Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Svet zúfalo potrebuje ekumenizmus. Toto tvrdenie sa môže zdať prehnané, ale podľa mňa je absolútne pravdivé. Jednota kresťanov a kresťaniek je otázkou životnej dôležitosti pre celé ľudstvo.
Vysvetlím to lepšie. Pozrime sa na realitu, ktorá nás obklopuje: zdá sa, že svet sa rozpadá. To sa naprieč históriou stáva pravidelne a aj skrz kolektívne prežívanú bolesť nemám pochybnosti, že Boh je s nami aj v týchto chvíľach. Napriek tomu je svet prehltený vojnami a kriminalitou, inštitúcie, ktoré boli kedysi podpornými stĺpmi spoločenských istôt, zlyhávajú, ľudia na najvyšších pozíciách robia sporné rozhodnutia. Globálna rovnováha síl sa mení a svet sa stáva neistým.
Hlavný problém je jednoduchý. Ide o logiku sily, o spôsob koloniálneho, imperiálneho myslenia, ktoré stanovuje, že človek, jeho krajina či skupina musí dominovať a na tejto ceste dominancie potlačiť či dokonca zničiť každú odlišnosť, ktorá tomuto plánu predstavuje hrozbu. Podľa tejto logiky „dobro“ vyplýva z porážky „nepriateľov“ a vykorisťovania situačne oslabených.
Príliš často sme sa uspokojili s nasledovaním Ježiša len prostredníctvom uctievania a štipkou láskavosti v každodennom živote.
Tento postoj je už celé stáročia presadzovaný ako jediný, ktorým sa dá čeliť realitám. Jediný mier, ktorý však prináša, je pokoj cintorína, ticho, ktoré nastane, až keď sú všetci vyčerpaní alebo mŕtvi.
Je prirodzené pociťovať bezmocnosť tvárou v tvár narastajúcemu násiliu a polarizácii, ktoré vyvoláva tento falošný realizus. Sám som to zažil. Ale nie sme bezmocní.
Samozrejme sa môžu tí, ktorí majú náboženskú vieru, modliť. Ale vďaka Božej milosti dokážeme urobiť ešte viac, pretože hoci je modlitba mocná, my disponujeme schopnosťami, s ktorými môžeme uplatniť novú logiku a budovať kultúru, v ktorej mier vzniká vo vzťahoch, vo vzájomnom stretávaní, porozumení, zmierení a odpúšťaní. Môžeme riešiť problém pri koreni.
Začať sa dá tu a teraz, s ľuďmi okolo nás. Môžeme žiť odpoveďou, ktorá je v protiklade k logike sily vedúcej k nekonečnému konfliktu, a prijať logiku jednoty medzi ľuďmi, ktorá vedie k skutočnému, pokojnému mieru. Hoci tento prístup obsahuje všetku zdanlivú „slabosť“ lásky v jej nežnosti, starostlivosti, ústupkoch voči druhým, je omnoho mocnejší, ako to môže vyzerať. Keď ho totiž dovedieme do krajnosti a dialóg sa zakorení vo vzájomnej láske, nielenže vytvoríme vzťahy, ktoré liečia problémy ľudstva, ale – a to je mimoriadne – podľa kresťanského pohľadu a skúsenosti sa Boh sám stane prítomným medzi nami. A to je tvrdenie s politickým dosahom toho, čo kresťania nazývajú Božím kráľovstvom.
A tu prichádza do hry ekumenizmus. Boh má svoj zvolený nástroj na podporu vzťahov lásky, nástroj, prostredníctvom ktorého sám prebýva uprostred ľudstva. Je ním Cirkev, to znamená my všetci, spoločenstvo v nadväznosti na starozákonný izraelský národ, založené samotným Bohom, ktorý sa stal telom: Ježišom. Ako hovorí apoštol Pavol: „Boh v Kristovi zmieril svet so sebou“ (2 Kor 5, 19) a Cirkev žije a ohlasuje toto zmierenie.
Zmierenie s Bohom nás vedie k tomu, aby sme boli jedno s ním a následne aj medzi sebou. Keď žijeme túto jednotu, začína sa nový svet, nové stvorenie, ako hovorí Pavol o niečo skôr v tom istom liste (2 Kor 5, 17).
A tu je tragédia. Cirkev v konkrétnych dejinách Kristových nasledovníkov nie je schopná žiť to, k čomu je povolaná, pretože je rozdelená. Dôsledky sú nevyčísliteľné. Rozbili sme nové stvorenie v jeho konkrétnom historickom vyjadrení, čím sme oslabili náš vplyv na Boží plán vo svete. S našimi rozdeleniami nemôžeme mať ten blahodárny účinok, ktorý sme povolaní prinášať.
Ak chceme reagovať na potreby našej doby, jednota kresťanov je životne dôležitá. Zmierené telo Kristovo je schopné predstavovať Božie kráľovstvo, pretože je predzvesťou, znamením a nástrojom nového stvorenia. Žijúc v jednote v prítomnom okamihu, zakusujeme radosť kráľovstva a ukazujeme ju svetu; sme svedkami a znamením kráľovstva, jeho skutočnou prítomnosťou; zdieľame Božiu misiu, oslovujeme druhých jeho láskou a prinášame jeho prítomnosť do stvorenia. Je zrejmé, že aby to všetko malo skutočný vplyv, musíme prekonať naše rozdelenia.
Je potrebné zdôrazniť, že táto práca pre ekumenizmus však nerieši len problémy našej doby. Existuje niečo ešte úžasnejšie, čo sme už spomenuli, a čo sprevádza každé úsilie o budovanie jednoty kresťanov a kresťaniek. Aby sme to lepšie pochopili, musíme urobiť krok späť. Spomeňme si, že Boh vo svojej nekonečnej láske túži prebývať s nami a zdieľať s nami krásu svojej bytosti. Aj keby neexistovali žiadne problémy, ktoré treba riešiť, toto je jeho cieľ. Prvým povolaním Cirkvi je teda byť jedinečným miestom, v ktorom sa radosť a krása Boha dotýkajú vesmíru. Avšak vždy za jednej podmienky: Cirkev, ktorá prijala dar milosti, musí žiť svoju podstatu, byť jednotná, byť domovom, vnútri ktorého prebýva autentická láska jedného k druhému. Konkrétna komunita Cirkvi je neuveriteľne výnimočná. Je to tá časť ľudstva, ktorá prijala úžasný Boží dar v Ježišovi, a v tejto komunite je Boh prítomný s nami.
Výzvou je žiť ekumenizmus, ktorý od koreňov transformuje naše konanie, a znovu nadobudnúť hlbšie pochopenie toho, čo Ježiš priniesol. Príliš často sme sa uspokojili s nasledovaním Ježiša len prostredníctvom uctievania a štipkou láskavosti v každodennom živote. Zredukovali sme jeho nové stvorenie na obyčajné náboženstvo. Samozrejme, je to aj náboženstvo, ale Ježišovo náboženstvo je obnovením ľudstva, ktoré sa dotýka každého aspektu nášho života ako jednotlivcov tak aj spoločnosti. Toto je Božie poslanie, na ktorom sa má Cirkev podieľať. Nie je to uzavretie Ježiša do našich miest uctievania.
Je preto nepredstaviteľné, aby sa kresťanstvo zredukovalo na zábavu pre veriacich alebo na systém pobožných praktík. To nie je Ježišovo učenie. Pre neho sú vzťahy s ostatnými na prvom mieste. Ježiš citoval proroka Ozeáša, keď povedal farizejom: „Choďte a naučte sa, čo to znamená: Milosrdenstvo chcem, a nie obetu“ (Mt 9, 13). V knihe tohto proroka je ešte výrečnejší citát: „Lebo milosrdenstvo chcem, a nie obetu, a poznanie Boha viac ako spaľované obety“ (Oz 6, 6). Naše uctievanie, hoci je veľmi cenné, je stále druhoradé v porovnaní s tým, ako sa správame k druhým. „Keby si teda prinášal dar na oltár a tam si sa rozpamätal, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a odíď; najprv sa zmier so svojím bratom a až potom príď a obetuj svoj dar“ (Mt 5, 23-24).
Všetko toto je až šokujúce. Znamená to, že práve niečo zdanlivo tak malé, ako sú ľudské vzťahy, je miestom nášho stretnutia s Bohom. Brali sme to niekedy v dejinách kresťanskej spirituality naozaj vážne? Počúvali sme, čo mal Ježiš na mysli, keď v predvečer svojej smrti prosil, aby sme boli jedno tak, ako je on jedno s Otcom (porov. Jn 17, 11. 21-23)? Žiadal, aby sme boli spolu s ním objatí v lone Otca. Žiadal, aby krehké, často hriešne a obmedzené ľudské bytosti spoločne participovali na živote a bytí samotného Boha, aby konečno a úpadok participovali na nekonečnom a svätom.
My všetci, ako Cirkev a ako ľudstvo, potrebujeme Krista, Svetlo sveta.
Tento dôraz na vzťahy nepopiera ostatné cestičky, akými k nám Boh prichádza: v nás samých, v jeho Slove či vo sviatostiach. Potvrdzuje to však dôstojnosť a neuveriteľnú príležitosť ukrývajúcu sa v našich osobných interakciách. Keď vstúpime na toto pole, kráčame po posvätnej pôde. Ekumenizmus, ktorý napravuje naše osobné vzťahy v rámci kresťanskej komunity, umožňuje Cirkvi byť sama sebou. Zmierenie, ktoré slúži ľudstvu, slúži teda aj nám. Bez neho sa znižuje úroveň nášho duchovného zdravia, rovnako ako žiadna iná dimenzia ľudského života nemôže dosiahnuť svoje naplnenie bez daru Ježiša, či už v politickej, sociálnej, ekonomickej, environmentálnej alebo psychologickej rovine.
Je to, ako keby Cirkev bola veľká rozetová vitráž: jedným z tých okien s trblietavými farebnými sklami, ktoré sú zasadené do fasády niektorých kostolov a ktoré sú tak krásne, keď skrz ne presvitajú slnečné lúče. Naše konflikty rozbili toto rozetové okno a jeho úlomky sú teraz rozsypané po zemi. Každý kúsok je stále krásny, každá kresťanská komunita je krásna, ale každému jednotlivému kúsku chýbajú farby tých ostatných, ktoré by ho v radostnej symbióze dopĺňali, keby boli spojené a vrátené na svoje miesto, na ktorom by cez ne mohlo žiariť svetlo, vďaka ktorému by opäť rozveselili interiér kostola do všetkých farieb viditeľného spektra.
My, spolu s ľudstvom so všetkými jeho súčasnými ťažkosťami, potrebujeme, aby bolo toto okno obnovené, aby sme mohli byť osvetlení a zapálení žiarivou krásou, ktorá nám patrí. My všetci, ako Cirkev a ako ľudstvo, potrebujeme Krista, Svetlo sveta.
Prevzaté z časopisu Ekklesía, č. 9.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
