Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Keď som si opakovane čítal marcové Slovo života „Vstaňte a nebojte sa!“ (Mt 17, 7), prečítal som si aj celý tento verš, v ktorom evanjelista Matúš hovorí: „No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: ‚Vstaňte a nebojte sa!‘“
Ježiš sa ich dotkol. Teda ľudský dotyk, dotknúť sa niekoho…
V rôznych situáciách zažívame na záchrannej službe aj opačné situácie. Ľudia zavolajú na číslo 155 a nahlásia „ležiaceho človeka na ulici“. Záchranár operačného strediska sa ich snaží naviesť, aby k tomu človeku prišli, dotkli sa ho, zistili, či dýcha, vníma… A nie raz volajúci odmietne a zloží telefón (asi si myslí, že volaním si splnil svoju občiansku či ľudskú povinnosť).
Ľudský dotyk je práve tým prvým „ošetrením“ pacienta, ktorý potrebuje pomoc. Človek potrebuje „cítiť“ toho druhého, jeho prítomnosť. Toto je aj základná „potreba“ pacientov v terminálnom štádiu – dotknúť sa ich, držať ich za ruku, hladkať ich. To je prejavom prítomnosti druhého človeka.
Ale nielen tým. Koľkokrát som to zažil na oddelení detskej intenzívnej starostlivosti, kde sme sa starali o deti v ťažkom zdravotnom stave, v umelom spánku a chceli sme, aby rodičia alebo niekto z rodiny bol pri pacientovi a napríklad ho hladkal, držal za ruku… Každý potrebuje ľudský dotyk. A najmä v tých situáciách, keď sme deti prebúdzali z umelého spánku. Keď tam bola mamička, otecko, babička a držali dieťa za ruku, o koľko bol tento proces prebúdzania lepší a pre dieťa menej stresujúci…
Ten dotyk však potrebuje každý z nás, bez ohľadu na to, či je pacientom alebo zdravotníkom, rodičom alebo dieťaťom – dotyk druhého človeka potrebujeme všetci.
Nedávno mi jedna záchranárka rozprávala, že prevážala istého starého pána (mal viac ako 90 rokov), dedka, ktorý nemohol hovoriť, ale všetko vnímal, sledoval očami. Na dýchanie potreboval podporu cez hadičku zavedenú cez krk do dýchacích ciest (tzv. tracheostómiu). Keď ho kolegyňa odovzdala na oddelení, kam ho priviezla, lúčila sa s pacientom, on jej vzal ruku do svojej a druhou rukou ju pohladil a pozeral jej do očí. Povedala mi: „To pohladenie bolo poďakovaním, aké som už roky nezažila…, bolo to viac, ako keby som dostala veľkú sumu peňazí…“
Keď prichádzame ako záchranná služba k nepokojnému pacientovi, často stačí jemný dotyk, pohladenie ruky a milé slovo. Pacient sa postupne upokojí a my ho môžeme nielen vyšetriť, ale aj mu pomôcť. A aj malé batoľa, novorodenec potrebuje matkino pohladenie, vďaka ktorému sa upokojí a prestane plakať. Stačí len matkino pohladenie.
Ľudský dotyk je liečbou, je súčasťou liečby a je aj zdrojom povzbudenia a sily. U detí som neraz použil aj dotyk, ktorý nemôžem použiť u dospelých – ako lekár som ich vzal do náručia a pritúlil som si ich k sebe. Malé dieťa sa zrazu upokojilo a plač ustal.
Každý z nás potrebuje ľudský dotyk – od detí až po starých ľudí. Potrebujeme však aj tých, ktorí sa nás s láskou dotknú – asi tak, ako sa Ježiš dotkol apoštolov, aby aj nám mohol povedať: „Vstaňte a nebojte sa!“
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
