Maximilián Kolbe: Svätec, ktorý vzbudzoval rešpekt aj u nacistických dozorcov

Maximilián M. Kolbe. Foto: dowym.com
Dvadsiate storočie bolo obdobím najväčšieho násilia v dejinách ľudstva. Bolo však zároveň zápasom o zachovanie ľudskosti a nádeje v čase všadeprítomného utrpenia a beznádeje. Je pozoruhodné, že toto mimoriadne náročné obdobie sa stalo živnou pôdou pre svätcov našej éry. Podobne ako vietnamský kardinál Van Thuan aj Maximilián Kolbe si dokázal zachovať hlbokú vnútornú slobodu - slobodu milovať, ktorú nemohli ohroziť múry nijakej väzenskej cely.

Podporte dialóg

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Preto potrebujeme aj vašu pomoc. Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah.

So svätým Maximiliánom Kolbem si väčšina ľudí spája heroickú obetu v Osvienčime, vďaka ktorej bol pred smrťou vyhladovaním zachránený otec rodiny. Iba málokto však vie o jeho plánoch na stavbu kozmickej lode, evanjelizačnom nasadení prostredníctvom masmédií či misijnej ceste do Japonska. Na pozadí týchto udalostí vyznieva jeho obeta ešte obdivuhodnejšie.

„Svet potrebuje Božích šialencov, akými boli Kristus (…) či Maximilián Kolbe, ktorí mali odvahu milovať a neodradila ich žiadna obeta,“ povedal v jednom zo svojich prejavov svätý Ján Pavol II. Pri hlbšom preštudovaní života svätého Maximiliána Kolbeho som pochopila, koľko pravdy sa v tomto výroku skrýva. Maximilián Kolbe vo svojej snahe nasledovať Kristov príklad lásky, ktorá sa dáva až do krajnosti, nepoznal žiadne hranice. Práve táto vlastnosť pretkávala celý jeho život, ktorý miestami pripomína strhujúcu hollywoodsku drámu.

Maximilián Kolbe sa narodil v roku 1894 v Poľsku, ktoré bolo v tom čase súčasťou Ruského impéria. Jeho rodičia pochádzali z veľmi skromných pomerov a hoci pôvodne obaja cítili povolanie do zasväteného života, ekonomická situácia im to neumožňovala. Vychovali spolu piatich synov, z ktorých dvaja vstúpili do rehole františkánov. Jedným z nich bol i Raymund, ktorý neskôr prijal rehoľné meno Maximilián Mária.

Svätec s inovátorským duchom

Raymund už ako dieťa vynikal neuveriteľnou bystrosťou a logickým myslením. Fascinovalo ho predovšetkým letectvo a astronómia, ktoré sa stali jeho vášňou a sprevádzali ho od študentských čias po celý zvyšok života. Počas svojho štúdia v Ríme, kde sa v rokoch 1915 – 1918 pripravoval na kňazstvo, predstavil nápad výstavby kozmickej lode, tzv. eteroplánu. Názov odvodil zo slova „éter“ – vo vtedajšej filozofii a fyzike chápaného ako vesmírny priestor a neurčitá látka, ktorá ho vypĺňa. Mal to byť prístroj na dosahovanie iných planét a možno aj vzdialených hviezd. Tento návrh však nebol zverejnený a náčrt myšlienky a nákresy konštrukcie lode sa zachovali len vo forme poznámok z obdobia jeho štúdií v Ríme.

Takmer verneovské vízie M. Kolbeho sa v praxi potvrdili o necelé štyri desaťročia pri testoch prvých sovietskych či amerických kozmických lodí.

Kolbe sa dokonca pohrával aj s myšlienkou letu do vesmíru a projektoval zariadenie, v ktorom by mohli cestovať ľudia s potrebnou technikou na zaznamenanie sveta mimo povrchu našej planéty. Vysokoškolský pedagóg, publicista a autor knižnej biografie Maximiliána M. Kolbeho Dariusz Żuk-Olszewski v jednej zo svojich publikácií o živote svätca uvádza, že Kolbe sa okrem iného zamýšľal i nad prekážkami v súvislosti s pobytom človeka v beztiažovom stave a vytvorením vhodných podmienok potrebných na prežitie vnútri kozmickej lode. Bezpečnosť kozmickej lode mala byť podľa Kolbeho plánu otestovaná počas nepilotovaných letov a letov so zvieratami na palube.

„Tieto takmer verneovské vízie sa v praxi potvrdili o necelé štyri desaťročia pri testoch prvých sovietskych či amerických kozmických lodí,” uvádza Olszewski. Podrobný opis vynálezu s presnými diagramami a matematickými výpočtami poslal do populárno-vedeckého časopisu Scienza Per Tutti. Kolbeho projekt redakciu natoľko zaujal, že v jeho prípade uvažovala, že pristúpi na výnimku jeho zverejnenia. V časopise totiž uverejňovali výlučne zrealizované vynálezy.

Horlivý ohlasovateľ pravdy

Kolbeho evanjelizačná činnosť sa začala v roku 1917 – spojenom s radom udalostí, ktoré otriasli celým svetom. V máji 1917 sa vo Fatime začali zjavenia Panny Márie, v ktorých vyzývala na pokánie, aby sa predišlo ešte horšej vojne, ako bola tá prvá. O necelý polrok nato vypukla Veľká októbrová revolúcia pod vedením boľševikov a napokon v tom istom roku slávili slobodomurári – najorganizovanejšia elitná sekta zameraná proti Bohu a Cirkvi – 200 rokov od svojho vzniku. V Taliansku, kde v tom čase Kolbe študoval, bolo toto výročie sprevádzané proticirkevnými demonštráciami na Námestí svätého Petra.

Kolbe vždy zdôrazňoval, že Rytieri Nepoškvrnenej dosiahnu viac utrpením než rôznymi vonkajšími aktivitami.

Na jednom z transparentov, ktorý si získal pozornosť mladého rehoľníka, bol vyobrazený Lucifer, ktorý triumfoval nad svätým Michalom archanjelom, a pripojený text: „Satan musí vládnuť vo Vatikáne. Pápež bude jeho otrok.“ Táto udalosť, ako sám poznamenal, ho hlboko poznačila a podnietila k založeniu evanjelizačného hnutia Rytierstvo Nepoškvrnenej (latinsky Militia Immaculatae), ktorého cieľom bolo získavať duše pre Krista prostredníctvom Márie. Hlavnými „zbraňami“ hnutia, ktoré si získalo milióny priaznivcov po celom svete, bola modlitba, práca a utrpenie za obrátenie hriešnikov a bojovníkov proti Katolíckej cirkvi. Otec Kolbe vždy zdôrazňoval, že Rytieri dosiahnu viac utrpením než rôznymi vonkajšími aktivitami.

Svoj zápal pre evanjelizačnú službu a neúnavnú snahu šíriť pravdu v zblúdenom svete dokázal prepojiť s poznatkami z oblasti vedy a techniky a výnimočným organizačným talentom. Výsledkom bol vstup do mediálneho sveta, v ktorom videl priestor na evanjelizáciu širokých vrstiev obyvateľstva. Hoci spočiatku narážal na nedôveru spolubratov, ktorí pre jeho mediálny apoštolát nemali pochopenie a dokonca ho obviňovali, že koná proti duchu ich zakladateľa, svätého Františka, napokon sa mu plán podarilo zrealizovať a na jar v roku 1922 vychádza prvé číslo časopisu Rytieri Nepoškvrnenej. Popularita nového kresťanského média rástla závratným tempom a postupne sa k Maximiliánovi začalo pridávať stále viac rehoľných spolubratov. Táto situácia ho napokon prinútila uvažovať o výstavbe úplne nového kláštora, ktorý by fungoval ako centrum mediálneho apoštolátu.

Kláštor Niepokalanów. Maximilián M. Kolbe v dolnom rade v strede.
Kláštor Niepokalanów. Maximilián M. Kolbe v dolnom rade v strede. Foto: militiaoftheimmaculata.com

Na tento účel nachádza obrovský kus pozemku spravovaný poľským kniežaťom Janom Druckim-Lubieckym. S cieľom kúpy pozemku prichádza otec Kolbe za kniežaťom Lubieckym, ktorý mu predloží návrh predaja za konkurenčnú cenu. Na túto dohodu však Kolbe pristúpiť nemôže, a tak spraví niečo, čo môže navonok pôsobiť až naivne: pri svojom odchode nechá na stole sochu Panny Márie, ktorej zverí do rúk osud nového rehoľného domova. Po nejakom čase sa udeje niečo, čo sa na prvý pohľad javí priam až neuveriteľne. Sám Lubiecky vyhľadá otca Kolbeho a ponúka mu pozemok za sumu, ktorú je Kolbe schopný zaplatiť.

V tomto období bol Niepokalanów najväčším kresťanským kláštorom sveta s viac ako 700 rehoľníkmi a s plne sebestačným hospodárskym systémom.

Na gigantickom pozemku neďaleko Varšavy vzniklo kláštorné mestečko Niepokalanów, vo voľnom preklade Mesto Nepoškvrnenej. Popri živote v extrémnej chudobe po vzore zakladateľa, svätého Františka, boli bratia zapálení aj pre novú formu evanjelizácie, pričom využívali najmodernejšie technológie. Vďaka minimálnym nákladom na vyhotovenie, tlač a distribúciu mohli svoj časopis ponúkať širokým vrstvám spoločnosti za bezkonkurenčnú cenu. To, samozrejme, vyvolalo nevôľu komerčných periodík, ktoré vytlačili časopis z dielne poľských rehoľníkov z trhu a zakázali jeho predaj. Tu sa však opäť ukázali Maximiliánove brilantné organizačné schopnosti. Jeho reakciou na vzniknutú situáciu bolo to, že sa pustil do výstavby vlastnej distribučnej siete, a v niekoľkých životopisných zdrojoch sa dokonca uvádza, že súčasťou plánu bolo i letisko.

Tlačiarenské centrum v kláštore Niepokalanów.
Tlačiarenské centrum v kláštore Niepokalanów. Foto: militiaoftheimmaculata.com

Náklad výtlačkov časopisu prekonal všetky očakávania rehoľníkov a v roku 1938 dosiahol neuveriteľných milión výtlačkov mesačne. „V tomto období bol Niepokalanów najväčším kresťanským kláštorom sveta s viac ako 700 rehoľníkmi a s plne sebestačným hospodárskym systémom,“ píše Dariusz Żuk-Olszewski. Pritom nemožno opomenúť, že okrem časopisu produkoval i vlastnú rozhlasovú reláciu a písal brožúry a knihy, vďaka čomu si v Poľsku získal obrovský vplyv. Otec Maximilián sa však neuspokojí iba s prácou vo svojej vlasti. Keď vidí požehnané ovocie svojho pôsobenia, chce, aby takéto mariánske strediská vznikli po celom svete.

Misionár, ktorý si našiel cestu aj k budhistom

V apríli roku 1930 reagoval Maximilián Kolbe na pápežovu výzvu na vyslanie misionárov do Ázie. Celé doterajšie dielo nechal svojim spolubratom a odišiel do Japonska. Bez akéhokoľvek materiálneho zázemia a čo i len minimálnej znalosti japončiny sa usadil v Nagasaki, kde založil japonskú obdobu centra Niepokalanów pod miestnym názvom Mugensaino Sono a začal vydávať japonskú verziu časopisu Rytieri Nepoškvrnenej (Seibo no Kishi), ktorý sa čoskoro zaradil medzi najčítanejšie katolícke periodiká v Ázii. Silným svedectvom jeho misijného pôsobenia v krajine vychádzajúceho slnka je tragická udalosť z roku 1945, keď sa mesto Nagasaki stalo terčom jadrového útoku po tom, ako naň Američania zhodili atómovú bombu. Japonský Niepokalanów, ktorý sa nachádza len niekoľko kilometrov od miesta výbuchu, zázrakom túto tragickú udalosť zvládol s iba drobnými škodami na oknách. Kláštor sa tak mohol stať útočiskom pre všetkých chorých a ranených.

Práve v životnom štýle mníchov v japonskom Meste Nepoškvrnenej, v ich bezhraničnom obetovaní sa pre núdznych, videli i budhisti nasledovaniahodný príklad hlbokej ľudskosti.

Na Kolbeho misii v Japonsku je zaujímavý jeden pozoruhodný detail. Maximiliánovo evanjelizačné úsilie bolo z veľkej časti možné vďaka dobrým vzťahom s predstaviteľmi budhizmu. Svätý Maximilán udržiaval napríklad blízke priateľstvo so zakladateľom budhistického hnutia Itteon Nishidom Tenkom. Vo františkánskej spiritualite objavil Nishida Tenko mnoho spoločných prvkov s budhistickým učením svojho hnutia. Za zmienku stojí, že práve budhisti nezištne podporovali dielo Mugensaino Sono, ktoré sa stalo vyhľadávaným pútnickým miestom nielen pre katolíkov, ale i mnohých budhistov. „Práve v životnom štýle mníchov v japonskom Meste Nepoškvrnenej, v ich bezhraničnom obetovaní sa pre núdznych, predovšetkým v období po výbuchu jadrovej bomby, videli nasledovaniahodný príklad hlbokej ľudskosti,“ vysvetľuje Dariusz Żuk-Olszewski.

V dôsledku podlomeného zdravia vinou zhoršujúcej sa tuberkulózy sa Maximilián Kolbe po šiestich rokoch misijnej činnosti vrátil späť do Poľska, kde zaujal miesto gvardiána kláštora v Niepokalanówe. Len tri roky po jeho návrate sa konflikt na medzinárodnej scéne stále viac vyostroval a v septembri roku 1939 vyústil do II. svetovej vojny. Keď došlo k obsadzovaniu Poľska nemeckou armádou, kláštorný komplex Niepokalanów sa ako jeden z prvých zaradil na zoznam obzvlášť nebezpečných miest. Pri tejto príležitosti si Maximilián Kolbe zvolal všetkých bratov a vyzval ich, aby sa vrátili domov. Väčšina z nich sa napriek narastajúcemu riziku rozhodla ostať.

Sv. Maximilián M. Kolbe počas misie v japonskom Nagasaki.
Sv. Maximilián M. Kolbe počas misie v japonskom Nagasaki. Foto: militiaoftheimmaculata.com

Po silnejúcom tlaku zo strany nemeckej okupácie musel Niepokalanów prerušiť svoju apoštolskú prácu a otec Maximilián bol v septembri roku 1939 v sprievode niekoľkých spolubratov zatknutý a odvezený do internačného tábora v Ostrzeszowe. O mimoriadnej obľube Maximiliána medzi spolubratmi svedčí fakt, že okamžite po jeho zatknutí sa viac ako sto z nich obrátilo na autority nacistického režimu so žiadosťou zaujať jeho miesto vo väzení. Maximilián je napokon 8. decembra toho istého roku, v deň sviatku Nepoškvrneného počatia Panny Márie, spolu s ostatnými bratmi prepustený.

Maximilián povzbudzoval svojich bratov, aby utečencom čo najviac uľahčil ich tragickú situáciu. Hoci sami nemali čo do úst, delili sa aj s tým málom, čo mali.

Kláštorný komplex, ktorý bol kolískou mediálnej tvorby Rytierov Nepoškvrnenej, sa v dôsledku dejinných udalostí stáva útočiskom pre zástupy ľudí, ktorí sa náhle ocitli bez domova. Medzi utečencami bolo i 1500 Židov vyhnaných z Poznańského vojvodstva. „Maximilián povzbudzoval svojich bratov, aby týmto úbožiakom čo najviac uľahčil ich tragickú situáciu. Hoci sami nemali čo do úst, delili sa aj s tým málom, čo mali,“ dopĺňa Dariusz Żuk-Olszewski.

Na slobode sa však Maximilián dlho neohrial. Už v roku 1941 zastalo auto so skupinou gestapákov pred múrmi kláštora, aby ho spolu s niekoľkými ďalšími bratmi odviedli do väzenia vo varšavskom Pawiaku. Odtiaľ boli v máji toho istého roku poslaní do vyhladzovacieho tábora Osvienčim, nazývaného aj tábor smrti.

Zo zápisov jeho kláštorných spolubratov sa dozvedáme, že noc pred svojím uväznením prechádzal od cely k cele a prosil spolubratov, aby s ním jeden po druhom ostávali bdieť v modlitbe. Len niekoľko hodín pred príchodom gestapa dokončil svoju poslednú a najkomplexnejšiu teologickú esej o identite Panny Márie. Čoskoro nato v koncentračnom tábore otec Maximilián pretavil svoje teologické a duchovné poznatky do praktických slov a činov pre svojich spoluväzňov tým, že hmatateľne ukázal, že Boh, láska a nádej existujú aj uprostred hroznej genocídy v tábore Osvienčim.

Žiarivý svedok nádeje

O pobyte Maximiliána Kolbeho vo väzení sa dozvedáme z rukopisov jeho spoluväzňov, očitých svedkov z tábora smrti. Otec Maximilián smelo robil to, na čo malo odvahu len málo iných kňazov – zvolával modlitebné stretnutia a slúžil sväté omše. Vo voľnom čase po práci alebo v nedeľu zhromaždil niekoľko väzňov a viedol s nimi rozhovory na duchovné témy. Pochopil, že ak sa nacistom podarí zlomiť ich ducha, budú mať menšiu šancu na prežitie.

Mnoho očitých svedkov sa zhoduje na tom, že otec Maximilián bol ako magnet, ktorý k sebe priťahoval všetkých, veriacich či ateistov. „Získal si nás svojou láskou,“ spomína spoluväzeň Alexander Dziuba, „zdalo sa, akoby z neho vyžarovala nadprirodzená sila. Keď k nám hovoril o Bohu, mali sme dojem niekoho, kto nie je z tejto zeme“. O jeho láske, ktorá sa dáva až do krajnosti, svedčí i jeho ochota pravidelne sa zriecť polovice svojej porcie jedla v prospech spoluväzňov. V extrémne náročných podmienkach koncentračného tábora, kde by za jeden bochník chleba bol človek schopný i zabíjať, vzbudzuje jeho ochota ešte väčší rešpekt. Mnohí spoluväzni sa čudovali, ako dokázal vôbec prežiť. Podľa výpovede jedného spoluväzňa svätý Maximilián raz dal celú svoju porciu polievky jednému z mladých spoluväzňov so slovami: „Vezmi si to. Si mladší, aspoň ty musíš žiť.“

Každý deň som sa stretával so stovkami väzňov zo všetkých spoločenských vrstiev – kňazmi, profesormi, kniežatami, umelcami –; v Osvienčime alebo mimo Osvienčimu som nikdy nevidel takého muža ako on.

Maximilián sa snažil prinášať svetlo na každé miesto, kam prišiel. Či už to bolo pri odnášaní mŕtvych tiel, práci s ťažkým stavebným materiálom či akejkoľvek inej fyzickej námahe. Každé miesto bolo pre neho priestorom na evanjelizáciu. Keď musel byť napríklad v dôsledku fyzických trestov hospitalizovaný, bol inšpiráciou pre zdravotníkov, ktorí si jeho návštevu naveky uchovali v pamäti. Lekár Rudolf Diem si spomína, že otec Kolbe bol napriek veľkému fyzickému utrpeniu vnútorne silný a mal mimoriadny charakter. „Každý deň som sa stretával so stovkami väzňov zo všetkých spoločenských vrstiev – kňazmi, profesormi, kniežatami, umelcami –; v Osvienčime alebo mimo Osvienčimu som nikdy nevidel takého muža ako on,“ vraví doktor. Maximilián často nabádal ostatných, aby upustili od nenávisti voči nacistom. „Iba láska je kreatívna,“ často opakoval.

Keď sa tieto vrúcne modlitby a chválospevy ozývali vo všetkých kútoch bunkra, mal som dojem, že som v kostole.

Maximiliánova obeta vyvrcholila v neskorý júlový deň, keď sa rozhodol zaujať miesto seržanta poľskej armády Francisa Gajowniczeka, ktorý bol vybraný do cely smrti pre útek iného spoluväzňa. Totiž vždy, keď nejaký väzeň ušiel, desať väzňov z jeho bloku bolo poslaných na smrť vyhladovaním. Tento trest mal slúžiť ako výstraha pre ostatných väzňov.

Preživší tlmočník trestaneckého bloku Bruno Borgowiec spomína, ako celu, v ktorej prežívali desiati väzni posledné dni života, denne kontrolovali členovia nacistickej stráže. Bruno Borgowiec bol zodpovedný za odstránenie všetkých mŕtvol a vedra s močom, ktoré však bolo vždy suché. Mal preto možnosť vidieť otca Maximiliána každý deň a napísať podrobnú správu o svojich skúsenostiach so svätcom.

Cela, v ktorej zomrel Maximilián Kolbe.
Cela, v ktorej zomrel Maximilián Kolbe. Foto: militia-immaculatae.asia

Spomína, že otec Maximilián upokojoval rozzúrených mužov. Netrvalo dlho a otec Maximilián ich viedol k modlitbám a chválospevom, ktoré si väzni z priľahlých miestností vypočuli a pridali sa k nim. „Keď sa tieto vrúcne modlitby a chválospevy ozývali vo všetkých kútoch bunkra, mal som dojem, že som v kostole,“ spomína Borgowiec.

„Keď väzni slabli, pokračovali v modlitbách, ale šepotom. Pri každej prehliadke našli väzňov ležať na zemi v cele. Jediný, ktorý zostal vždy nerušene stáť alebo kľačať s pokojnou tvárou, bol otec Kolbe,“ dopĺňa Borgowiec.

Ako dni plynuli, Borgowiec počul, ako stráže vyjadrujú svoj úžas nad Maximiliánom. „Nikdy sme tu nemali kňaza, ako je tento,“ vraveli.

Podľa šéfa trestaneckého bloku dozorcovia nezniesli Kolbeho pohľad. „Odvráť oči. Nepozeraj sa na nás takto!“ Je až neuveriteľné, ako ich pokojný pohľad svätca traumatizoval.

Po dvoch týždňoch hladovania sa príslušníkom SS začalo zdať, že štyrom väzňom trvá umieranie akosi dlho. Maximilián bol pri plnom vedomí, ale teraz sedel. Keď nacistický dozorca prišiel podať smrtiacu injekciu kyseliny karbolovej, otec Kolbe k nemu zdvihol ruku. Borgowiec sa nato nemohol pozerať a na chvíľu odišiel. Keď sa vrátil, videl, že na rozdiel od ostatných spoluväzňov bolo Kolbeho telo čisté a svetlé. V posledných minútach života žehnal svojim katom a modlil sa za nich.

Maximilián vždy dúfal, že zomrie na sviatok Panny Márie, čo sa mu napokon aj splnilo. Jeho pozemské putovanie sa zavŕšilo 14. augusta 1941 na vigíliu Nanebovzatia Panny Márie. Pápež Pavol VI. ho v roku 1971 vyhlásil za blahoslaveného a o 11 rokov neskôr ho pápež Ján Pavol II. vyhlásil za svätého. Svojím činom sa navždy zapísal do dejín ako mučeník lásky, ktorý vnášal Kristovo svetlo do temnoty nacistickej mašinérie.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Podobné články