Marek Orko Vácha v novej knihe rozhovorov ponúka intenzívnu a pokornú myšlienkovú paľbu (recenzia)

Známy český kňaz a biológ sa tentokrát čitateľom predstavuje v dialogickej forme.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Keď som po prvýkrát v živote, niekedy v ranej puberte, siahol po knihe od Marka Orka Váchu, mal som pocit, akoby do mňa udrel blesk. Mimoriadne na mňa zapôsobila kadencia Váchovho rozprávania, a to v oboch jeho autorských polohách – v literatúre faktu aj v jeho „poetickejšej“, kresťanskej tvorbe.

V Česku i na Slovensku dobre známy Marek Orko Vácha má na obe tieto svoje autorské stránky diplomy. Je to kňaz, teológ, biológ, bioetik, pedagóg, skaut a navyše aj veľmi plodný spisovateľ. Od roku 2003 mu v jeho domovskom brnianskom vydavateľstve Cesta vyšla nejaká kniha každý rok s výnimkou jedného.

Po prečítaní Nevyžiadaných rád mládeži som mal naliehavý pocit, že musím okamžite vstať z kresla a niečo robiť. Hlavný motív tejto knihy, ktorý vo mne ešte dlho po dočítaní zostal, bol, že kresťanstvo vôbec nie je o „umŕtvovaní“ svojho tela a duše, práve naopak, jeho náuka ponúka prepracovanú mystiku a morálku, ktorá človeku ochotnému poskytnúť svetu svoje talenty umožní naplno rozvinúť svoj potenciál.

Viem o tom, že konkrétne táto kniha očarila množstvo mladých kresťanov (aj mimo Katolíckej cirkvi) a dať ju niekomu na sviatok rozhodne nie je krokom vedľa.

Z kresťanských kruhov však občas v posledných rokoch na adresu Váchu zaznieva aj kritika, obzvlášť vo veci opakovania svojich vlastných myšlienok a niekedy necitlivosti vo veci toho, čo zo svojich osobných myšlienok patrí do verejne publikovanej knihy a čo nie.

Pokorná kanonáda

Bol som preto veľmi zvedavý na knihu Dobro a zlo 21. století, ktorá je poňatá ako rozhovor medzi Váchom a skúsenou novinárkou Klárou Mandausovou. Tušil som, že dialogická forma monotónnemu opakovaniu myšlienok nepraje, keďže respondent je tematicky postrkovaný redaktorkou, a ukázalo sa to ako pravdivé. Toto vystúpenie z komfortnej zóny autora je symbolicky vyjadrené aj tým, že Dobro a zlo 21. století nevyšlo v „jeho“ Ceste, ale v pražskej Mladej fronte.

Dobro a zlo 21. století nemá ani dva roky, takže sa v ňom Vácha a Mandausová venujú širokej škále súčasných problémov, akými sú napríklad vojna na Ukrajine, pandémia koronavírusu, lekárska etika, či hlad súčasného človeka po niečom mystickom.

Čitateľ by sa preto nemal nechať oklamať krátkym rozsahom publikácie, je preplnená priehrštím podnetných myšlienok a asi by nebolo vhodné „zhltnúť“ ju na jedno posedenie. Tým, ktorí Váchu zažili naživo, je táto koncentrácia povedomá. V jednej svojej prednáške je tento kňaz schopný povedať toľko, koľko by niekomu inému stačilo na týždeň kázní.

Mimoriadne sympatická je Váchova intelektuálna pokora. V posudzovaní svojich kompetencií nepodlieha „efektu svätožiary“ (v angličtine the halo effect, ide o kognitívne skreslenie, keď je niekto celistvo súdený na základe jednej svojej vlastnosti) a k jednotlivým súčasným témam sa vyjadruje výhradne z pohľadu svojich vied.

Jeho „chrlenie“ informácií a myšlienok teda nepôsobí ako na seba zameraný pokus o exhibíciu, ale ako úprimný a hlboký záujem o svet okolo seba a z toho prameniaca túžba rozšíriť svoje zistenia čo najďalej, pre dobro adresátov.

O čo vlastne ide kresťanskej morálke

Hlboko na mňa zapôsobila pasáž, v ktorej Vácha rozpráva o vzťahu mystiky a morálky. Poukazuje na to, že konkurenčné, najmä východné náboženstvá sa niekedy zdajú atraktívnejšie ako kresťanstvo kvôli tomu, že sľubujú výrazné mystické zážitky bez toho, aby na človeka položili nepohodlný kresťanský kríž.

Vácha poukazuje na to, že prepracovanú mystiku ponúka aj kresťanstvo, no zároveň s ňou ponúka aj morálku, integrálnu zmenu nášho života. Naše náboženstvo nie je degradované na úroveň pilulky proti duševnej bolesti hlavy alebo spirituálny ekvivalent fast foodu, v skutočnosti je to umenie toho, ako žiť.

Kresťanská morálka nie je arbitrárnym zoznamom vecí, ktoré Boh zakázal, pretože sa raz zle vyspal. Vácha hriech pripomína ku granátu, ktorý trhá naše srdce. Prvoradé zameranie morálky je však pozitívne, ide o to, ako správne žiť svoj život, nie o to, čo nerobiť.

Čitateľ mi snáď odpustí futbalovú metaforu už v druhom texte po sebe, ale k tejto Váchovej myšlienke sa mi žiada dodať metaforu poľského kapucína Ksaweryho Knotza, ktorý kresťanský život prirovnáva k futbalovému zápasu. Samozrejme, fauly sú zakázané, ale nejde o to nefaulovať, ide o to dať gól.

Po knihe rozhovorov Dobro a zlo 21. století sa určite oplatí siahnuť. Ale pozor! Váchova energia je veľmi nákazlivá.

Pri ceste brnianskou „šalinou“, niekde pri zastávke Česká, mi preto zrak zvyčajne odbehne ku Kostolu sv. Tomáša, Váchovmu domácemu chrámu. A vždy mi napadne, čo je asi tak v tamojšom vzduchu?

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.