Môj blížny… niekedy s podaním ruky, niekedy inak…

Každý sa môže stať mojím blížnym. Zámerne hovorím „stať sa“, pretože keď sa stretneme, ten druhý sa stáva mojím blížnym a ja sa stávam jeho blížnym. Nezáleží na tom, kým tento môj blížny je, aké má postavenie, bohatstvo, moc… Mojím blížnym sa však stáva práve v okamihu stretnutia ten, kto mi je v tej chvíli nablízku.

V noci nás ako záchrannú službu zavolajú k človeku, ktorý má zdravotné problémy. Keď prídeme na miesto, stretávame aj hasičov, pretože ide o bezdomovca, ktorý žije v podzemí. Aby sme ho mohli vyšetriť, musíme ho s pomocou hasičov dostať na povrch. Našťastie je pacient pri vedomí, takže svoju prácu môžem vykonať bez ťažkostí. Jeho zdravotné problémy si nevyžadujú prevoz do nemocnice, po vyšetrení ho teda nechávam na mieste. Poučím ho, čo má robiť na druhý deň. A keď mu odovzdám lekársku správu, rozlúčim sa s ním a podám mu ruku. Toto podanie ruky vzbudí u niektorých záchranárov, ktorí majú so mnou službu, nemalé prekvapenie. „Martin, ty si mu podal ruku!“ a hneď mi povedia, aby som si išiel umyť ruky a vydezinfikovať si ich.

Aj človek bez domova je len človek so svojou ľudskou dôstojnosťou.

Podanie ruky je pre mňa niečo normálne – aj človek bez domova je len človek so svojou ľudskou dôstojnosťou. Takže aj také malé gesto, ako je podanie ruky, môže byť príležitosťou byť človeku nablízku.

Je večer a dispečing nás posiela do parlamentu, kde sa zranila osoba. Prichádzame a po ošetrení pacienta zisťujem, o koho ide. Je to jeden z poslancov, ktorý si z neopatrnosti spôsobil poranenie hlavy. Je mi jedno, ku ktorej politickej strane patrí, aj to, či zastávame rovnaké alebo opačné názory na život. V tej chvíli, v ten večer je to môj blížny… Musím sa prekonať, aby som neposudzoval, ale urobil pre neho to, čo mám urobiť. Predtým ako sanitka odíde, aby ho odviezla do nemocnice, rozlúčim sa s ním. V duchu si opakujem, že aj tento muž je človek – Božie dieťa…

Je začiatok nového roka. Jeden z prvých tohtoročných výjazdov v záchrannej službe. Výzva z dispečingu znie: „nájdený bez dychu v garáži…“ Vyrážame. Po príchode nás musia odprevadiť na miesto, kde sa osoba nachádza. Prítomní sú aj jeho priatelia…

Je to vlastne akýsi „brloh“ v garáži a medzi všetkým tým obrovským neporiadkom leží človek – tiež Božie dieťa, hoci na prvý pohľad sa zdá, že nemá svoju dôstojnosť. Napriek tomu sa však v duchu snažím byť mu blížnym.

Z medicínskeho hľadiska nemôžem urobiť nič iné, len konštatovať smrť. V duchu sa však zaňho môžem modliť (neviem, či to pre neho urobí ešte niekto iný) a odovzdať ho do rúk nebeského Otca. Aj takto sa môžem stať jeho blížnym…