Sexuálne škandály sa netýkajú výlučne Rímskokatolíckej cirkvi. Všetky cirkvi zápasia s rovnakou hrôzou. Keď sa Piero Coda zaoberá témou pedofílie podľa vyjadrení pápežov Františka a Benedikta XVI., dotýka sa výzvy, ktorá je zdieľaná celým kresťanským spoločenstvom. Aj vysokopostavení pastieri a charizmatickí ľudia všetkých cirkví padli – dotýka sa to teda nás všetkých.
Zdá sa mi, že toto je prvá vec, ktorú by mali ostatné cirkvi povedať ako odpoveď na bolesť, ktorá trápi Rímskokatolícku cirkev: Sme ako vy, aj my trpíme rovnakými chorobami. Môžeme sa preto z vašich reakcií na ne poučiť, aj keď cesty k „sexuálnemu zneužívaniu a zneužívaniu moci a svedomia“ sú u nás iné ako u vás.
Okrem tohto je možné povedať aj ďalšie slovo útechy. V temnote, do ktorej sme všetci rovnako ponorení, svieti svetlo, vďaka ktorému si uvedomujeme, ako je Boh prítomný a pôsobivý uprostred tejto krízy – sme povinní prehodnotiť našu teológiu a štruktúry. Možno sme sa príliš spoliehali na človeka; azda sme zabudli, že každý človek musí bojovať s pokušením zla; koncentrovali sme príliš veľa moci do rúk iba hŕstky ľudí.
Zbavenie sa inklinácie k triumfalizmu a pocitu nadradenosti je nevyhnutnou požiadavkou pre každú cirkev, ktorá chce rásť v jednote s ostatnými.
Jedno je však isté: musíme uznať, že nik nie je bez hriechu a že len v ukrižovanom a opustenom Ježišovi nájdeme spásu. Tam sa musíme všetci vrátiť, vychádzajúc len z neho musíme tvoriť teológiu a obnoviť naše štruktúry vychádzajúc práve z tohto jediného bezpečného základu.
Pretože Cirkev, každá z cirkví – hoci je naplnená svätosťou svojho Zakladateľa – vždy zostáva aj útočiskom hriešnikov. A to v nás okamžite vyvoláva pekné myšlienky o ekumenizme. Po prvé: zjednocovať sa môžu len pokorné cirkvi. Zbavenie sa inklinácie k triumfalizmu a pocitu nadradenosti je nevyhnutnou požiadavkou pre každú cirkev, ktorá chce rásť v jednote s ostatnými. Ale nielen to: keď sa cirkvi stanú pokornými, môžu sa stretávať, aby sa učili jedna od druhej. Tam vzniká úrodná pôda, v ktorej sa uchytí a neskôr môže prekvitať to, čo sa nazýva „receptívny ekumenizmus“.
Svedčí o tom prvý dokument Tretej anglikánsko-rímskokatolíckej medzinárodnej komisie (ARCIC III 2), zverejnený v júni 2018, ktorý sa vyjadruje z perspektívy „receptívneho ekumenizmu“, keď hovorí o „vzájomnom poučení sa“. Bez osobitného zdôrazňovania problému zneužívania sa vtedy pracovalo aj s témou synodality, ktorá je v tomto ohľade dôležitá.
Piero Coda vo svojom príspevku podčiarkol, ako nedostatočná synodalita – najmä nedostatočné zapojenie laikov do rozhodovacích procesov – vytvára problémy v cirkevnom živote a podporuje ten istý klerikalizmus, ktorého skazenosť sa prejavuje pri zneužívaniach. ARCIC III poukazuje na to, že cirkevná skúsenosť Anglikánskeho spoločenstva môže ponúknuť prvky, ktoré osvetľujú synodalitu. Zároveň poukazuje na cirkevnú skúsenosť Rímskokatolíckej cirkvi ako na model života, ktorý má okolo pápeža a v plnom spoločenstve všetkých miestnych cirkví štruktúry jednoty, ktoré môžu inšpirovať hlbšiu skúsenosť jednoty medzi Anglikánskymi cirkvami.
V tomto kontexte je podľa môjho názoru vidieť, aký naliehavý je dôraz v Codovom článku na „mystiku cirkevného my“ a „kultúru stretnutia“. Synodalita má za cieľ kráčať spoločne, ako to vyjadruje aj názov dokumentu ARCIC: Walking Together on the Way. Všetko, a dokonca aj prehĺbenie jednoty, ktoré môže poslúžiť aj Anglikánom, poukazuje na tento život vzťahov v Bohu, prežívaných spoločne, ktoré sa potom otvárajú v živote pre všetkých a v nasadení pri premene spoločnosti – teda v misii, čo je prvok, ktorý skutočne považujú všetky cirkvi za veľmi dôležitý. To znamená: „my v Bohu“, ktorým kresťania žijú, je priestorom pre ľudsky autentickejšie „my“, ktoré dokáže podporiť ľudskosť vo všetkých prostrediach človeka.
Práve tu je pociťovaná potreba vhodnej spirituality, aby sme sa vyhli ilúzii, že môžeme obnoviť Cirkev len prostredníctvom zmien v štruktúrach či v teológii. A vidno tu aj nutnosť „osobného a komunitného obrátenia, [ktoré] nás vedie k tomu, aby sme sa pozerali tým istým smerom, akým sa pozerá Pán“, čo si želal pápež František a čo Coda zdôrazňoval. V konečnom dôsledku ide o to, aby sme pochopili pozvanie „vyzuť si sandále pred ‚posvätnou zemou‘ druhého“.
Prevzaté z časopisu Ekklesía, č. 8.