Odpusteniu nestačí pripísať iba čisto duchovný rozmer

Všetci máme právo byť v živote šťastní. Ale každý z nás si šťastie predstavuje inak. Celkom iste však k spokojnému prežívaniu patria ľudské vzťahy, a tie si nie vždy vyberáme. Stretávame sa tak s odlišnosťou charakterov, iným životným prístupom, hodnotami… Človek je spoločenská bytosť. Sme stvorení jeden pre druhého, aby sme sa vzájomne obohacovali a dopĺňali. Takéto vedomie si však od nás vyžaduje istú zrelosť. No tá nám neraz chýba. A tak sa nevyhnutne zraňujeme.

Keď ma autor knihy Odpustenie: križovatka ciest života oslovil, aby som napísala k jeho knihe úvod, vzala som si čas na premyslenie. Potrebovala som sa s touto témou zblížiť, pripustiť si ju k telu a pomenovať ešte raz zahojené jazvy, ktoré si aj ja ako čosi vzácne uchovávam vo svojom vnútri. Prekladom knihy som sa v spomienkach vracala k ľuďom a udalostiam, ktoré si vyžiadali nemálo energie na to, aby som odpustila. Pohládzala som v mysli dlaňou zjazvené miesta srdca a už iba vzdialene som vnímala bolesť, ktorá sa s nimi spájala. Zostala len vďačnosť, pretože skúsenosť s hlbokým odpustením ma urobila bohatšou, silnejšou a citlivejšou voči iným, zvlášť voči tým, čo si prechádzajú týmto neľahkým procesom.

„Pravá láska nechráni, ale riskuje, čím umožňuje človeku, aby svoj život žil,“ cituje autor súčasného talianskeho filozofa Galimbertiho. A ďalej sám Ventriglia píše: „A je to práve láska, táto vitálna sila, ktorá nás otvára a posúva k druhému, aby nás vystavila možnosti zraniť sa a zraňovať. Našu cestu na tejto zemi môžeme prirovnať k mnohým rovnobežkám – láska nás pobáda k druhému, pričom sa nedá vyhnúť mäkkému či tvrdému kontaktu. Patrí to jednoducho k hre života.“ Nedá sa inak. Preto nám neostáva iné, ako sa naučiť náročné a často bolestivé situácie v manželstve, rodine, na pracovisku, medzi priateľmi riešiť a neutekať od nich.

Čo je narušené, netreba automaticky odstrániť, ale dať si navzájom druhú šancu.

Zranenia a praskliny vo vzťahoch jednoducho patria „k zlatej niti nášho života“. Čo je narušené, netreba automaticky odstrániť, ale dať si navzájom druhú šancu. Bolesť a láska nie sú teda dva nezlučiteľné protipóly, ale „dve od seba neoddeliteľné strany mince“. Neexistuje človek, ktorý by sa dokázal od iných celkom odizolovať, nenájde sa na svete človek, ktorý by nemal pozitívne i negatívne spomienky na kontakt s druhým. Všetci si nesieme na duši rany. Rozdiel je len v tom, či ešte krvácajú, alebo sa už zacelili a stali sa citlivými jazvami.

Cesta odpustenia nie je jednoduchá, ba nestačí mu pripísať ani čisto duchovný rozmer. Vyžaduje si zopár jasných krokov, päť podmienok, o ktorých skúsený neurológ a psychoterapeut Ventriglia hovorí. Sú nimi: Vedomie o spôsobenej škode a z toho vyplývajúcich emóciách; Spracovanie hnevu; Zrieknutie sa pomsty; Zrieknutie sa odškodnenia; Prežiť bolesť zo zranenia a rozhodnutie odpustiť. Niekedy to zvládneme sami, inokedy na to potrebujeme priateľa alebo narazíme na vlastnú krehkosť a zamotáme sa v spleti vzťahov siahajúcich možno až do detstva. Vtedy je pre niekoho azda aj nevyhnutné vyhľadať pomoc odborníka.

Istotne sa však nevzdávajme a nepokúšajme sa utiecť od reality s výhovorkou, že odpustenie nepotrebujeme alebo naopak ho niekomu nedlžíme. Odpustenie sa týka každého. Nie je však zabúdaním či odsúvaním nepríjemných zážitkov do úzadia, nie je ani túžbou po pokoji, aby sme sa vyhli menším alebo väčším konfliktom.

Ak sa na križovatke odhodláme vydať sa po neľahkej, no oslobodzujúcej ceste odpustenia, postupne nás prestúpi svetlo, ktoré môže dať nášmu životu nový zmysel.

Knihu Odpustenie vnímam ako pozvanie k tomu, aby sme sa v tejto rýchlej a náročnej dobe zastavili a venovali čas sami sebe. Ak budeme vedieť „načúvať“ vlastným pocitom, svojmu prežívaniu, ak dokážeme zranenia pomenovať, môžeme nastúpiť na cestu, ktorá nás v prípade potreby dovedie k odpusteniu, nezriedka aj k zmiereniu. Samozrejme, ak je to objektívne možné. Mám na mysli prípady zneužívania, násilia, zlého zaobchádzania. Zmierenie si totiž vyžaduje oboch – ubližujúceho a ublíženého. „Odpustenie je predsieň, cez ktorú možno vstúpiť do izby zmierenia. Závisí však od oboch, či sa rozhodnú vojsť,“ píše Ventriglia. Ak sa na križovatke odhodláme vydať sa po neľahkej, no oslobodzujúcej ceste odpustenia, postupne nás prestúpi svetlo, ktoré môže dať nášmu životu nový zmysel.

Spomínam si na jednu udalosť z nedávnych rokov. Som matkou troch detí a viem, čo znamená mať plné ruky práce okolo domácnosti a iných povinností. Nedokázala som sa v istej chvíli zastaviť a v pokoji reagovať na vzniknutú situáciu. Napätie sa hromadilo, až vybuchlo. Nespracované emócie sa pretavili do hnevu, ktorý dopadal na tých, čo boli v mojej blízkosti.

Až keď afekt opadol, dokázala som si poskladať myšlienky. Náhle ma zaplavil smútok, pocit prehry. Vložila som si hlavu do dlaní. Čas sa nedá vrátiť. Jasne som však cítila, že sa mám deťom ospravedlniť. Len ony boli svedkom môjho zlyhania i mojej bezmocnosti. A tak som slovo „prepáč“ vyslovila pred každým z nich.

Keď som si do lona posadila najmladšieho (nemal vtedy ani len štyri roky), prekvapil ma svojím postojom. Syn mi vzal zľahka tvár do svojich malých dlaní, nežne sa na mňa pozrel a povedal: „Mamka, my sme ti už odpustili, teraz už musíš odpustiť iba sama sebe.“ Neviem, kde sa vzala toľká múdrosť, ale naplnil ma pocit dojatia, prijatia a pochopenia. Mal pravdu, môjmu ospravedlneniu malo najprv predchádzať odpustenie sebe. A to je niekedy to najťažšie. Autor sa v jednej kapitole venuje práve tomuto chúlostivému procesu, ktorý má tiež svoje etapy. Môžu byť pomôckou, aby sme sa naučili rozvíjať väčšiu lásku a úctu k sebe, a teda následne aj k iným.

V závere knihy sa stretneme s nezvyčajným príbehom, ktorý prebieha v listovej podobe. Čítala som raz kdesi, že aj v prípade, ak už osoba, ktorá nám spôsobila nejaké utrpenie nežije, môžeme jej odpustiť. Možno práve cez listy, ktoré jej adresujeme. Nikdy si ich síce neprečíta, ale nášmu vnútru sa uľaví a otvorí sa pred nami nový horizont. Dnes už listy vyšli z módy, nahradila ich rýchlejšia, a teda efektívnejšia mailová či četová komunikácia. V prípade túžby po odpustení však listy ponúkajú úplne iný, osobný rozmer. Rovnako aj do riadkov príbehu Piera Aclera, spisovateľa a autorovho priateľa, sa toho zmestilo skutočne veľa. Veď posúďte sami…

Chcete sa o odpustení dozvedieť ešte viac a položiť aj vlastné otázky? Nenechajte si ujsť náš webinár!

Prečítajte si tiež:

Odpustiť neznamená zabudnúť, lebo by sme popreli svoj životný príbeh

Na väzňoch platí, že komu sa veľa odpustilo, veľa miluje

Dosiahnuť odpustenie neznamená, že budeme zraňujúce udalosti ospravedlňovať alebo na ne zabúdať (text+podcast)

Dá sa odpustiť úplne všetko? Odpovede budeme hľadať na webinári