Vyzuť si sandále pred „svätou zemou“ druhého

Sexuálne škandály sa netýkajú výlučne Rímskokatolíckej cirkvi. Všetky cirkvi zá­pasia s rovnakou hrôzou. Keď sa Piero Coda zaoberá témou pedofílie podľa vy­jadrení pápežov Františka a Benedikta XVI., dotýka sa výzvy, ktorá je zdieľaná celým kresťanským spoločenstvom. Aj vysokopo­stavení pastieri a charizmatickí ľudia všet­kých cirkví padli – dotýka sa to teda nás všetkých.

Zdá sa mi, že toto je prvá vec, ktorú by mali ostatné cirkvi povedať ako odpoveď na bolesť, ktorá trápi Rímskokatolícku cirkev: Sme ako vy, aj my trpíme rovnakými chorobami. Môžeme sa preto z vašich reakcií na ne poučiť, aj keď cesty k „sexuálnemu zneužívaniu a zneužívaniu moci a svedo­mia“ sú u nás iné ako u vás.

Okrem tohto je možné povedať aj ďalšie slovo útechy. V temnote, do ktorej sme všetci rovnako ponorení, svieti svetlo, vďaka ktorému si uvedomujeme, ako je Boh prítomný a pôsobivý uprostred tejto krízy – sme povinní prehodnotiť našu teológiu a štruktúry. Možno sme sa príliš spoliehali na človeka; azda sme zabudli, že každý člo­vek musí bojovať s pokušením zla; koncen­trovali sme príliš veľa moci do rúk iba hŕst­ky ľudí.

Zbavenie sa inklinácie k triumfalizmu a pocitu nad­radenosti je nevyhnutnou požiadavkou pre každú cirkev, ktorá chce rásť v jedno­te s ostatnými.

Jedno je však isté: musíme uznať, že nik nie je bez hriechu a že len v ukrižova­nom a opustenom Ježišovi nájdeme spásu. Tam sa musíme všetci vrátiť, vychádzajúc len z neho musíme tvoriť teológiu a obno­viť naše štruktúry vychádzajúc práve z toh­to jediného bezpečného základu.

Pretože Cirkev, každá z cirkví – hoci je naplnená svätosťou svojho Zakladateľa – vždy zostáva aj útočiskom hriešnikov. A to v nás okamžite vyvoláva pekné myš­lienky o ekumenizme. Po prvé: zjednoco­vať sa môžu len pokorné cirkvi. Zbavenie sa inklinácie k triumfalizmu a pocitu nad­radenosti je nevyhnutnou požiadavkou pre každú cirkev, ktorá chce rásť v jedno­te s ostatnými. Ale nielen to: keď sa cirkvi stanú pokornými, môžu sa stretávať, aby sa učili jedna od druhej. Tam vzniká úrod­ná pôda, v ktorej sa uchytí a neskôr môže prekvitať to, čo sa nazýva „receptívny eku­menizmus“.

Svedčí o tom prvý dokument Tretej angli­kánsko-rímskokatolíckej medzinárodnej komisie (ARCIC III 2), zverejnený v júni 2018, ktorý sa vyjadruje z perspektívy „receptívneho ekumenizmu“, keď hovorí o „vzájomnom poučení sa“. Bez osobitné­ho zdôrazňovania problému zneužívania sa vtedy pracovalo aj s témou synodali­ty, ktorá je v tomto ohľade dôležitá.

Piero Coda vo svojom príspevku podčiarkol, ako nedostatočná synodalita – najmä nedosta­točné zapojenie laikov do rozhodovacích procesov – vytvára problémy v cirkevnom živote a podporuje ten istý klerikalizmus, ktorého skazenosť sa prejavuje pri zne­užívaniach. ARCIC III poukazuje na to, že cirkevná skúsenosť Anglikánskeho spo­ločenstva môže ponúknuť prvky, ktoré osvetľujú synodalitu. Zároveň poukazuje na cirkevnú skúsenosť Rímskokatolíckej cirkvi ako na model života, ktorý má okolo pápeža a v plnom spoločenstve všetkých miestnych cirkví štruktúry jednoty, ktoré môžu inšpirovať hlbšiu skúsenosť jednoty medzi Anglikánskymi cirkvami.

V tomto kontexte je podľa môjho názoru vidieť, aký naliehavý je dôraz v Codovom článku na „mystiku cirkevného my“ a „kul­túru stretnutia“. Synodalita má za cieľ krá­čať spoločne, ako to vyjadruje aj názov do­kumentu ARCIC: Walking Together on the Way. Všetko, a dokonca aj prehĺbenie jed­noty, ktoré môže poslúžiť aj Anglikánom, poukazuje na tento život vzťahov v Bohu, prežívaných spoločne, ktoré sa potom otvárajú v živote pre všetkých a v nasadení pri premene spoločnosti – teda v misii, čo je prvok, ktorý skutočne považujú všetky cirkvi za veľmi dôležitý. To znamená: „my v Bohu“, ktorým kresťania žijú, je priesto­rom pre ľudsky autentickejšie „my“, kto­ré dokáže podporiť ľudskosť vo všetkých prostrediach človeka.

Práve tu je pociťovaná potreba vhodnej spirituality, aby sme sa vyhli ilúzii, že mô­žeme obnoviť Cirkev len prostredníctvom zmien v štruktúrach či v teológii. A vidno tu aj nutnosť „osobného a komunitného obrátenia, [ktoré] nás vedie k tomu, aby sme sa pozerali tým istým smerom, akým sa pozerá Pán“, čo si želal pápež Franti­šek a čo Coda zdôrazňoval. V konečnom dôsledku ide o to, aby sme pochopili po­zvanie „vyzuť si sandále pred ‚posvätnou zemou‘ druhého“.

Prevzaté z časopisu Ekklesía, č. 8.