkrétnym prvkom. Mnohé duchovné hnutia z druhej polovice 20. storočia boli koncipované so silnou nadväznosťou na minulosť. Ich zakladatelia boli synmi a dcérami Cirkvi a spoločnosti daného obdobia, ale v tej najlepšej dobrej viere naliali nové víno svojich chariziem do starých organizačných a inštitucionálnych nádob. A tak, tvárou v tvár epochálnym zmenám posledných dvoch-troch desaťročí, majú nové hnutia a spoločenstvá len obmedzenú schopnosť reagovať na nové výzvy a nové duchovné potreby. Ich inovácie začali veľmi rýchlo zastarávať, takže vonkajšiemu pozorovateľovi sa dnes hnutie zasväteného života Comunione e Liberazione (Spoločenstvo a oslobodenie, CL) alebo komunita fokolarínov nezdajú podstatne odlišné od domu saleziánov alebo od komunity sestier paulínok.

Z toho vyplýva prvý záver: staré aj nové komunity, ktoré chcú mať budúcnosť, by mali začať brať omnoho vážnejšie naliehavosť závažných zmien komunitného života. Venujú sa tomu však iba málo, lebo veria, že nevyhnutná obnova spočíva v návrate ku charizme z prvých čias alebo v novej duchovnej radikálnosti. A tak tých pár zostávajúcich síl vynakladajú na podružné zápasy, ktoré potom zostanú aj jedinými – lebo keď je v poli málo síl, pustiť sa do nesprávneho boja sa stáva osudným. Pomohli by nové formy komunitného života, ktoré by sa viac ponášali na hnutie Jána Krstiteľa než na Kumrán. Nie je však jednoduché pochopiť to, lebo ten chabý „dopyt“ po komunitnom živote dnes často pochádza od ľudí vratkých, hľadajúcich silnú väzbu v príslušnosti, ktorých priťahuje spomienka na včerajšie komunity.

V novom duchovnom ekosystéme 21. storočia však prežijú len reality, ktoré sú amorfnejšie a menej štruktúrované, viac decentralizované a menej kompaktné, ústiace do široko rozvetvenej delty, nielen do vymedzeného ústia. Také, čo nezískavajú prívržencov cez pravidlá a právnymi väzbami, ale silou svojho posolstva, charizmy a konkrétnej skúsenosti. Viac stanov a menej palácov, viac táborenia a menej inštitúcií, viac ducha a menej predpisov, byť viac hosťami a menej šéfmi či vlastníkmi, viac provizória a menej istôt, viac prísľubov a menej sľubov. Komunity, ktoré ľuďom pomáhajú dosiahnuť subjektívny stav slobody, čiže autonómie od samotnej komunity, také, čo nehľadajú totálne a všezahŕňajúce stotožnenie sa s komunitnou charizmou. Pretože keď sa to stane (a stávalo sa to príliš často), čoskoro príde deň, keď človek v dôsledku neustáleho opakovania „my“ už nevie povedať „ja“, takže nevie odpovedať ani na zásadnú otázku: „Kto som ja?“ Včera stačila odpoveď: „Ja som fráter.“ Dnes to už nestačí. Nie preto, že by ubudlo z Františkovej charizmy, ale preto, lebo dejiny kultivované aj kresťanstvom a jeho charizmami pozdvihli ľudí a ich povedomie. A tak charakteristika „som fráter“ (čo zostáva) musí byť doplnená ešte niečím iným, niečím dôvernejším, čo za nás nemôže ponúknuť žiadna komunita, a ak to robí, vyvoláva neurózu a vyhorenie.

Dnešné komunity prežijú, ak znížia a nakoniec celkom odstránia bariéry.

Rozhodujúca otázka teda znie: je možné vytvoriť komunitu zloženú zo slobodných a nezávislých ľudí a vyhnúť sa pritom rozpadu samotnej komunity? Toto nie je rečnícka otázka, dotýka sa totiž prvého zakopnutia komunít minulosti, ktoré, aby ako spoločenstvo prežili, museli obmedziť autonómiu svojich členov. Pôvod latinského slova communitas osciluje medzi dvoma rozdielnymi a protikladnými etymológiami: cum-munus, teda spoločný dar, a cum-moeni: spoločné múry. Komunity (počnúc patriarchálnou rodinou) používali na vybudovanie svojej konštrukcie tehly z chabej alebo žiadnej autonómie vlastných členov. Každý slobodne venoval svoju slobodu, ktorá – raz darovaná – už viac nebola, tak ako to býva pri všetkých skutočných daroch, a tieto dary slúžili na budovanie múrov na „ochranu“ tých darov. Pri vystúpení členov im komunity vystavali vysoké prekážky. Keď ľudia do komunity vstúpili, skoro nikdy z nej neodchádzali (a ak, tak len za veľmi vysokú, pre ženy absolútnu cenu). Múry boli fyzické, duchovné a psychologické až do tej miery, že aj keď boli niekedy dvierka otvorené, vtáčik zostával v klietke, lebo nemal síl vzlietnuť do príliš neznámeho sveta, kam navyše možno práve vošla mačka.

Dnešné komunity prežijú, ak znížia a nakoniec celkom odstránia bariéry a premenia múry na mosty, pretože práve po týchto mostoch budú môcť prichádzať nové povolania. Veľmi súrne potrebujeme novú chudobu, takú, čo sa prejavuje zrieknutím sa vlastníctva ľudí. V komunitách sa táto chudoba žije najťažšie, pretože osoby sú ich jediným bohatstvom a čím viac sa žije chudoba vo vzťahu k hmotným i nehmotným statkom, tým viac rastie „nechudoba“ voči osobám. Prežijú komunity, ktoré dokážu žiť na hrane vlastnej priepasti, vlastného možného a nemožného. Dobrou charizmatickou komunitou 21. storočia môže byť len „tragická komunita“, taká, čo každý večer, keď sa uloží spať, nevie, či sa ráno zobudí opäť ako komunita, a každé ráno vzdáva vďaky za to, že ešte je.

Osvoj si toto zlaté pravidlo: ak chceš mať osoby, ktoré niečo generujú, sú kreatívne a slobodné, musíš vytvárať kultúru, v ktorej sú osoby také slobodné, že ich nemôžeš kontrolovať v najdôležitejších aspektoch ich života. Musíš sa naučiť žiť uprostred značného pohybu ľudí, prichádzajúcich a odchádzajúcich; pretože generovať slobodné osobnosti znamená vytvoriť im prostredie, z ktorého môžu jedného dňa aj odísť preč. Komunity, a najmä tie duchovné a založené na ideáli, by si mali klásť za svoj cieľ formovať ľudí, ktorí ak dnes zostávajú, tak nie kvôli záväzkom z minulosti, ale kvôli zajtrajším snom. Priestorom pre prísľuby, schopné ľudí naozaj oslobodzovať, je budúcnosť, nie minulosť. Nezostávame kvôli spomienkam na minulosť, čo nás zväzovala, ale kvôli predstave o budúcnosti, ktorá bude ďalej oslobodzovať nás aj druhých. A tí, čo ostávajú „navždy“, čo umožňujú dobrý život, sú práve tí, čo hľadia vpred, pretože tí, čo sa pozerajú späť, vedia vytvárať akurát soľné stĺpy.

Dobrý zakladateľ komunity – ale aj dobrý rodič, vedúci alebo učiteľ – by sa mal tešiť, keď vidí „svojich“ najlepších ľudí vzlietnuť, vyletieť z hniezda a dokáže ich nepohlcovať vlastnými (veľmi dôležitými) projektmi. Preto je ukazovateľom etickej a duchovnej kvality charizmatickej komunity vzťah medzi výbornými osobami, ktoré prešli komunitou, a tými, čo v nej zostávajú dlhý čas: čím je tento vzťah na vyššej úrovni, tým je vyššia aj kvalita komunity, a čím viac sa približuje k jednému človeku, tým viac môžeme hovoriť o narcistickej komunite. Vždy býva veľmi smutný pohľad na lídrov, ktorí sú dlhodobo obklopení vlastnými najlepšími žiakmi, niekedy až do dôchodku – a ešte smutnejšie je vidieť týchto včerajších najlepších žiakov, ako rokmi vyhasínajú pre nedostatok čerstvého vzduchu a otvorených horizontov. Jedného presne neurčeného dňa Ježiš Nazaretský opustil hnutie Jána Krstiteľa, aby išiel za svojim vlastným povolaním, aby vytvoril svoju odlišnú komunitu. Jánova slobodná „komunita“ bola takou úrodnou pôdou, že vyprodukovala Ježišovu nekonečnú slobodu. Nebeské kráľovstvo je miestom komunít bez hraníc.

Prevzaté z denníka Avvenire. Uverejnené so súhlasom autora. Preložil Štefan Kmeť.