Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
„V sekulárnom prostredí nás budú ľudia počúvať len vtedy, keď budeme hovoriť spoločným hlasom a vydávať spoločné svedectvo. Preto sme znova pozvaní postaviť Ježiša do stredu a nenechať, aby nás odlišné názory rozdelili.“
„Vidíme to v rôznych krajinách – aj na Slovensku: keby kresťania stáli viac spolu, niektoré veci by dnes vyzerali inak. Často sa necháme rozbiť sekundárnymi témami a potom stratíme spoločný hlas,“ hovorí spoluzakladateľ iniciatívy Spoločne pre Európu Gerhard Pross.
V rozhovore hovorí okrem iného aj o tom:
Ako zakladajúci člen iniciatívy Spoločne pre Európu (Together for Europe) ste stáli pri jej začiatkoch. Vnímali ste to ako osobné povolanie?
Do istej miery áno. Už pri podpise Spoločného vyhlásenia k učeniu o ospravedlnení v roku 1999 sme cítili, že sa rodí niečo nové, hoci sme to ešte nevedeli pomenovať. Chiara Lubichová vtedy povedala myšlienku, ktorá nás sprevádzala celé roky: že sme len spolupracovníkmi niečoho väčšieho, čo nás presahuje.
Krátko nato vzniklo prvé stretnutie zodpovedných z rôznych duchovných hnutí, kde sme pod vplyvom slov biskupa Ulricha Wilckensa prežili hlbokú skúsenosť pokánia z dôvodu rozdelenia cirkví. Bolo to niečo, čo som predtým ani potom nezažil – akoby sa na chvíľu otvorilo nebo.
Ako môžem budovať kresťanskú Európu, keď sa kresťania sami neozvú?
Práve táto spoločná skúsenosť nás priviedla k presvedčeniu, že máme kráčať spolu. A keď sme sa v decembri 2001 v Mníchove znova stretli, uvedomili sme si, že aj napriek rozdielnemu jazyku a tradíciám je jadro našej viery rovnaké. To nás viedlo k vzájomnému záväzku lásky – a z neho sa zrodilo hnutie Spoločne pre Európu.
Ak tomu správne rozumiem, už vtedy ste vnímali, že Európa smeruje k sekularizácii, hoci pri jej zrode stáli výrazné kresťanské osobnosti. Robert Schuman to formuloval jasne: Európa bude kresťanská, alebo nebude vôbec. Chceli ste, aby sa Európa znova vrátila k svojim duchovným koreňom?
Naším primárnym zámerom nebola ani tak Európa, ako skôr jednota kresťanov. Práve tam sme videli najväčšie ovocie. Keď sme v roku 2004 pripravovali prvý Európsky deň v Stuttgarte, zástupcovia Európskej evanjelickej aliancie ešte hovorili, že s katolíkmi spolupracovať nemôžu.
A predsa – cez iniciatívu Spoločne pre Európu sa postupne otvoril dialóg. V roku 2009 už povedali áno a dnes sú jej pevnou súčasťou.
Až neskôr sa otvorila aj druhá rovina: otázka Európy. Vtedajší taliansky premiér Romano Prodi povedal Chiare Lubichovej: „Ako môžem budovať kresťanskú Európu, keď sa kresťania sami neozvú?“
To bol impulz pripraviť Deň Európy v roku 2004 v Stuttgarte a ukázať, aké dobro prináša viera do spoločnosti. Aj toto som neskôr prijal ako osobné povolanie – ako „druhú službu“, ktorá sa pridala k môjmu pôvodnému povolaniu v hnutí.
Bola tu prítomná myšlienka, že ak budú kresťania jednotní, budú mať silnejší hlas a pôsobiť vierohodnejšie v očiach spoločnosti?
Presne tak. V centre je Ježišova modlitba zo 17. kapitoly Jánovho evanjelia: „Aby všetci boli jedno, (…) aby svet uveril.“ To je kľúčové slovo – aj pre naše združenie CVJM (Kresťanské združenie mladých ľudí) vo svete.
Jednota kresťanov posilňuje vierohodnosť evanjelia. A, naopak, ak nie sme jednotní, nemôžeme sa čudovať, že evanjelium stráca dôveryhodnosť. Preto je pre nás podstatné vystupovať spoločne a spolu aj prinášať dobro.
Keď sa dnes po takmer 25 rokoch obzriete späť, povedali by ste, že sa misia, s ktorou bola iniciatíva založená, naplnila?
V oblasti jednoty kresťanov určite áno. Videli sme kroky, ktoré by pred dvadsiatimi rokmi nik nečakal: napríklad to, že sa podarilo pripraviť a spoločne osláviť Jubileum reformácie 2017.
Alebo stretnutia ľudí z katolíckeho, evanjelického a evanjelikálneho prostredia, ktorí dovtedy nemali žiadny priestor pracovať spolu. To všetko prehĺbilo vzťahy medzi cirkvami.
V politickej rovine je situácia zložitejšia. Európa je dnes rozdelená viac, ako keď sme začínali, a preto sme sa v posledných rokoch sústredili na budovanie mostov, najmä smerom na východ, a na podporu kresťanských hlasov vo verejnom priestore.
Snahou je, aby boli kresťanskí politici znovu pripravení hovoriť o viere, keďže Európa je dnes taká sekulárna, že v oficiálnych dokumentoch sa slovo viera takmer nevyskytuje. Stretnutie v Bruseli minulý rok bolo prvým krokom. Chceme v tom pokračovať – ideálne každý rok, aj s mladými ľuďmi.
Jednota kresťanov je silným svedectvom aj odpoveďou na sekularizáciu. Zároveň však vidíme aj veľký odklon od viery v radoch mladých ľudí. Čo by podľa vás mali kresťania v tejto situácii robiť, keďže sa zdá, že samotná jednota už nestačí?
Som presvedčený, že v sekulárnom prostredí nás budú ľudia počúvať len vtedy, keď budeme hovoriť spoločným hlasom a vydávať spoločné svedectvo. Preto sme znova pozvaní postaviť Ježiša do stredu a nenechať, aby nás odlišné názory rozdelili. Potrebujeme obnoviť kultúru dialógu, vzájomného počúvania a súdržnosti.
Zároveň však vidím aj veľké prejavy nádeje. Keď som bol nedávno v Bratislave, veľmi ma oslovilo, čo sa deje medzi mladými – najmä projekt Godzone, ktorý je ukážkovým príkladom toho, ako prebúdzať u mladých ľudí živú vieru.
Mladí ľudia hľadajú pevnú identitu – a viera má v tomto smere čo ponúknuť.
Podobné veci sa dejú aj inde: v Anglicku sa účasť mladých na bohoslužbách za posledné roky dokonca strojnásobila a vo Francúzsku sledujeme podobný trend. Boh koná, a to aj tam, kde to nečakáme.
A napokon: je dôležité, aby kresťania nevstupovali do spoločnosti mocensky, ale ako služobníci – prinášali hodnoty evanjelia, ktoré pomáhajú ľuďom a spoločnosti. To môže byť silnou odpoveďou na sekularizáciu aj rastúcu nedôveru.
Narastá počet kresťanov vo Francúzsku či v Británii vďaka tomu, že mladí predsa len túžia po niečom hlbšom, než im ponúka dnešný svet?
Zatiaľ nejde o masový jav, ale áno. Minulý týždeň som hovoril s priateľom, ktorý vedie jednu kresťanskú komunitu. Prišli k nim traja či štyria mladí muži – všetci zo sekulárneho prostredia – a povedali, že cítia túžbu po niečom hlbšom.
Vstúpili do života viery a práve tam našli svoju identitu. Takéto príbehy sa opakujú. Je to predzvesť toho, že aj spoločensky sa môže niečo zmeniť. Mladí ľudia hľadajú zdravú, pevnú identitu – a viera má v tomto smere čo ponúknuť.
Čo môžu kresťania a Cirkev ponúknuť dnešným mladým, ktorí v chaotickom a sekularizovanom svete strácajú identitu a hľadajú hodnotové ukotvenie?
Žijeme v čase, keď je identita mladých ľudí neustále spochybňovaná. Do ich života vstupuje obrovské množstvo podnetov – najmä cez internet a sociálne siete –, ktoré spôsobujú neistotu a tlak na výkon a úspech. Táto záťaž preniká aj do kresťanských prostredí.
Práve tu môže kresťanská viera ponúknuť niečo zásadné: domov a prijatie. Vedomie, že som súčasťou jednej kresťanskej rodiny a že som milovaný – nie pre svoj výkon, ale jednoducho preto, že som. To je úplne iná logika než tá, ktorú mladí denne prijímajú od sveta: máš hodnotu, len ak si krásny, úspešný a populárny.
Evanjelium hovorí opak: si prijatý, patríš k nám, aj keď neuspeješ. A práve toto zakorenenie dokáže mladým priniesť vnútornú stabilitu a zrelosť. Mnohí, ktorí urobili jasný krok vo viere, zakúsili, ako ich to posilnilo v osobnom živote. Pre dnešných mladých je to jedna z najdôležitejších odpovedí, ktorú im vieme ponúknuť.
Okrem sekularizácie čelí Európa aj hlbokým spoločenským a politickým krízam – vojnám, polarizácii či sociálnej neistote. Akú úlohu by malo zohrávať hnutie Spoločne pre Európu zoči-voči súčasným krízam?
Musíme si uvedomiť, že pri týchto veľkých výzvach môžeme prispieť len malými krokmi, ale práve tie môžu byť významné. Poznám ľudí z našej siete, ktorí potichu a neokázalo pomáhajú: napríklad Beatrice Lauenroth, ktorá chodí do Ukrajiny, aby povzbudila tamojších kresťanov, alebo Frank Scholz, ktorý tam cestuje pravidelne a predtým sa zúčastňoval aj mierových misií v Rusku.
Mnohé z toho sa musí diať pomerne neverejne, ale ide o dôležité budovanie mostov. Okrem toho môžeme v našich komunitách pestovať iného ducha, než aký dnes vládne v spoločnosti. Žijeme v čase, keď sa ľudia nechávajú rozdeľovať druhoradými témami a vylučujú sa navzájom pre odlišné názory.
Keby kresťania stáli viac spolu, niektoré veci by dnes vyzerali inak.
Práve tu môžeme priniesť niečo podstatné: kultúru počúvania, jednoty a schopnosti zostať spolu aj v rozdielnosti. Sú to často len malé gestá, ktoré však môžu mať v tejto rozdelenej dobe veľký význam.
Myslíte si, že hnutie Spoločne pre Európu môže v budúcnosti zohrávať dôležitú úlohu ako príklad jednoty a spolupráce, najmä v čase rastúcej polarizácie a nárastu extrémizmu, ktorý môže ohroziť samotnú budúcnosť Európy?
Nemyslím si, že máme silu pretvoriť celú spoločnosť. To by bolo príliš veľké očakávanie. Verím však, že máme silu zasievať – byť nositeľmi malých, ale dôležitých impulzov. Niekedy totiž dejiny menia práve kreatívne menšiny, ako o tom hovoril Benedikt XVI. Tie dokážu do spoločnosti priniesť niečo nové, zdravé a životodarné.
V tomto zmysle môže hnutie Spoločne pre Európu zohrávať dôležitú úlohu: ponúkať príklad spolupráce, vzájomného rešpektu a jednoty v rozdielnosti. Nie ako veľká moc, ale ako menšina, ktorá verne prináša to, čo má, a dôveruje, že z toho môže vzísť dobré ovocie.
Čo by sme ako kresťania mohli robiť preto, aby sme v tejto neistej dobe vytvárali pre nasledujúce generácie budúcnosť, ktorá bude založená na pevných morálnych hodnotách?
Najdôležitejšie je, aby sme sa ako kresťania nenechali rozdeliť. Vidíme to v rôznych krajinách – aj na Slovensku: keby kresťania stáli viac spolu, niektoré veci by dnes vyzerali inak. Často sa necháme rozbiť sekundárnymi témami a potom stratíme spoločný hlas.
Ak chceme ponúknuť budúcej generácii stabilnejšiu spoločnosť, potrebujeme mať ako základ to, čo nás spája: vieru, hodnoty evanjelia a spoločnú identitu v Kristovi. Len tak môžeme ponúkať dôveryhodné svedectvo.
Ja si myslím, že potrebujeme väčšiu viditeľnosť. Príliš dlho sme boli skrytí.
Zároveň si musíme dávať pozor, aby sme nepodľahli rovnakým tlakom ako zvyšok spoločnosti – médiám, politickým táborom či kultúrnym vplyvom.
Kresťania majú zostať pri jadre svojej identity, nie sa nechať vtiahnuť do polarizácie. Ak zostaneme jednotní v tom podstatnom, môžeme byť pre svet skutočným svetlom a ponúknuť budúcej generácii spoločnosť, ktorá stojí na pevnejších základoch.
Aká by podľa vás bola vízia Chiary Lubichovej, keby dnes ešte viedla hnutie Spoločne pre Európu? A aká je vaša vlastná vízia jeho budúcnosti?
Som presvedčený, že Chiara by dnes volala po novom „Stuttgarte“ – teda po veľkom medzinárodnom stretnutí kresťanov, ktoré by raz za pár rokov presvedčivo ukázalo našu jednotu. Takéto podujatia majú silu zasiahnuť spoločnosť aj politikov, ktorí sú tam pozvaní a môžu zažiť atmosféru jednoty naživo.
Aj ja si myslím, že potrebujeme väčšiu viditeľnosť. Príliš dlho sme boli skrytí. Od Stuttgartu 2016 uplynulo už deväť rokov. Je čas opäť verejne ukázať, že jednota medzi kresťanmi existuje a môže formovať kultúru dialógu.
Zároveň sú dôležité aj mnohé malé stretnutia na národnej úrovni – no vždy s tým, že to osloví aj verejný priestor. Aby hodnoty jednoty, dialógu a spolupráce neboli len medzi nami, ale stali sa viditeľnou súčasťou európskej spoločnosti.
Chiara bola zároveň osobnosťou, ktorá prirodzene spájala a budovala mosty. Na Slovensku dnes vidíme, že je stále ťažšie takéto osobnosti nájsť…
Je pravda, že takéto osobnosti jednoty dnes chýbajú, a je to problém celej Európy. Naopak, sme svedkami toho, že si kresťania chránia najmä vlastné záujmy a vlastný profil a práve z toho vzniká konkurencia medzi cirkvami, ktorá jednotu oslabuje.
Zároveň sa však musíme zmieriť s tým, že nemôžeme získať všetkých. Ak sa o to budeme snažiť, uviazneme v nekonečných procesoch a výsledok bude mizivý. Preto je podľa mňa dôležité sústrediť sa na tých, ktorí sú pripravení urobiť krok k jednote a prijať základné hodnoty dialógu.
Tých treba pozvať, zhromaždiť – a s nimi ísť dopredu aj smerom navonok. Práve to sú rozhodujúce kroky, ktoré môžu priniesť ovocie, o ktoré sa Chiara usilovala.
Dalo by sa povedať, že všetko sa musí začať od nás samých? Že ak chceme prinášať jednotu do sveta, najprv ju musíme žiť vo vlastnom vnútri – napríklad neodsudzovať druhých, vedieť počúvať aj odlišné názory a byť schopní viesť pokojný dialóg?
Áno, jednota sa musí stať konkrétnou. A keď hovoríme o jednote, pokladám za dôležité zdôrazniť, že ide o jednotu v rozmanitosti, nie o uniformitu. Neznamená to, že máme byť všetci rovnakí alebo zmýšľať rovnako. Skôr máme objaviť krásu rozdielnosti – a popri nej zostať v srdci zjednotení.
Svet je od začiatku stvorený v obrovskej rôznorodosti a aj Boh je jeden v troch osobách. Rozmanitosť a jednota patria k sebe – a tak je to aj medzi nami. Nemáme sa nechať odlišnosťami rozdeliť, ale učiť sa spolupracovať.
Ako kresťania sme v tomto dostali veľký dar, ale zároveň sme stále vystavení pokušeniu, že sa necháme rozdeliť. Preto musíme jednotu žiť najprv sami – vo svojich komunitách, farnostiach a vzťahoch – a až potom ju môžeme niesť ďalej.
Hnutie Spoločne pre Európu je jedným z príkladov, ako sa to dá žiť. A, našťastie, nie sme jediní. Existuje mnoho ďalších krásnych iniciatív, ktoré ukazujú, že jednota v rozmanitosti je skutočne možná.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
