Mier neozbrojený a odzbrojujúci: dva spoločné korene pacifizmu

Medzi prvými slovami, ktoré nový pápež Lev XIV. po svojom zvolení vyslovil, bol výraz „mier neozbrojený a odzbrojujúci“. Okrem etických a pastoračných interpretácií táto formulácia okamžite zaujala širokú verejnosť výstižnosťou a zároveň silou svojho podnetného impulzu zo sveta, ktorý je iný, než ten sužovaný pretekmi v zbrojení a ničivými konfliktmi. Ako teda „čítať“ tieto slová z hľadiska medzinárodnej politiky?

Dnes majú mnohí lídri tendenciu zabúdať, že mier (resp. vojna a to, ako sa jej vyhnúť) je základom medzinárodných vzťahov. Opäť sa dostáva do popredia pojem odstrašovanie spojený s pojmom nevyhnutných bezpečnostných záruk (napríklad pri Ukrajine). Okrem špecifických prípadov však znovu rastie predstava „ozbrojeného“ mieru. Latinský citát Si vis pacem para bellum (Ak chceš mier, priprav sa na vojnu) sa už nielen mechanicky opakuje vo vojenských kruhoch, no stal sa politikou, politikou nového zbrojenia, ktorá zasahuje Európu (programom Rearm Europe) aj celé NATO a má zvýšiť výdavky na zbrojenie na neuveriteľných 5 % hrubého domáceho produktu.

Obmedzenie alebo zníženie významu medzinárodných inštitúcií odsúva na vedľajšiu koľaj „odzbrojujúce“ úlohy, ktoré tieto inštitúcie často majú vo svojich štatútoch.

Hovoriť o neozbrojenom mieri je teda samo osebe spochybnením tejto vojenskej politiky a výzvou na zodpovedný kritický pacifizmus, ktorý vracia do centra diskusie budovanie a udržiavanie mieru nástrojmi nenásilia, dialógu či spoluúčasti, s perspektívou eliminácie alebo redukcie vojenských prostriedkov smerom k postupnému a vyváženému odzbrojeniu.

Ešte zaujímavejší je odkaz Leva XIV. na myšlienku „mieru odzbrojujúceho“. Tu ide o zložitejšiu tému a dá sa aspoň čiastočne priradiť k pojmu talianskeho filozofa Norberta Bobbia – inštitucionálny pacifizmus. V tomto prípade by vedúce mocnosti mali odzbrojovať štáty považované za hrozbu (napríklad nedávne americké útoky na iránske jadrové zariadenia), čo sa však môže udiať (ako to aj v skutočnosti je) len nelegálnym jednostranným a selektívnym použitím vojenských prostriedkov.

Ani opačný extrém, samotný politický a ideálny princíp vzdania sa vojny ako nástroja medzinárodnej politiky, nemôže byť účinný, ak nie je doplnený normatívnym a inštitucionálnym rámcom. Práve tieto základné nedostatky napríklad spôsobili, že Briand-Kelloggova dohoda (alebo Parížska dohoda) z roku 1928 o princípe nepoužívať vojnu vo vzťahoch medzi štátmi bola neúčinná. Naopak, koncepcia mieru odzbrojujúceho odkazuje na úlohu nie vlád, ale medzinárodných inštitúcií a multilaterálnych organizácií, pretože práve členstvo v týchto fórach skutočne vedie k „odzbrojovaniu“ štátov v mene lojálnej spolupráce, vzájomnej predvídateľnosti, princípu kolektívnej bezpečnosti a mierového riešenia sporov.

Už Immanuel Kant vo svojom projekte večného mieru identifikoval vo „zväze“ národov (foedus pacificum, mierová federácia, Völkerbund) kľúč k ukončeniu nie jednej vojny (ako v mierovej zmluve, pactum pacis), ale všetkých vojen. Obmedzenie alebo zníženie významu medzinárodných inštitúcií – ako sa to deje v kontexte rastúceho svetového chaosu a návratu politiky sily – odsúva na vedľajšiu koľaj „odzbrojujúce“ úlohy, ktoré tieto inštitúcie často majú vo svojich štatútoch (pax per istituta).

Na jednej strane odzbrojený mier bezprostrednejšie a účinnejšie potláča politiku sily tým, že pôsobí na nástroje násilia medzi štátmi (zbrojenie). Na druhej strane odzbrojený mier pôsobí na štrukturálnejšej úrovni a zapája štáty do politicko-inštitucionálnej siete a systému noriem a pravidiel, ktoré robia cestu agresívnej vojny z hľadiska reputácie neschodnou a s vážnymi dôsledkami, hoci stále je možná.

Formulácia pápeža Leva XIV. je preto vhodným zhrnutím „dvoch spoločných koreňov“ kritického pacifizmu, ktoré poskytujú mieru uveriteľnosť a opodstatnenosť. Jeho možnosti sú však v rozhodujúcej miere obmedzené nielen otvorenou vojnou (ako dôsledku hlbších príčin), ale najmä vojnou trvalou a vojnou preventívnou, podriadenosťou mocenským zámerom, a tiež bojom na všetkých frontoch o vojenskú, ekonomickú a technologickú prevahu.

Prevzaté z cittanuova.it.