Musíte druhým vedieť vysvetliť, prečo veríte

Keď niekto tvrdí, že jediná forma poznania je veda, alebo naopak, len viera, oba prístupy sú formou ideológie. Keď niekto povie, že to pravé poznanie mi dáva viera, je to ideológia. Nie je správne, keď nejaký vedec povie, že ja neverím, lebo som vedecky nenašiel, nedokázal Boha. To je hlúposť. A Písmo nám nesmie hovoriť, ako funguje svet prírody, tak ako nám veda nemôže hovoriť, čím je svet pre Boha...
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Hovorí v rozhovore pre portál nm.sk taliansky profesor Sergio Rondinara, ktorý vyučuje epistemológiu na Univerzitnom inštitúte Sophia so sídlom v Loppiane neďaleko Florencie.

Profesor Sergio Rondinara vyštudoval nukleárne inžinierstvo na Univerzite Sapienza v Ríme, filozofiu a teológiu na Pápežskej Gregorovej univerzite. Učil na najlepších talianskych univerzitách, je autorom množstva kníh s tematikou vzťahu vedy a viery. 

Vyrastali ste v katolíckej rodine alebo ste k viere prišli až v dospelosti?

V Biblii som sa stretol s Ježišom, stretol som ho v Božom slove, ktoré som vnímal, že je adresované mne osobne. Čítal som evanjeliá a bol som oslovený postavou Ježiša, ktorý dokázal dať odpovede na moje najvnútornejšie otázky. Takáto bola moja konverzia, v tom čase som mal 16 rokov. 

Bol to nejaký presný moment, kedy sa to stalo, alebo to bolo dlhšie obdobie hľadania?

Bol som v období hlbokej krízy, prechádzal som obdobím mládežníckej revolúcie, ktorej výsledok ma veľmi sklamal. Rovnako v škole, v oblasti vzdelávania som sa stretol s veľkým sklamaním, rebeloval som proti rodine, škole, štátu. Bol som nespokojný so všetkým, chcel som sa izolovať. Nakoniec som sa sklamal aj vo svojich priateľoch, ktorí boli so mnou v tejto revolúcii. 

Pýtam sa skôr na to, či vo vašom prípade išlo o intelektuálny proces, alebo o osobné dozrievanie? 

Bol to skôr osobný proces konverzie. Až kým mi isté dievča povedalo, že ak nezačnem vychádzať zo seba a nezačnem milovať, tak nikdy nepochopím, čo prežívam. Pýtal som sa jej, čo znamená milovať? V mojom ponímaní totiž milovať znamenalo mať rád svoje dievča. Ona mi však povedala, že milovať znamená zabudnúť na seba a venovať sa druhým. 

Táto veta sa v tom období stala mojím sloganom, a keď som začal čítať evanjeliá, tak som viac chápal aj hĺbku tejto vety. Bolo to akoby pozvanie vyjsť zo seba.

Čím viac som miloval, tým viac do hĺbky som chápal.

Keď som urobil prvý skutok lásky v škole a prestal som sa biť s jedným spolužiakom, s ktorým som predtým veľmi rýchlo prešiel od konfliktu k šarvátke, tak som sa mu snažil pomôcť pripraviť sa na jednu skúšku v škole. Pamätám si, že som cítil obrovskú radosť, bol to môj prvý skutok lásky. Začal som sa viac venovať čítaniu evanjelií a táto moja konkrétna láska sa stávala kľúčom, aby som viac rozumel, čo sa tam píše. Čím viac som miloval, tým viac do hĺbky som chápal.

Svoju lásku som zameral na svoju priateľku, na kamarátov, na obyvateľov mesta, v ktorom som žil, vyhľadával som osamelých ľudí. Áno, žili sme s evanjeliovou radikálnosťou. Samozrejme, prešiel som mnohými krízami a hľadaním, sociálne som sa angažoval a vychádzalo to z viery, z evanjeliovej vety: „Čokoľvek si urobil jednému z mojich najmenších, akoby si mne urobil…“  

Čo ste študovali ako prvé? Prírodné vedy, filozofiu alebo teológiu?

V takom poradí, ako sa pýtate. Vždy ma bavili prírodné vedy. Najprv som sa pustil do štúdia z osobnej pohnútky, ale keď som si dával otázky, mal som pocit, že to nie je vystihnuté, odpovede neprichádzali automaticky, komplexne. Preto som sa začal venoval aj filozofii. Stretával som sa s tým dievčaťom, ktoré ma naučilo milovať druhých ľudí, a neskôr sa stalo aj mojou snúbenicou. Ona sa venovala štúdiu humanistických predmetov a počas leta som sa spolu s ňou venoval štúdiu filozofie, aby som dostal odpovede na otázky, ktoré som nezískal v prírodovedných predmetoch, po tom, čo som skončil vysokú školu elektrotechnickú. 

Viedli ma k tomu aj historické udalosti. V Taliansku som sa nevedel zamestnať, keďže po černobyľskej kríze sa konalo referendum a zatvárali sa všetky jadrové elektrárne a ja ako jadrový inžinier som nenašiel prácu. Tak som si urobil nový plán a začal som študovať vedeckú filozofiu. Keďže som sa neskôr zasvätil ako fokolarín, Hnutie fokoláre ma požiadalo, aby som študoval aj teológiu. 

Prečo teológiu?

Pohnútka prejsť k filozofii bola vo mne už od mladosti, v dospelosti som však cítil, že sa tomuto štúdiu musím venovať už seriózne. Teológia bola pre mňa veľkým darom, lebo som ju mohol dať do vzťahu s vedou, ale robil som to vždy spôsobom, ako som vysvetľoval už predtým. Nikdy som ich nasilu nespájal, snažil som ich akoby držať oddelené od seba. 

Snažil som sa na to pozerať tak, ako keby nám istý jazyk hovoril pravdu napríklad o prírodnom úkaze. Veda nám dnes hovorí, že vesmír je starý asi 13,8 miliardy rokov, ale, samozrejme, toto nám nehovorí viera, Písmo. Viera nám o prírode hovorí niečo iné, hovorí, že prírodu stvoril Boh, naopak, toto mi zas nemôže povedať veda.

Neveriaci však neraz argumentujú opačne, kresťanom tvrdia, že cez vedu sa im nepodarilo dospieť k poznaniu a dokázať Boha, a tak tvrdia, že Boh neexistuje. Nerobia teda tú istú chybu, že neoddeľujú vedu od viery? 

Istotne. Nie je to správne z racionálneho uhla pohľadu, tieto otázky nie sú podložené epistemologicky, nejde o skutočnosti podložené vedou.

Keď niekto povie, že to pravé poznanie mi dáva viera, je to ideológia.

Nie sú formované vo vzťahu, majú iné poznanie o ľudskej osobe, pretože ľudská osoba má rôzne formy poznania, poznáva rôznym spôsobom. 

Keď niekto tvrdí, že jediná forma poznania je veda, alebo naopak, len viera, oba prístupy sú formou ideológie. Keď niekto povie, že to pravé poznanie mi dáva viera, je to ideológia. Lebo keď začneš čítať Písmo, zistíš, že Písmo je plné chýb, aj väčších, vedeckých nedostatkov. 

Napríklad pre židov pomer obvodu kruhu k jeho priemeru sa rovnal trom, pretože nepoznali Ludolfovo číslo 3,14, nepoznali transcendentné čísla, preto nemôžem klásť otázku nasmerovanú na vedu, na ktorú mi veda nemôže dať odpoveď. Rovnako nemôžem dať otázku smerom k viere, ak sa viera nevie vyjadriť k tejto téme. 

Skúste vysvetliť prečo.

Lebo používajú odlišné metódy. Istotne nie je správne, keď nejaký vedec povie, že neverí, lebo vedecky nenašiel, nedokázal Boha. To je hlúposť. Môžeš povedať, že neveríš, a ja ťa budem rešpektovať, ale budeš to tvrdiť ako človek, nie ako vedec. Pretože ako vedec, ak máš skutočné poznanie o vede, vieš, že Boh nie je prírodným úkazom, ktorý môžeš poznávať prostredníctvom vedy.

Čo tým myslíte?

Na toto som neprišiel ja, ale Galileo Galilei, keď ho obvinili, že bol zástancom Kopernikovej teórie, teda že veril, že Zem sa točí okolo Slnka. V tom období ľudia verili opak, teda že Zem stojí a Slnko sa okolo neho pohybuje, a toto presvedčenie bolo astronomickým i filozofickým pohľadom, vychádzalo zo starej gréckej filozofie Ptolemaia alebo Aristetolovej fyziky.

Môžeš povedať, že neveríš, a ja ťa budem rešpektovať, ale budeš to tvrdiť ako človek, nie ako vedec.

Tieto tvrdenia boli vtedy potvrdené aj vierou i samotným Svätým písmom. Napríklad v Knihe prísloví alebo v Knihe Jozue, keď sa píše zastav sa Slnko, akoby chcel povedať, že Zem je fixná, ale Slnko krúži. Čiže keď čelí týmto obvineniam, snaží sa dôjsť k istému záveru, čo je vlastne hodnotou vedy, ktorá práve vtedy vznikala. 

Galileo nakoniec dospel k tomu, že existuje istá nezlučiteľnosť medzi vierou a vedou. Sú to odpovede, ktoré musel ako intelektuál ponúknuť tým, ktorí ho vo vtedajšom kresťanskom svete obviňovali, že bol heretik. Pretože aj Kongregácia svätého ofícia ho vyhlásila za heretika. Dnes však vieme, že to nie je heréza, lebo Písmo nám nesmie hovoriť, ako funguje svet prírody, tak ako nám veda nemôže hovoriť, čím je svet pre Boha.

Čím je svet pre Boha?

Je plodom lásky voči nám. Istá Galileiho veta v pôvodnom talianskom jazyku zo 16. storočia znela asi takto, skúsim ju pretlmočiť do súčasného jazyka: „Veda nám hovorí, ako funguje nebo, viera nám hovorí, ako sa môžeme dostať do neba.“ Veda nám hovorí, ako sa pohybujú vesmírne telesá, viera nám hovorí, ako dosiahneme spoločenstvo s Bohom. Tieto dva prístupy majú dva rôzne ciele a to je jasné už od počiatkov modernej vedy.

Žiaľ, ešte aj dnes máme veľa ľudí, ktorí sú zástancami fideistického prístupu alebo vedeckého pohľadu na svet a takýmto spôsobom vzniká napätie. Nie je to správny postoj. Sú to dve formy ideológie. 

Ideológie v akom zmysle?

Už Prvý vatikánsky koncil v roku 1870 odsudzuje racionalizmus, teda smer, ktorý tvrdí, že len cez poznanie vedy dosiahneme plnosť šťastia, ale odsudzuje zároveň aj fideizmus, teda tých, ktorí tvrdia, že stačí viera, aby sme dosiahli spojenie s Bohom. Viera si neustále vyžaduje aj rozum, poznanie. 

Keď v nedeľu hovoríme Vyznanie viery, tak tým vyjadrujeme svoju vieru, ale na to, aby to bol ľudský počin, toto naše Krédo by malo byť zároveň aj racionálne, mali by sme mu rozumieť.

Veda nám hovorí, ako sa pohybujú vesmírne telesá, viera nám hovorí, ako dosiahneme spoločenstvo s Bohom.

Ak ho nebudeme vedieť racionálne vyjadriť, tak to nie je ľudský čin. Ľudský čin si totiž vždy vyžaduje aj rozum. 

Viera nevylučuje ľudské schopnosti, naopak, predpokladá ich. Veľmi dobre to hovorí aj Sväté písmo v Prvom Petrovom liste, tretej kapitole, 15. verši, keď hovorí: Buďte „… stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás“. Musíte druhým vedieť vysvetliť, prečo veríte, dať im racionálne vysvetlenie. A toto vysvetlenie netvorí len vedecké poznanie. Môžete pokojne povedať aj to, že ja som stretol Ježiša.

Toto je ťažko vysvetliteľná skúsenosť…

Stačí povedať, stretol som ho cez osobu, cez Písmo, cez spoločenstvo. Áno, stretol som sa so Zmŕtvychvstalým a toto je moja viera. Musím túto svoju vieru aj vždy skúmať cez rozum. Ako je možné, že Ježiš sa stal človekom, že Boh sa stal človekom v Ježišovi? Túto otázku si nemôžem neklásť. 

Boh sa vteľuje ako skutočný človek a pravý Boh, teda je to osoba, ktorá má dve prirodzenosti, dve podstaty. Ako je možné, aby osoba mala dve podstaty? To je otázka, ktorú si musíme klásť. Lebo toto je teológia. Každý z nás je teológ, keď dá do pohybu poznanie a rozum v rámci života viery. Pre kresťana viera a veda by nemali byť nikdy oddelené, vždy napredujú spoločne, jedna vedľa druhej. Pre pohodlnosť nášho uvažovania ich neraz oddeľujeme, ale netreba ich od seba odtrhnúť.

Foto: archív S.R.

Ak teda niekto oddeľuje vieru a vedu, znamená to, že nikdy nemal vieru? Teda možno práve preto tvrdí, že Boh neexistuje?

Viera nikdy nemôže dať odpovede na otázky viery. Ani pápež nenájde odpovede na vieru vo vede. Ak si niekto kladie otázku, prečo je strom zelený, tak veda mu dá odpoveď. No ak si kladiete otázku, prečo vôbec existuje strom, aký je zmysel jeho existencie? 

Veda neponúka odpovede existenčného charakteru, odpovede o zmysle bytia. Práve preto potrebujeme aj zjavenie, lebo to nám dáva odpovede o zmysle bytia. Odpoveďou je, že Boh ťa miluje. Na druhej strane však racionálne témy môžu človeka priviesť k idei Boha, ktorý nie je Bohom kresťanským, môže to byť boh filozofov, alebo boh abstraktna, ale kresťanského Boha nájdeš v Božom slove, v spoločenstve, v Eucharistii, v láske.

Vy ste ako vedec nemali nikdy pokušenie, že Boh neexistuje? Spomínali ste svoju konverziu v šestnástich, stali ste sa jadrovým inžinierom, nikdy ste nemali neskôr pochybnosti o viere? 

Nie. Mal som rôzne pochybnosti, ale nie pochybnosti o existencii Boha. Spomínam si, mal som raz jedného suseda a ten mal dieťa, ktoré malo nádor na oku. Tento nádor sa pri počiatočnom vyšetrení nenašiel, lebo bol maličký, a tento chlapec nielen prišiel o okolo, ale nádor sa rozšíril aj do mozgu a on prišiel o schopnosť hýbať sa. Dodnes je pripútaný na vozík. Toto bolo pre moje prežívanie viery veľký problém a kládol som si otázku, ako môže Boh dopustiť, aby sa také niečo stalo. 

Toto sú ešte skľučujúcejšie otázky ako tie, ktoré sa týkajú existencie Boha. Otázka existencie Boha je čisto racionálnou otázkou, ale tu sa dotýkame otázky existencie konkrétnej osoby.

Mal som rôzne pochybnosti, ale nie pochybnosti o existencii Boha.

Obraciam sa na Boha, ktorý je láska, a pýtam sa, prečo nakoniec dopustíš niečo také? Dopustíš, aby nevinné dieťa až tak veľmi trpelo? Tento druh otázky stavia pred postoj neistoty, najmä zoči-voči absurdnosti utrpenia. 

V tom čase som už študoval teológiu a so svojou otázkou som sa obracal na Ježiša a pýtal som sa ho, aký má teda obraz o utrpení nevinného? Pochopil som, že obrazom trpiaceho nevinného je Ježiš sám, on je obrazom najvyššej miery utrpenia. On bol tiež nevinný, neurobil nič, za čo by musel trpieť. Takýto postoj otvára vnímanie utrpenia cez osobný pohľad. Keď vnímame Ježišovo utrpenie, jeho opustenosť od Otca, tak sa otvárame existenčnej forme pochopenia utrpenia. Z racionálneho pohľadu nikdy nenájdeme odpoveď.

Takéto vnímanie má racionálnemu človeku pomôcť znášať bolesť?

Obraz opusteného Ježiša nemôžeme brať ako tabletku na bolesť hlavy. Ježiš opustený je tou bolesťou hlavy. Ak máme nejaký problém, v mojom prípade to bolo dieťa s nádorom, odpoveď, či chceme alebo nechceme, nenájdeme, keď hľadíme sami na seba. Jedine ak hľadíme na Ježiša opusteného. Akú dal Ježiš odpoveď samému sebe?

Ježiš nie je pomôckou na prekonávanie bolestí. Ježiš opustený je absencia odpovede. Pretože sám Otec neodpovedá Ježišovi na kríži. Čiže otázky o nespravodlivosti a utrpení v spoločnosti, v Cirkvi, v našich životoch nosím v sebe aj ja, ale nie sú to otázky o samotnej existencii Boha. 

Hľadali ste vo vede aspoň akési potvrdenie svojej vlastnej viery?

Nie, ja nepotrebujem potvrdenie svojej viery, pretože viem, že veda mi nemôže dať odpovede na otázky viery, nie je predmetom skúmania vedy. 

Samozrejme, vo viere treba rásť. Viera nám nie je daná raz a navždy. Potrebné je čeliť otázkam, ktoré nám prináša svet, tak, že vedieme dialóg.

Ježiš nie je pomôckou na prekonávanie bolestí. Ježiš opustený je absencia odpovede.

Dvadsať rokov pracujem v oblasti výskumu medzi univerzitnými profesormi a naša oblasť sa dotýka práve oblasti vzťahu vedy a viery. 

Sú medzi nami filozofi, vedci a teológovia, väčšina sú však vedci, filozofi a sú medzi nami zástancovia rôznych filozofických prúdov, rovnako teológovia vychádzajú z rôznych teologických prístupov, sú medzi nami aj protestantskí teológovia, sú tam nekatolícki vedci, židia a tiež neveriaci. Sú s nami aj neveriaci vedci, ktorí pracujú na výskume vzťahu medzi vedou a vierou, medzi vedou a racionálnosťou viery. Sú obrovským prínosom, lebo nám otvárajú nové pohľady, a čím viac sa snažíme ich pochopiť, tým hlbšie vstupujeme do oblasti, kde by sme sa možno nikdy nedostali a nikdy by sme si nekládli otázky, aké si kladú oni. 

Je nás viac ako 80, ale ja sa necítim byť ani jedným z týchto troch kategórií, som niekto, kto sa snaží stmeliť tieto tri kategórie, som akýmsi tlmočníkom pri týchto našich stretnutiach. Snažím sa pretlmočiť do vedeckého jazyka to, čo je vyslovené zo strany teológov alebo filozofov a zase naopak. 

Cítim, že dialóg je naozaj niečím veľmi vzácnym a dôležitým, lebo takto môžeme rásť spoločne. Nemáme však v skupine ľudí, ktorí by zastávali ideologické stanovisko. Ideológie totiž nie sú schopné viesť dialóg, pretože nerešpektujú racionálnosť toho druhého. 

Foto: archív S.R.

Ako môžeme pochopiť poznaním tvrdenie, že viera je dar?

Viera je dar v tom zmysle, že človek má istú otvorenosť voči Božiemu tajomstvu. Boh sa dáva cez toto tajomstvo človeku a to je dar. Teologicky to nazývame milosť. Je to sám Boh, ktorý sa dáva ľudstvu v osobe Ježiša, keď sa s Ježišom stretneme, tým, že čítame evanjeliá, že milujeme druhých, cítime, že nám to pomáha rásť v človečenstve a nie sme už tými, akými sme boli predtým. Toto je jedna z najväčších paradigiem, ktoré kresťanstvo prinieslo, je to paradigma evolúcie. 

Ako to myslíte? 

Kresťanská skúsenosť je v podstate skúsenosťou vývoja človeka, osoby. Pretože osoba je povolaná stať sa druhým Kristom. Kresťanská skúsenosť je skúsenosťou premeny všetkých v Ježiša, pretože to on nás privádza k spoločenstvu s Otcom. To robíme životom podľa Božej vôle, cez život slova, Eucharistiu, vzájomnú lásku. Takýmto spôsobom sa Boh dáva nám a toto je dar, pretože cítime, že sa nerodí v nás, nevychádza z našich čností, nezávisí od našej inteligencie, nerodí sa vďaka našej rozumnosti, ale tento dar nám bol daný zadarmo. 

To však nestačí. Tento dar, aby bol darom, musí byť aj prijatý. Ak nedokážeme prijať dar, sme ako okná našich príbytkov, keď príde dážď, udiera do okien, nemôžeme povedať, že dážď je pre nás darom. Prečo? Lebo sklo odráža dážď, a preto ostáva za oknami. Tento príklad hovorím z predpokladu, že dážď považujeme za dar. Viera je uvedomiť si, že sme prijali niečo, čo nám bolo darované. 

Viera neznamená veriť v tradície v morálke a etike, toto prichádza, ale až následne. Nemôžem povedať, že som kresťan, lebo odmietam potrat. Ak si kresťan, nemôžeš si myslieť, že môžeš zabiť človeka. Nemôžeš sa ako kresťan identifikovať s nejakým etickým skutkom. Ako kresťan sa môžeš identifikovať len v prispôsobovaní sa osobe Ježiša Krista. Ak to nerobíš, nie si kresťan. Kresťanstvo nie je kultúrnou záležitosťou. 

Pre mnohých ľudí však je aj kultúrnou záležitosťou…

Mnohí ľudia mali vieru a po čase ju stratili. Mohlo sa stať, že sme zanedbali, aby títo ľudia mohli rásť v celistvosti, aby boli integrálnymi osobami.

Rozum nikdy nemožno odstaviť od duchovnej dynamiky.

Zvlášť keď máme pred sebou mladých a nerátame aj s ich racionálnosťou, je to veľký problém, pretože mladý človek v spoločenstve, ktorý sa nadchne pre život podľa evanjelia, by mal rásť aj vo svojej racionálnosti, inak zakrpatie a nestane sa zrelou osobou. 

Musíme si priznať, že aj v Hnutí fokoláre sme tento aspekt dostatočne nerozvinuli.

Podľa charizmy najprv žiješ, potom jej aj rozumieš a tak sa charizma môže stať univerzálnou, aby na nej mali účasť aj iní ľudia, ktorí nie sú v hnutí, ale zachytávajú ducha charizmy. Musím povedať, že túto fázu sme veľmi nerozvinuli. Rozum nikdy nemožno odstaviť od duchovnej dynamiky. Keď podľa niečoho žiješ, o to väčšia je tvoja zodpovednosť pochopiť to, podľa čoho žiješ. A treba zároveň vnášať do života to, čo sme pochopili. 

Medzi kresťanmi v dialógu s ostatným svetom sú pálčivé najmä kultúrno-etické otázky, ako je téma potratu, eutanázie. Môžeme využiť vedu, aby sme ňou podporili naše etické a kresťanské postoje?

Myslím si, že to nie je správne. Sú mnohé bioetické témy, kde by viera mohla dať svoj príspevok do debaty. Môže dať svoj príspevok v rozmere človečenstva. Ak stojíme pred problémom, ako je potrat alebo eutanázia, tak odpoveď, ktorú nám ponúka kresťanstvo, je odpoveďou hodnôt. Hodnoty však nie sú postavené na vede. Hodnoty stoja na tom, ako vnímame človeka, kto je muž a žena vo svetle Boha. Potrebné je prehlbovať sa vo svojej viere, aby sme lepšie rozumeli týmto hodnotám, pretože my sme ich nositeľmi. Na druhej strane si to vyžaduje aj vedeckú argumentáciu.

O všetkých týchto sporných témach sa diskutuje vo verejných debatách. Verejná rozprava je dôležitá, ale podstatné je aj to, aby táto debata prebiehala medzi skutočnými intelektuálmi a kompetentnými osobami. Nestačí, aby sme do televízneho štúdia pozvali nejakého filozofa, nejakého teológa a nejakého lekára, aby sme sa rozprávali o eutanázii a potrate. 

Potrebné je mať priestor, aby sme študovali tieto vážne tematiky spoločne tam, kde prebieha skutočný výskum, kde môžeme hľadať spoločnú odpoveď. Tým, že mám skúsenosť s vedeckou prácou medzi ľuďmi s rôznymi východiskami, viem, že skutočný výskum si vyžaduje vytrvalú, oduševnenú a pozornú prácu, nie rýchle mediálne vyhlásenia. Skutočný dialóg nemôže prebiehať v televíznom štúdiu. Musí prebiehať v oblasti výskumu kompetentných intelektuálov, ktorí sú poctivo intelektuálni. A potom nech sa výsledky výskumu ponúknu aj verejnosti.

 

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Jedna odpoveď

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články