Na vojnu sa nedá zvyknúť, hovorí Slovinka Mira, ktorá na Ukrajine riadi humanitárnu pomoc

Mira Milavec. Foto: súkromný archív M. M.
V prvý deň vojny sa nachádzala spolu s kolegami z ukrajinskej katolíckej charity v Odese. Podarilo sa jej evakuovať a dnes pomáha z centra v Mukačeve, odkiaľ koordinuje zahraničnú humanitárnu pomoc pre takmer celú Ukrajinu. So Slovinkou Mirou Milavec sme sa zhovárali nielen o pomoci, ale i o tom, prečo sa Ukrajinu ešte nechystá opustiť.

Podporte dialóg

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Preto potrebujeme aj vašu pomoc. Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah.

Čo vás privádza na Slovensko?

Slovenskom iba prechádzam a smerujem do Českej republiky. Máme tam jedno stretnutie týkajúce sa projektu, ktorý sme plánovali už pred vojnou. Na chvíľu teda opúšťam Ukrajinu. Je dobré, ak človek trochu zmení prostredie a má možnosť si oddýchnuť od všetkých vecí a správ, na ktoré bežne nie je zvyknutý.

Na Ukrajine ste už tri roky a boli ste tam aj v čase, keď vypukla vojna. V prvý deň invázie ste sa nachádzali v Odese, odkiaľ ste utekali cez Kyjev až do Mukačeva. Aké sú vaše aktuálne pocity v porovnaní s tými spred troch mesiacov?

Tiež som si v posledných dňoch kládla túto otázku, teda či sa cítim inak ako na začiatku. Vtedy to bolo všetko veľmi emotívne a intenzívne. Naša práca bola hektickejšia. Veľa ľudí nám volalo. Prosili o pomoc a záchranu. Robili sme, čo sa dalo, keďže sme vedeli, že ide o život. Často sme sa museli nejako vynájsť, pretože nám chýbali prostriedky. V súčasnosti vnímam, akoby sme si na to všetko zvykli, a presne toho som sa obávala. Aj mnohým novinárom som hovorila, aby sme si nezvykli na vojnu, ale aby sme robili všetko pre mier.

Ukrajinci nie sú tí, ktorí sa vám hneď otvoria a vyrozprávajú. Mnohí si možno dokonca myslia, že psychologickú pomoc nepotrebujú.

Pocit zvyknutia si a istej akceptácie danej situácie je podľa mnohých odborníkov prirodzený. Ľudia asi nedokážu pod enormným tlakom fungovať dlhodobo, takže je to aj istý obranný mechanizmus.

Súhlasím. Aj ja som sa prvé dva mesiace každé ráno zobúdzala s pocitom, že mi skutočnosť tejto vojny akosi nejde do hlavy. Posledný mesiac však pozorujem zmenu. Človek si povie: Je pravda, že bomby nelietajú nad mojou hlavou, ale na druhom konci krajiny. Vníma to už viac ako samozrejmosť.

Na druhej strane vždy, keď počujem sirény, mám veľmi nepríjemný pocit. 9. mája nad nami v Mukačeve letelo lietadlo. Bolo tak nízko a robilo taký hluk, že som pod vplyvom adrenalínu vybehla rýchlo na chodbu. Vtedy som si povedala: „Mira, ty si to lietadlo počula len raz, ale ľudia tam na východe žijú už tri mesiace pod náletmi bômb.“ V tomto zmysle vidím, že si na vojnu nemožno zvyknúť. Nemôžeme zabudnúť na to, že ľudia trpia a umierajú.

Minule som si prezerala fotografie zo všetkých našich ukrajinských charitných centier. Pri pohľade na tie tváre ľudí je mi do plaču. Keď vidím napríklad starého človeka, ktorý prežil už takmer celý svoj život a na jeho konci musí zažívať toto, zdá sa mi to príliš.

Predtým, než ste s kolegami utiekli na západ Ukrajiny, ste žili v Kyjeve. Boli ste tam, odkedy vypukla vojna?

Nie. Chcela som ísť. Moji priatelia, ktorí sa v Kyjeve nachádzajú, mi to však neodporúčali. Stále sa tam nachádzajú mnohí nasadení vojaci a hoci sa do mesta veľa ľudí vracia, pre miestnu obranu to môže byť o to ťažšie.

Venujete sa teda vysídleným ľuďom v Mukačeve. Aká je tam momentálna situácia a aké sú potreby ľudí, o ktorých sa staráte?

V Mukačeve existuje centrum, kde sa každý deň vydávajú obedy pre približne tisíc ľudí. Pomáhame tam aj my z našej charity. Pôsobia tam aj mnohé iné organizácie. Keď sa však pozerám na konkrétnych ľudí, vnímam, že teraz by im veľmi pomohlo, keby sa niekomu mohli vyrozprávať z toho, čo zažili.

Chcete tým naznačiť, že chýba psychologická podpora?

Určite. My sa túto pomoc snažíme poskytovať, ale nie vo veľkom. Stretla som však aj ľudí, ktorí sa snažia rozšíriť túto pomoc. Na druhej strane si treba uvedomiť, že Ukrajinci nie sú tí, ktorí sa vám hneď otvoria a vyrozprávajú. Mnohí si možno dokonca myslia, že psychologickú pomoc nepotrebujú. Je však potrebné, aby sa začalo pracovať s týmito traumami, aby títo ľudia mohli raz normálne žiť.

Veľmi citlivou skupinou sú deti. Stretla som rodinu s dvoma dievčatami (9 a 11 rokov), utiekli z dedinky pri Buči. To, čo tieto deti videli, si sama nedokážem ani len predstaviť. Jedna zo sestier nerozprávala a druhá ani neplakala. Tieto traumy musíme riešiť.

Humanitárna pomoc zo zahraničia sa vďaka mnohým ukrajinským dobrovoľníkom dostáva aj do najvzdialenejších oblastí. Foto: súkromný archív M. Milavec

Vy máte okrem práce s vysídlenými ľuďmi na starosti aj distribúciu humanitárnej pomoci, ktorá prichádza aj zo zahraničia. Odkiaľ konkrétne k vám pomoc prúdi?

Humanitárna pomoc, ktorú sa snažíme distribuovať po celej Ukrajine, i do najrizikovejších miest (Donbas, Luhansko), kde už ľudia nemajú prístup k vode ani jedlu, k nám prichádza z Maďarska, Chorvátska, Slovenska, Slovinska, Nemecka, Poľska či Talianska. Máme sklad v Mukačeve i v Ľvove.

Ako sa vám darí dostať pomoc až do spomínaných rizikových oblastí?

Nebolo to jednoduché, ale posledný mesiac sa nám darí. Urobili sme veľa práce a som na to hrdá. V takejto situácii je potrebné poznať ľudí a dôverovať, že pomoc na dané miesto naozaj dorazí. K nám sa za ten čas okrem iného pridalo aj mnoho dobrovoľníkov, ktorí pomoc privážajú na miesta, kam sme si ani nemysleli, že sa ju podarí dostať. Napríklad v Dnipre sme predtým nikdy ako charita nepôsobili a dnes tam máme jedno z najväčších distribučných centier.

Predpokladám, že vám v tom pomáhajú aj mnohé kontakty z minulosti.

Určite. Napríklad v Mariupole sme pracovali už skôr, konkrétne od roku 2014. Keď pred troma mesiacmi vypukla vojna, požiadali nás, aby sme pomohli deťom z jedného sirotinca. Evakuovali sme ich do našich centier v centrálnej časti Ukrajiny.

Čo je s nimi teraz?

Mnohé deti už odišli ďalej do zahraničia. A prišli noví ľudia.

V centrách je teda stále takáto fluktuácia?

Áno. V jednom našom centre na Zakarpatí sme na začiatku mali ľudí z okolia Kyjeva. Teraz sa tam nachádzajú poväčšine ľudia z Donbasu a Luhanska. Vidím však, že nechcú odísť, hoci im mnohé organizácie chcú pomôcť. Oni sa túžia vrátiť domov.

O tom sa veľa hovorí. Mnohí ľudia, dokonca aj zo zahraničia sa už vracajú domov. Stretávate sa s nimi?

Áno. Prakticky hneď, keď ruskí vojaci odišli z niektorých území, sa tam ľudia začali vracať. Aj tu v Zakarpatskej oblasti, kde funguje tridsať centier a ľudia ešte stále žijú v školách a škôlkach, sa už veľa ľudí vracia. Väčšinou ide o ľudí z okolia Kyjeva, Žitomira, z ukrajinsko-bieloruského pohraničia. Poznám dokonca dobrovoľníka, ktorý sa vracia ešte ďalej, až na východ od Dnipra, kde sa stále bombarduje.

Ľudia v Rusku, ktorí si uvedomujú, čo sa na Ukrajine deje, trpia duchovne možno ešte viac než my. V Rusku sú ľudia prenasledovaní a na Ukrajine zas mnohí umierajú. Ide o dva rôzne druhy utrpenia.

Ukrajinci, ktorí sa vracajú, majú možno aspoň nejakú víziu, čo ďalej. Čo však tí, ktorí ešte nenašli odvahu, prípadne sa naozaj nemôžu alebo nemajú kam vrátiť? Aké majú reálne možnosti, keď chcú začať normálne žiť tam, kde sa nachádzajú?

To je ťažká otázka. V našich centrách majú jedlo, vodu, strechu nad hlavou, nepadajú na nich bomby a sú v bezpečí. Človek však nie je stvorený na to, aby celý deň iba sedel a sledoval najnovšie správy na internete. Dôležité je, aby sme týmto ľuďom dali prácu.

Vidím, že sa v tomto zmysle rozbiehajú rôzne iniciatívy. Samotné mesto napríklad zorganizovalo prácu pre ženy, ktoré zapojilo do šitia. My sme tiež v niektorých našich centrách vďaka pomoci zo Slovinska rozbehli výsadbu zeleniny a snažíme sa ľudí zapájať aj do dobrovoľníckej pomoci. Pravdou však je, že mnohí žijú v nádeji, že sa vojna čoskoro skončí, a tak len čakajú, kým sa budú môcť vrátiť.

Vy si myslíte, že sa vojna skoro skončí?

Nádej mám, ale neviem, čo skutočne čakať. Keď sa zhováram s ľuďmi z najrizikovejších oblastí, oni až takú nádej nemajú. Preto len dúfam, že svet, kompetentní lídri a politici budú naďalej myslieť na ľudí, ktorí umierajú, a podniknú ďalšie kroky.

Téma Ukrajiny pomaly prestáva byť hlavným titulkom v médiách. Ak sa ešte vrátime na chvíľku k téme pomoci – odráža sa podľa vás tento pokles záujmu aj na objeme poskytovanej pomoci?

Určite áno. Myslím si však, že je to normálny proces. Vždy, keď sa udeje nejaká katastrofa, je pomoc na začiatku intenzívna, ale postupom času, hoci ju ľudia stále potrebujú, slabne. Aj teraz vidím, že tých kamiónov už nie je toľko, koľko ich bolo na začiatku. Na druhej strane vnímam aj iný druh pomoci. Najnovšie chce napríklad vláda i rôzne organizácie pomôcť s výstavbou domov pre utečencov tu na Zakarpatí. Je to veľká vec a veľa medzinárodných organizácií chce do takýchto projektov investovať.

Počas posledných mesiacov zaznievali aj u nás na Slovensku hlasy, že sme voči Ukrajincom až príliš veľkorysí a pomáhame priveľa. Môže byť podľa vás pomoc prehnaná?

Tiež som si kládla túto otázku. Pretože aj medzi ľuďmi, ktorým pomáhame, sa môžu objaviť takí, ktorí pomoc až tak veľmi nepotrebujú. V takýchto situáciách však nemáte čas robiť analýzy. Napokon, keď vidím, ako tu ľudia žijú, ako musia mať tri práce, ak chcú prežiť, tak verím, že viacerí tú pomoc naozaj potrebujú. Napokon, moja zodpovednosť je, aby sa pomoc dostala tam, kde je potrebná. Ostatné už nie je moja starosť. O Ukrajine sa hovorí, že je veľmi skorumpovaná. Vojna pradoxne toto pomohla zlepšiť a prinútila ľudí pomáhať si a deliť sa.

Asi to však neznamená, že tí, ktorí boli skorumpovaní, sú teraz ochotní zrazu dávať. Alebo áno?

Situáciu niektorých jednotlivcov posúdiť neviem. Ale na úrovni štátu sa to určite zmenilo k lepšiemu.

V čom sú Ukrajinci najviac zjednotení?

Momentálne určite v solidárnosti. My v charite sme napríklad v minulosti len veľmi ťažko dokázali zohnať nejakých dobrovoľníkov. Na Ukrajine som sa stretla s jednou črtou, a to, že najprv treba zabezpečiť seba. Akoby sa človek bál, či zajtra niečo dostane. Na spoločné dobro druhých sa tu až tak nehľadelo. Vojna však aj toto zmenila a dnes stretávam mnoho ľudí, ktorí sú ochotní nezištne pomôcť.

Bude podľa vás táto zjednotená Ukrajina a ukrajinská duša schopná odpustiť raz Rusku jeho zločin?

Ťažko povedať. Určite to bude dlhý proces a nepôjde to zo dňa na deň. Keď niečo také prežijete, je ťažké dívať sa na toho druhého ako na svojho brata. Vojna prináša skazu na rôznych úrovniach. Vidím však ukrajinskú dušu, ktorá sa neustále modlí a prosí o mier a to mi dáva nádej.

Napokon, bolesť je prítomná na oboch stranách. Ľudia v Rusku, ktorí si uvedomujú, čo sa na Ukrajine deje, trpia duchovne možno ešte viac než my. V Rusku sú ľudia prenasledovaní a na Ukrajine zas mnohí umierajú. Ide o dva rôzne druhy utrpenia.

Mira Milavec chce aj naďalej sprostredkovať pomoc a verí, že do Kyjeva sa vráti už v júli. Foto: súkromný archív M. Milavec

Ukrajina je momentálne váš domov. Cítite sa preto ako utečenkyňa?

V niečom možno áno. 24. februára som sa nachádzala v Odese. Hneď na druhý deň ráno som počula výbuchy. Jedna moja kolegyňa ma všade hľadala, a keď ma našla, hovorí: „Mira, vojna je, bomby padajú.“ Ešte v to ráno sme vyrazili autom smerom na Kyjev a potom ďalej na Zakarpatie. Cestovali sme asi 24 hodín len s dvoma kratšími prestávkami. Mojou jedinou istotou bolo, že sme boli všetci spolu. Z Odesy som odišla s týmto kufrom.

V tomto malom kufri máte všetky svoje veci?

Áno. Ostatné totiž zostali v Kyjeve. Dokonca aj moje dokumenty. Na druhej strane vnímam, že aj týmto spôsobom sa môžem Ukrajincom, z ktorých mnohí prišli takmer o všetko, v niečom priblížiť. Tiež mi to pomáha uvedomiť si, že sa dá žiť aj skromne. Ak sa mi podarí vrátiť do Kyjeva, budem musieť urobiť veľkú revíziu vecí, ktoré nepotrebujem.

Takže neplánujete tak skoro Ukrajinu opustiť?

Nie. Chcem sa vrátiť do hlavného mesta. Ak to bude možné, tak už v júli. Cítim, že teraz je moje miesto tam. Nie preto, aby som sa hrala na hrdinku. Pre mňa sú skutoční hrdinovia všetci, ktorí sa nachádzajú v okupovaných mestách, ostali pomáhať a neodišli. Za seba poviem, že sa budem usilovať o sprostredkovanie pomoci, ktorá sa realizuje zo zbierok po celom svete. To je to málo, čo môžem urobiť. Byť takou „predĺženou rukou“.

Autor
Články autora
Odporúčané
Predošlé
Ďalšie
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Podobné články