Niekoľko mesiacov sa delili o svoju domácnosť s ukrajinskou matkou a jej dieťaťom: Nevieme pochopiť, čo ľudia utekajúci pred vojnou zažívajú

Rodina Hricová. Zdroj: archív P. Hrica
Olin prvorodený syn mal len jeden mesiac, keď vypukla vojna na Ukrajine. S manželom a niekoľkými ďalšími rodinami sa prvé dni skrývali v pivnici svojej bytovky v Irpini. S plánom na odchod však dlho neváhali a hneď, ako to bolo možné, Oľa s dieťaťom vycestovali na Západ. Cez Užhorod sa dostali až do Košíc, kde ich pod vlastnú strechu prichýlili manželia Peter a Daniela Hricovci s dvoma deťmi. V rozhovore s nimi sme hovorili o ich spoločnom nažívaní i o tom, prečo sa napokon rozhodli Oli povedať, že prišiel čas, aby odišla z ich domu a posunula sa ďalej.

Podporte dialóg

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Preto potrebujeme aj vašu pomoc. Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah.

Po vypuknutí vojny na Ukrajine sa mnohí Slováci zapojili do rôznych foriem pomoci. Vo vašom prípade išlo napokon o poskytnutie bývania mladej mamičke s dieťaťom. Čo všetko zahŕňalo takéto rozhodovanie?

Peter: Keď sa 24. februára začala vojna, veľmi sme to s Dankou prežívali. Boli sme z toho zničení a bolo veľmi náročné spracovať to. V tom čase začali na Slovensko prichádzať prví utečenci a táto téma ma zaujímala možno ešte viac, ako správy ohľadom politického vývoja. Chceli sme prirodzene nejako pomôcť, začali sme preto prispievať na rôzne zbierky a boli sme tiež otvorení myšlienke poskytnúť krátkodobé ubytovanie. Čo sa týka dlhodobého ubytovania, dosť sme o tom uvažovali, vedeli sme totiž, že to nie je také jednoduché.

Vypísali ste si všetky „za a proti“?

Peter: Svojím spôsobom áno. Vedeli sme, že chceme pomôcť, tým „proti“ však bola otázka súkromia a financií. Pritom, ako sme vojnu sledovali, sme si však uvedomili, aké somariny riešime oproti tomu, čo prežívajú ľudia, ktorí pred ňou utekajú a ide im o život.

Oľa bola od začiatku nastavená na to, že o dva týždne pôjde domov. Myslím, že jej to na začiatku dodávalo nádej. Keď prišla, išla z nej totiž energia a život. Odvrátenou stránkou tohto mindsetu však bolo, že keď sa týždne natiahli na mesiace, bola už z toho unavená, akoby z celej situácie nevidela východisko.

Ako ste sa napokon dozvedeli o Oli a jej synovi?

Daniela: Impulz prišiel od našich známych. Až neskôr sme pochopili, že to v skutočnosti išlo cez približne ďalších siedmich ľudí. Povedali nám, že jedna mladá mamička s mesačným bábätkom z Irpiňa hľadá ubytovanie. Rozhodnutie sme spravili v priebehu niekoľkých hodín.

Peter: Ešte predtým, než k nám prišla, sme sa s ňou spojili. Zistili sme si, o koho ide, vymenili sme si fotky. Zdalo sa nám, že by to mohlo fungovať. Oľa si už potom následne zorganizovala cestu a my sme jej pripravili miesto v našom dome. Zároveň sme sa na to snažili pripraviť aj naše deti, respektíve aspoň nášho triapolročného syna.

Čo ste mu povedali?

Daniela: Úplne priamo sme s ním o vojne nehovorili, ale myslím, že on to aj tak dosť intenzívne vnímal cez mnohé rozhovory medzi nami dospelými. Prvý raz sme si to uvedomili pri jednej večernej modlitbe, keď sa modlil za to, aby zlí vojaci odišli. Odvtedy túto modlitbu prednáša každý večer. Keď sme však už vedeli, že k nám príde Oľa, snažili sme sa mu len vysvetliť, že k nám prídu ľudia, ktorí utekajú zo svojej krajiny.

Ukrajinka Oľa so svojím synom u rodiny Hricovcov. Zdroj: archív P. Hrica

Hovoríte, že ste si o Oli zistili nejaké informácie ešte pred jej príchodom. V akých pomeroch žila pred vojnou?

Peter: Oľa žila pred vojnou s manželom v Irpini, ktoré je akoby takým predmestím Kyjeva. Ona pracovala v rádiu a jej manžel v nejakej farmaceutickej firme. V jednej novšej štvrti mali pekný byt s výhľadom na park a neďalekú dedinku. Dnes je toto mesto na 70 percent zničené. Zo sociálnych sietí sme sa však jedného dňa dozvedeli, že Olina bytovka stojí a byt je tiež viac-menej v poriadku, hoci má rozstrieľané okná. Z toho pekného výhľadu však ostal len pohľad na jedno veľké spálenisko.

Čo sa stalo s jej manželom?

Peter: Ten sa najprv zapojil do humanitárnej pomoci. Pracoval v Mukačeve a neskôr, keď sa ruskí vojaci stiahli viac na východ, vrátil sa do Kyjeva, kde z času na čas chodí aj dnes do svojej pôvodnej práce.

Nebolo to jednoduché, museli sme tiež bojovať s pokušením myslieť si, že ju vyhadzujeme z domu. S odstupom času si však myslím, že sme jej pomohli v tom, aby sa rozhodla a pohla ďalej.

Oľa sa vraj spolu s manželom a synom niekoľko dní skrývala v pivnici. Hovorila vám bližšie, čo prežívali v tých prvých dňoch?

Daniela: Áno, o tomto sme spolu hovorili. Spomínala, že v pivnici sa skrývali s ďalšími asi troma rodinami a netušili, ako dlho to potrvá. Tiež sa snažila, aby dieťatko druhých nevyrušovalo, čo bolo veľmi náročné. Počas dňa odchádzala do bytu, kde sa balila a pripravovala na cestu.

Ako vyzerali vaše prvé spoločné dni bezprostredne po jej príchode a ako prežívala odlúčenie od manžela a rodiny?

Peter: To bolo zaujímavé, pretože Oľa bola od začiatku nastavená na to, že o dva týždne pôjde domov. Bolo to cítiť aj vtedy, keď sme vybavovali veci na úrade či v banke, keď prízvukovala, že predsa o mesiac tu už nebude. Stále nám tiež oznamovala, kedy pôjde domov.

Daniela: Myslím, že jej to na začiatku dodávalo nádej. Keď prišla, išla z nej totiž energia a život. Odvrátenou stránkou tohto mindsetu však bolo, že keď sa týždne natiahli na mesiace, bola už z toho unavená, akoby z celej situácie nevidela východisko. Optimizmus sa vytratil a začala upadať do depresie. Do veľkej miery ju ovplyvňovali aj správy, ktoré takmer neustále sledovala. Keď počula o Buči, tri dni bola z toho úplne mimo.

Snažili ste sa jej v takýchto situáciách nejako pomôcť? Alebo ste to skôr nechali na ňu, nech sa s tým vyrovná sama?

Daniela: Navrhli sme jej, či by nechcela využiť odbornú pomoc psychológa, a ona súhlasila. Ešte predtým sme sa ju však snažili trochu viac socializovať, pozvali sme k nám niektorých našich priateľov, máme tiež jedného kamaráta, ktorý má manželku Ukrajinku. Prišli k nám a myslím, že to Oľu potešilo. Tiež som ju predstavila niektorým ďalším mamičkám a tu v našej štvrti boli aj iné Ukrajinky, s ktorými sa stretla, takže možnosť vyrozprávať sa mala aj tam.

Zdroj: archív P. Hrica

Musela to byť úplne nová skúsenosť aj pre vás. Čo ste prežívali vy? Bolo to prežívanie vojny ešte v niečom iné?

Peter: Pokiaľ ide o vojnu, všetko som to na začiatku veľmi prežíval. Sledoval som správy a bol som z toho nešťastný. Musím však povedať, že v momente, ako k nám prišla Oľa, som so sledovaním správ prestal. Mal som totiž zrazu pocit, že tým, že pomáhame Oli a jej synovi, robíme všetko, čo je v danej situácii v našich silách.

Daniela: Mňa tie správy na začiatku tiež veľmi vtiahli. Niekedy som mala pocit, že je to náš posledný deň života. Na rozdiel od Peťa som však s Oľou trávila celé dni, videla som ju uplakanú a strápenú. A pomaly to bralo energiu aj mne. Keď prišlo v rozhovoroch s našimi známymi na to, že sme dali ubytovanie cudzej žene, vždy som hovorila, že je to obeta a tiež zásah do súkromia.

V čom sa ten zásah najviac prejavil?

Peter: Ono to na začiatku začalo podľa mňa pekne. Oľu sme prijali. S naším starším synom si však až tak nesadli. Jedno ráno na ňu náš syn vybehol s tým, že sa má vrátiť domov na Ukrajinu. Snažili sme sa ho hneď napraviť, ja som odchádzal z domu, kým on plakal. V aute som si uvedomil, že som svojho syna potrestal len za to, že úprimne povedal, čo si myslí.

Daniela: Áno, pre nás dospelých išlo o nepríjemnú, trápnu situáciu. Neuvedomili sme si, že tak ako bola pre nás Oľa cudzou osobou, tak to naše dieťa cítilo ešte viacnásobne. Pamätám si napríklad situáciu, keď sa náš syn hanbil zobrať si jedlo zo stola, kde práve jedla. Tým, že sme žili pod jednou strechou, museli sme aj niektoré bežné situácie riešiť inak. Takto sa menilo jeho správanie a tiež naše nastavenie voči nemu. Napokon to vyústilo až do toho, že sme sa rozhodli dať Oli impulz, že by bolo lepšie, ak by si postupne začala hľadať niečo vlastné.

Takže ste iniciovali jej odchod. Pochopila to?

Peter: Áno, myslím, že aj kvôli tejto nervozite v naše rodine sme došli k záveru, že je najdôležitejšie chrániť si ju. Oli sme povedali, že jej pomôžeme s hľadaním nového ubytovania i so všetkým, čo bude potrebovať, a myslím, že to postupne spracovala. A teraz, keď odchádzala, už z nej bolo cítiť, že nám rozumie a nemusíme sa preto cítiť blbo. Napokon, mám pocit, že keď sme jej to povedali, tak jej to pomohlo znovu sa nakopnúť a cítila sa opäť lepšie. Rozhodla sa totiž vrátiť domov za manželom do Kyjeva.

Bolo ťažké povedať človeku do očí, že musí odísť?

Peter: Nebolo to jednoduché, museli sme tiež bojovať s pokušením myslieť si, že ju vyhadzujeme z domu. S odstupom času si však myslím, že sme jej pomohli v tom, aby sa rozhodla a pohla ďalej.

Zdroj: archív P. Hrica

Čo vám táto niekoľkomesačná skúsenosť priniesla do života?

Daniela: Myslím, že nám táto skúsenosť priniesla pocit vďačnosti za to, čo máme, že môžeme byť spolu a prežívať blízkosť s druhými, i za to, že môžeme dávať.

Peter: Mojou najsilnejšou skúsenosťou bolo, že nevieme pochopiť, čo ľudia utekajúci pred vojnou zažívajú, a tento pocit som mal vždy, keď sme sa s Oľou rozprávali. Premýšľam často nad tým, čo tiež táto vojna urobí so všetkými tými vzťahmi. Teraz to možno vnímame, že Oľa sa vrátila domov a príbeh má svoj happy end, ale čo my vieme, čo práve teraz ako rodina prežívajú a ako sa vyrovnajú s ďalšou zmenou v ich živote.

Uvažovali ste, že budete ešte nejako pomáhať?

Peter: Už v deň, keď Oľa so synom odišli, sme začali znovu premýšľať nad tým, ako by sme mohli v pomoci pokračovať. Nemyslím si, že nateraz poskytneme niekomu ubytovanie, ale pravdepodobne sa vrátime k nejakej materiálnej pomoci.

Autor
Články autora
Odporúčané
Predošlé
Ďalšie
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Podobné články