Narcistický rodič si spraví z dieťaťa buď obetného baránka, alebo „golden child“ na svoj obraz (+podcast)

Andrea Andrejová. Zdroj: archív A. Andrejovej
Sú nadmerne zahľadení do seba, takmer nikto nedokáže uspokojiť ich potreby a hlbokú neistotu si kompenzujú prehnaným pocitom jedinečnosti. Reč je o narcistoch, ktorých patologické črty ich obete často spoznávajú až postupne. Život po ich boku je neustálym bojom bez konca a odísť z takéhoto toxického vzťahu si vyžaduje všetky fyzické aj duševné sily. O to viac, ak je narcistom rodič. O narcizme a narcistickom zneužívaní, o tom, ako funguje cyklus týrania a ako sa správajú narcistickí rodičia, sme sa zhovárali s koučkou a zakladateľkou občianskeho združenia Nikdy viac Andreou Andrejovou.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Rozhovor si môžete tiež vypočuť ako podcast.

S narcizmom, o ktorom ste napísali už aj niekoľko kníh, máte osobnú skúsenosť. Hoci sa o tejto poruche v poslednom čase hovorí viac, rozpoznať takéhoto človeka v realite nemusí byť až také jednoduché. Ako teda vieme rozpoznať narcistu?

O narcizme sa síce hovorí, ale ľudia majú ešte stále mylnú predstavu, že narcista je len človek, ktorý je zahľadený do seba, miluje samého seba a má grandiózne prejavy. To vôbec nemusí byť pravda. Tiež pretrváva predstava, že narcisti musia byť extrémne inteligentní a prefíkaní. Väčšina populácie však nie je extrémne inteligentná, takže aj narcizmus sa týka aj menej inteligentných jedincov. Hlavné je, že nemôžeme nikoho diagnostikovať bez toho, aby bol najprv diagnostikovaný odborníkom. Preto v našich podporných skupinách s klientmi väčšinou nehovoríme o narcizme ako takom, ale hovoríme o narcistických črtách, pretože tie mávajú aj zdraví jedinci alebo aj jedinci, ktorí napríklad vyrastajú s narcistami, prípadne majú vzťahy s narcistami a preberajú tieto ich črty nevedomky.

Ak totiž dochádza k neustálemu týraniu a k nastaveniu reality, tak obeť prijíma túto realitu ako svoju, aj keď nedobrovoľne. Môže sa zdať, že obeťou je sám narcista – vďaka štýlu, akým reaguje –, a pritom to vôbec nemusí byť tak. Keď hovoríme napríklad o vzťahu dvoch jedincov, tak základnou narcistickou črtou je to, že narcista sa zo začiatku vo vzťahu tvári ako ten, kto prišiel druhého zachrániť, veľmi sa o neho zaujíma. Máte pocit okamžitej príťažlivosti – ale až toxickej – k tomu človeku, lebo je rozdiel medzi reálnym záujmom človeka a toxickým záujmom a dolovaním informácií s cieľom použiť ich v budúcnosti na týranie.

Keď sa totiž spoznávate s normálnym, zdravým jedincom, tak sa spoznávate pozvoľne a dlhodobo. Vaše názory sa môžu meniť, nastavujete si hranice a je to akceptované. Nič z toho však neplatí pri nacistovi. On nemá hranice a tiež sa málo zdieľa. A ak sa už aj o niečo podelí, tak rozpráva fantazmagórie, doslova si vymýšľa príbehy, aby vytvoril nepravdivý obrázok o sebe. Narcista sám osebe totiž nie je nikým, takíto ľudia sú ako prázdne diery, ktoré sa dopĺňajú vzťahmi, vecami a situáciami okolo seba. Často na nich napríklad môžeme badať, že veľa citujú iných ľudí alebo kopírujú myšlienky niekoho iného.

Hlavným obrovským výkričníkom je, že nemáte pocit autenticity. Zdá sa vám, že ten človek je každú chvíľu iný a prispôsobuje svoje chovanie a myšlienkové toky tomu, čo sa práve deje. Narcista vám povie, čo chcete počuť, alebo povie a urobí veci tak, aby vám ublížili.

Hovoríte, že narcista na začiatku vzťahu predstavuje druhej strane nejaký pozitívny obraz o sebe. Môžeme povedať, že ide o správanie podľa nejakej šablóny, že s týmto sa stretneme naozaj u každého narcistu?

Áno. Mne to trvalo dlho, kým som na to prišla. Vlastne to bolo až pri x-tom vzťahu, keď mi zrazu došlo, že viem predvídať, ako sa ten človek bude správať v danej situácii. Viem, ako sa bude správať o týždeň, viem, ako sa bude správať, keď ho zoberiem niekde medzi svojich ľudí. Vidím, že tam dochádza k izolácii mňa od môjho okolia, aby ma mohol v pohode doma týrať. Takže áno, je tam narcistický scenár. Keby sa vedľa seba postavilo tisíc narcistov, alebo teda ľudí s poruchou osobnosti, každý z nich je iný, každý sa prezentuje inak, ale všetci sú rovnakí s malými obmenami a s inou prezentáciou. Pretože máme aj introvertov, aj extrovertov, aj tie poruchy sa líšia a niekedy to už prechádza do schizofrénie a psychotických výlevov. Takže podľa toho, v akom štádiu poruchy alebo už choroby narcisti sú, tak sa prejavujú, ale ten scenár vždy ostáva rovnaký.

Čím je však jedinec viac chorý, tým ľahšie sa dá prekuknúť, pretože tým výbušnejšie a grandióznejšie prejavy má, tým skôr je možné ho odhaliť – ak teda človek vie, čo má odhaľovať. Máme ženy, ktoré s takýmito ľuďmi vyrastali, a pre nich je takéto správanie normálne. Aj keď ho vedia predvídať, neberú ho ako toxické. Vedia, že to nie je v poriadku, ale pre nich je to také normálne, že to berú ako súčasť svojej reality.

Narcistický rodič vychováva dieťa v spoluzávislosti. Znamená to, že mu akoby vymaže identitu a predstavuje mu svoju predstavu o dieťati ako realitu. Dieťa tým, že je pod absolútnou nadvládou takéhoto rodiča, nemá možnosť sa slobodne vyvíjať a dorastať do svojej autenticity a stáva sa len akýmsi príveskom rodiča.

Ak sa niekto narodí do rodiny, kde je jeden z rodičov narcista, ide pravdepodobne o ten horší scenár. Ako sa vlastne prejavuje narcistický rodič, aké metódy používa na svoje deti, partnera, prípadne okolie?

Narcistický rodič si deti zo zásady delí na dve skupinky. Buď je to obetný baránok, alebo takzvané „golden child“, dieťa, ktoré si rodič vytvára na svoj obraz. Obetný baránok rodiny väčšinou môže za všetko, všetko je jeho vina a zlizne si ju aj za ostatných súrodencov. Navyše je vinný aj za emocionálne prežívanie rodiča. Okrem toho narcistický rodič vychováva dieťa v spoluzávislosti. Znamená to, že mu akoby vymaže identitu a predstavuje mu svoju predstavu o dieťati ako realitu. Dieťa tým, že je pod absolútnou nadvládou takéhoto rodiča, nemá možnosť sa slobodne vyvíjať a dorastať do svojej autenticity a stáva sa len akýmsi príveskom rodiča. Tým, že toto dieťa nikdy nebude schopné takémuto rodičovi vyhovieť, pretože narcistovi nie je schopný vyhovieť nikto, vždy bude mať pocit menejcennosti, nestálosti, zbytočnosti.

A ak hovoríme o tom druhom type dieťaťa, o vyvolenom, to tiež samo osebe nie je nikým, tiež je spoluzávislé, len s tým rozdielom, že má falošný pocit dôležitosti v očiach rodiča, ktorý cez neho emočne prežíva všetko, čo on ako dieťa nezažil.

Dokáže dieťa narcistu vôbec zachytiť nejaké pozitívne vzorce? A ak áno, za akých podmienok?

Áno, ak ten druhý rodič, ktorý je síce spoluzávislý, ale nemá poruchu osobnosti, vykryje to všetko, čo sa dieťaťu deje s narcistom, a z tohto vzorca ho vytiahne. Druhá možnosť je – ak napríklad hovoríme o narcistovi otcovi a spoluzávislej matke a dieťati –, ak matka nie je schopná odísť od narcistu, pretože dochádza k takému cyklu traumy a týrania, že má pocit, že sa nevie nadýchnuť do reality, že kognitívne schopnosti a funkcie sú vypnuté a ona nie je ani schopná naplánovať si nejaký únik alebo reálne uchopiť situáciu. Dieťa si potom môže hľadať zdravé vzorce mimo rodiny.

Môžu to byť napríklad starí rodičia, ale aj učitelia, tréneri, neraz aj partie, čo je veľmi nebezpečné. Ak je dieťa vychovávané v spoluzávislých vzorcoch správania s chorým jedincom v domácnosti a chytí zlú partiu, môže sa z neho stať závislý človek. Od spoluzávislosti je veľmi malý krôčik k závislostiam, napríklad aj od drog. Tieto deti si samomedikujú traumy a často sa to začína práve v elementárnej rodine.

Uviedli ste príklad narcistického otca a potom matky s deťmi ako obetí narcistického zneužívania. Odborníci hovoria, že táto porucha sa predovšetkým týka mužov. Čím to je?

Áno, ale tu hovoríme len o narcizme. Potom však máme ešte histrioasociálov (histriónska porucha osobnosti, pozn. red.), psychopatov, ktorých väčšinu tvoria práve ženy, pričom väčšina narcistov sú muži. Takže nehovoríme len o mužoch narcistoch, pretože máme už aj podpornú skupinu pre mužov. Platí, že narcistickí muži sú väčšinou plodom narcistickej matky. Takže áno, narcisti sú väčšinou muži, ale máme ženy, ktoré sú histrioničky, a ak má žena mentálnu poruchu a má byť matkou, tak je to obrovská tragédia. Ženy odjakživa totiž boli aj v povojnových obdobiach tie, ktoré si zachraňovali deti a učili ich zdravým vzorcom a fungovaniu v spoločnosti. Ak však matka nefunguje, nefunguje celá spoločnosť.

A tieto všetky patológie osobnosti, naše rozdeľovanie spoločnosti, dobrovoľná až nedobrovoľná izolácia, poruchy osobnosti, toto všetko vlastne začalo vznikať v povojnových a medzivojnových obdobiach, keď muži boli preč, na žene ostalo všetko, deti nemali vzorce fungovania v rodine, kde by sa za normálnych okolností starali, fungovali a komunikovali dvaja, kde by deti mali priestor dozrievať. Deti boli veľmi často v povojnových obdobiach parentifikované, pretože ak otec zomrel alebo sa vrátil s posttraumatickým syndrómom, museli prevziať rolu rodiča. Nemali čas dozrieť ako deti, museli prebrať príliš veľa dospeláckych zodpovedností už počas dozrievania svojej osobnosti.

Tam to všetko pramení. Od parentifikácie cez spoluzávislosť k ďalším poruchám osobnosti a ďalším chorým vzorcom. A spoluzávislý človek si nikdy alebo veľmi zriedka vyberie zdravého človeka do vzťahu. Preto sa buď stretnú dvaja spoluzávislí vďaka empatii, čo je asi najlepšia možnosť pre spoluzávislosť, pretože týmto si ako keby „lížu rany“, a aj keď majú nejaké zažité toxické vzorce, tak si ich vedia odkomunikovať, vedia sa pochopiť a ostávajú spolu. Druhou možnosťou je, že spoluzávislý si nájde buď závislého, alebo patologického jedinca ako partnera, a to už je problém pre ďalšie generácie.

Spoluzávislá osoba nevie, kým je sama osebe, a potrebuje druhého na to, aby jej povedal, že toto si ty a takáto máš byť, tam sa vlastne začína celý cyklus týrania a traumy, prijímaný spoluzávislou osobou bez toho, aby o tom vedela.

Pred rozhovorom ste spomínali cyklus týrania. Ako táto dynamika medzi narcistom a obeťou vyzerá v realite? A prečo je také ťažké vymaniť sa z tohto kolotoča?

Veľa zvonku počúvame, prečo žena neodíde, či je sprostá, prečo sa nechá týrať. Ale ona nemôže odísť. A ono to nie je vždy len zlé. Život s narcistom sa vie javiť dokonca aj ako veľmi dobrý. Narcista vám vie dať taký pocit prijatia, pochopenia a lásky – v úvodzovkách –, že keď už príde niečo zlé, partner má pocit, že kvôli tým dobrým časom s narcistom stojí za to ostať.

Celý cyklus týrania sa vlastne začína pri spoznávaní, opäť to myslím v úvodzovkách, pretože vy narcistu nespoznávate, spoznáva on vás a hlavne vaše slabé miesta. Na začiatku vzťahu, a to platí aj o zdravých vzťahoch, sa cítime ako zdrogovaní a postupne vzťah s človekom prehlbujeme. Keď sa má začať prehlbovať vzťah s narcistom, vznikajú prvé konflikty. A s ním to nikdy nie je o tom, že mu povieme pozri, vznikol nám problém, poďme ho spolu riešiť. Narcista pomenuje vás ako problém a vyzve vás na to, aby ste ho zmenili a riešili sami. Takíto spoluzávislí jedinci veľakrát majú zranenie z detstva, zranenie z opustenia, nepochopenia, neprijatia, nikdy nezažili bezpodmienečnú lásku. Spoluzávislí jedinci vždy zažívajú podmienenú lásku od chorého rodiča, takže oni to nielen berú ako výzvu, ale až ako nutnosť „zdravého“ vzťahu.

Obeť sa teda pomaly začína meniť a prispôsobovať, aby vyhovela. Často v spoločnosti počúvame, že na všetko treba dvoch, treba robiť kompromisy a treba sa prispôsobovať. Áno, ale iba do určitej miery. Človek pri prispôsobovaní sa nesmie prísť o samého seba. Keďže spoluzávislá osoba nevie, kým je sama osebe, a potrebuje druhého na to, aby jej povedal, že toto si ty a takáto máš byť, tam sa vlastne začína celý cyklus týrania a traumy, prijímaný spoluzávislou osobou bez toho, aby o tom vedela. Takáto osoba začína narcistovi vyhovovať, prispôsobovať sa, a to inak aj tým, že sa sama odizoluje od všetkých známych a rodiny, pretože narcista zaberie takú obrovskú časť z jej života, že už ani nemá priestor sa s nikým stretávať.

Pri prvom probléme priatelia tejto osobe povedia, že to bude dobré, treba len spraviť kompromis. Pri desiatom už začnú hovoriť, že to nie je asi v poriadku. Ale osoba, ktorej sa to týka, to zväčša nechce počuť. Ona sa chce vrátiť do prvých mesiacov vzťahu, keď bolo všetko fajn, preto vo vidine toho chemického koktailu urobí všetko pre to, aby vzťah zachránila. A vtedy ju má narcista v hrsti. Za prvým konfliktom príde ďalší a ďalší. Medzery medzi konfliktmi sa zužujú a dopamínu je stále menej, až sa človek dostane do bodu, keď ho už nedostáva vôbec a uvedomí si, že už sa naháňa ako taký škrečok v teráriu s hadom. Takto dokážu obete fungovať aj desať, dvadsať, tridsať rokov.

Zdroj: pexels.com

Kedy nakoniec príde ten rozhodujúci moment, keď obeť požiada o pomoc? S čím sa stretávate v praxi?

Keď obeť cíti, že ide umrieť. Ak za mnou príde napríklad žena, ktorá mi povie, že by to ešte mohla vydržať, často poviem, že jej nemám ako pomôcť. Kým totiž človek levituje nad dnom, neviem mu pomôcť. Ten človek musí padnúť a vyslovene zažiť dopamínový absťák, ktorý je taký silný a hrozný ako heroínový absťák. To znamená triašky, poruchy príjmu potravy, zvracanie a podobne.

Častokrát sú obete po zdravotnej stránke úplne vyprahnuté. Tým, že ich telo produkuje nadmerné množstvo kortizolu pri cykloch traumy, pričom dochádza k strate šedej kôry, dochádza aj k tomu, že telo začína samo seba napádať. Spája sa to s rôznymi neurodegeneratívnymi ochoreniami. Veľa žien v našej skupine má nádory na mozgu, autoimunitné ochorenia ako lupus alebo reumu alebo nádory na ženských orgánoch, čo je veľmi častým prejavom toxických vzťahov. Celé telo ide jednoducho dolu vodou. Až kým obeť nezažije, že sa nevládze ani nadýchnuť, tak nepríde a nebude to riešiť. Bohužiaľ, máme v skupine ženy, ktoré nevládzu odísť, ani keby chceli. A to je obrovská tragédia. Väčšinou sú to ženy, ktorým neposkytlo žiadnu podporu ich okolie ani ich rodina a okolie je také toxické, že aj keby natiahli ruku, tak tú pomoc nedostanú.

Povedzme, že obeť narcistického zneužívania sa rozhodne po dlhom boji odísť z toxického vzťahu. Povedali ste, že si najprv musí prejsť šokom. Čo nasleduje potom? Ako vyzerá proces uzdravovania takéhoto človeka?

V knihe som spísala to, čo fungovalo v mojom prípade, ale to neznamená, že to funguje každému. Mala som tri toxické vzťahy s narcistami. Netrvali však dlho, pretože som pri každom natrafila na nejaký podobný scenár. Za posledné roky som tiež eliminovala toxických ľudí zo svojho života a obklopila sa kvalitnými, úžasnými, nádhernými ľuďmi. Som im za všetko nesmierne vďačná a môžem povedať, že dnes tu som práve vďaka nim.

Zažívala som teda krátkodobé – 1,5- až 2-ročné vzťahy, ale neviem si predstaviť, aké by to bolo, keby som zažila jeden dvadsaťročný vzťah. V živote obete časom prichádza prebudenie do reality, kde si uvedomí, že naozaj nie je vinná za to, čo sa jej deje, ale prichádza to zvonku. Proces rozpoznávania je však taký pomalý, že to naozaj môže trvať veľmi dlho.

U mňa to trvalo roky, kým som prišla na to, že pôvod je v elementárnej rodine. Prvotným krokom je prebudenie do reality a zistenie, že to, čo sa mi deje, asi nebude moja vina. Ďalším krokom, ktorý by mal hneď nasledovať, je rozhodnutie niečo s tým robiť. V uzdravení veľmi pomáha napríklad aj naša podporná skupina, pretože obeti bol svet prezentovaný ako nebezpečné miesto, kde ju nikto nepodporí. Preto práve takáto skupina je obrovským krokom k pochopeniu toho, že obeť nie je jediná, ktorej sa dejú takéto veci.

Ďalej je to pochopenie a prijatie toho, že to, čo mi druhí hovoria ako realitu, je naozaj realitou a obeť o tom nepochybuje. To je obrovským plusom pri uzdravovaní. A potom kvalitná terapia. Čo v našich končinách, kde sa venujeme často práve kognitívno-behaviorálnej terapii, môže byť nebezpečné. Preto obeť potrebuje terapeuta, ktorý s ňou bude pracovať do hĺbky a ktorý jej povie, že je v poriadku, ak z toho vzťahu odíde. Veľmi pomáha terapia EMDR. Uzdravenie však trvá dlho, ale stojí to za to.

Viem si predstaviť odchod obete od svojho partnera, ktorý ju zneužíval, ale čo v prípade rodiča, kde je väzba v niečom oveľa silnejšia? Dá sa nejakým spôsobom odísť v dospelsoti od rodiča narcistu?

Dá. Máme veľa žien, ktoré absolútne vymazali svojich rodičov zo svojho života, a je to to najlepšie, čo sa im mohlo stať. Tiež som nad tým rozmýšľala. Vďaka tomu, že som sa už do určitej miery sama uzdravila, naučila som sa techniky, ako zvládať toxického rodiča, teda narcistického rodiča alebo takého, ktorý má charakteristiky histrionika. Sama neviem, čo je ťažšie – či rodiča odstrihnúť úplne alebo ostať a naučiť sa techniky zvládania stresových situácií. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že rozmýšľať nad tým, ako si ustojím hranice a ochránim mentálne zdravie použitím rôznych techník, ktoré idú vyslovene proti môjmu presvedčeniu, len aby som sa ochránila, je náročné. Niekedy sa naozaj cítim ako najväčší podliak na svete. Logicky sa rozhodnúť pre to, že musím uštipnúť teraz ja, aby som nebola zničená, je strašné, ale aj to je obrovská škola.

Máte nejakú konkrétnu techniku, o ktorú sa môžete podeliť?

Najbezpečnejšou je asi reverzný gaslighting. Tyranské techniky, ktoré používajú narcisti, opisujem aj vo svojej knihe. Treba si predstaviť plynový horák, kde človek pustí plyn, ale nezapáli oheň, a narcista začne po tebe hádzať zápalky. Človek väčšinou vybuchne. Tie zápalky predstavujú všetky nenápadné poznámky, pasívnu agresiu, týranie tichom. Čím je človek dlhšie s narcistom vo vzťahu, tým menej zápaliek mu stačí. A to, čo robím ja, je to, že chytím každú zápalku a hodím ju naspäť. Každú jednu a veľmi presne. Vysvetľujem to aj tak, že narcistu sfúknem ako sviečku. Je to náročné a vyčerpávajúce, lebo si uvedomujem, že sa to blíži a teraz musím byť ja tá hnusná, ale musím sa pre to rozhodnúť.

Veľakrát si všímam, že o liečbe obetí sa hovorí veľa a často a, samozrejme, je to veľmi potrebné. Už menej sa však hovorí o možnosti liečby pre zneužívajúcich. Existuje teda u nás nejaká liečba pre ľudí s narcistickou poruchou osobnosti?

Tu na Slovensku o tom neviem. Viem, že v Amerike sú odborníci, ktorí sa im venujú, ale máme niekoľko typov narcistov. Ten, ktorý príde na to, že je to zlé, ide k terapeutovi, ale keď zistí, koľko je s tým spojenej práce, tak to často vezme ako nemožné a pokračuje ďalej v živote, aký má. Potom sú takí, ktorí sa s tým rozhodnú aj niečo robiť, začnú terapie, kde sa vyzbroja ešte viac a vedia svoje obete týrať ešte dôkladnejšie, lebo sa naučia ešte lepšie predstierať normálno. Potom máme takých, ktorí začnú terapie a spáchajú samovraždu. A potom sú takí, ktorí pokračujú v terapiách, ale stále vidno, že ten jedinec nikdy nebude autentický a vždy na ňom ostane niečo, čo proste vadí.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články