Patrí k mladej židovskej generácii: Extrémizmus nesmieme podceňovať ani ignorovať, hovoril môj starý otec

Narodil sa do židovskej rodiny na Slovensku. Jeho starí rodičia prežili hrôzy holokaustu a svojmu vnukovi odmala vštepovali úctu k židovskej kultúre, náboženským tradíciám a hrdosť k vlastnej identite. Daniela Feldmara patriaceho k súčasnej mladej židovskej generácii jeho starý otec do konca svojho života upozorňoval, aby bol citlivý na extrémistické prejavy v spoločnosti a nikdy ich nepodceňoval.
Newsletter

Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

A hoci sa mladý Bratislavčan a študent medicíny doteraz s bezprostrednou nenávisťou voči svojej identite a vierovyznaniu nestretol, s antisemitizmom sa podľa jeho slov človek stretne na miestach, kde by to vôbec nečakal.

V rozhovore sa dozviete:

  • Kde sa naposledy Daniel Feldmar stretol s antisemitizmom
  • Kedy pochybuje o tom, že je Slovák
  • Čo je podľa neho na židovstve zaujímavé a dôležité
  • Ako funguje židovská mládežnícka skupina, ktorú sa so svojimi priateľmi snaží viesť

Pochádzaš zo židovskej rodiny. Ako veľmi ju zasiahol holokaust?

Môj dedko z otcovej strany prežil dva koncentračné tábory.

Ako sa mu podarilo zachrániť? 

Myslím, že to bol zázrak. Prežiť viac ako tri a pol roka v koncentračných táboroch v Seredi a Terezíne sa nedá inak nazvať. Jeho transport mal dokonca smerovať zo Serede do Osvienčimu. Ten bol však v tom čase preplnený a tak dobytčie vagóny, v ktorých môj dedko cestoval, odklonili do Terezína.

Pýtal si sa ho niekedy na túto bolestivú skúsenosť?

Poznám pár príbehov. Z jeho rozprávania viem, ako ho v koncentračnom tábore v Seredi chcel zbičovať veliteľ tábora Alois Bruner, keď sa hral v stolárskej dielni, kde jeho otec pracoval. Tiež viem, že ako trinásťročný chlapec musel namiesto hrania tvrdo pracovať. Dedko nám tiež veľa rozprával o holokauste ako takom. Do konca svojho života sa tiež snažil varovať nás mladých pred súčasnou situáciou na Slovensku. Videl v nej totiž istú paralelu s tým, čo sa dialo počas jeho mladosti. 

Pamätáš si, kedy si si popri rozprávaniach starých rodičov začal aj ty viac uvedomovať, čím pre nich holokaust naozaj bol? 

Mal som asi štrnásť rokov. Boli sme vtedy na otvorení židovského múzea v Seredi. Moji starí rodičia predo mnou v súvislosti s týmito vecami nikdy nechceli ukázať slabosť. Tam som však počas jedného príhovoru videl môjho dedka plakať. Vtedy som si asi prvýkrát uvedomil, ako hlboko ich to poznačilo a že to asi nikdy nepochopím. 

Niektorí Židia sa po vojne už viac do svojej rodnej krajiny nevrátili, odišli do Izraela alebo emigrovali. Tvoji starí rodičia zostali na Slovensku. Prečo? 

Môj dedko žil po vojne rok v Izraeli, v kibuci (židovskej komúne), ale vrátil sa kvôli rodine a komunite a zostal aj počas socializmu. Starí rodičia určite neboli žiadni veľkí národniari. Iba cítili, že tu je ich domov a nevedeli si predstaviť žiť niekde inde. 

Pre človeka je prirodzenejšie milovať ako nenávidieť, a preto si myslím, že tak, ako sa niekto naučil nenávidieť, tak sa to môže aj odnaučiť.

Necítili krivdu voči krajine, ktorá ich vydala napospas takémuto osudu? 

Nemôžem úplne hovoriť za nich, len sa snažím predstaviť si to. Keď z vás vlastná krajina zo dňa na deň spraví nepriateľa a degraduje vás na úroveň hmyzu, tak je veľmi pravdepodobné, že budete cítiť hnev a možno aj neustále obavy. Moja babička sa ma aj dnes, vždy keď ju navštívim, pýta, či mi moji priatelia nerobia zle, či mi nenadávajú za to, že som Žid.

Čo v tebe tieto otázky vyvolávajú? 

Keď som bol mladší, veľmi som tomu nerozumel. Čím viac si však čítam o dobe, v ktorej moji starí rodičia žili, tým viac takéto otázky chápem. 

Spomínal si, že tvoj starý otec do posledného dychu vystríhal mladých pred rôznymi nebezpečenstvami súčasnosti. Ktoré jeho slová sa ti najskôr vybavia? 

Rok pred jeho smrťou som s ním spolupracoval na jednom dokumente o holokauste a tam sa ho pýtali aj na nárast extrémizmu na Slovensku i Európe v tej dobe. Pamätám si, ako povedal, že tieto veci nesmieme nikdy podceňovať ani ignorovať. Jeho slová si pripomínam dodnes. 

Vidíme, že v Európe i po celom svete extrémizmus narastá. Nemyslím len antisemitizmus, ale i rasizmus, xenofóbia a podobne. Každý deň nájdem na sociálnych sieťach minimálne jeden komentár, kde sa spomínajú židoboľševici, Soroš a iné narážky a nadávky. To ma stále dokáže veľmi prekvapiť. 

Iba prekvapiť? 

Určite ma to tiež veľmi hnevá. Zároveň cítim smútok, ale aj sklamanie. A ak hovorím o sklamaní, mám tým na mysli aj sklamanie zo seba samého. 

Ako to? 

(Ticho.) Niekedy mám totiž pocit, že keby som sa viac vyjadroval, alebo niečo konkrétne urobil, mohlo by byť takých reakcií menej. Potom však, keď sa nad tým racionálne zamyslím, uvedomím si, že problém je oveľa hlbší. Spočíva v ľudskej ignorancii. Niektorých ľudí možno k takýmto postojom viedli celý život ich rodičia, možno antisemitizmus nasávali s materinským mliekom. A proti tomu sa ťažko bojuje. 
Navyše antisemitizmus nepozná hranice. Pred niekoľkými dňami som bol v Madride. Som obrovský fanúšik umenia, preto som šiel do múzea Reina Sofia, kde je vystavený známy Picassov obraz Guernica.

Potreboval som ísť na záchod a keď som tam prišiel, šokoval ma nápis na stene „Destruir Israel, Judio Peste.“ (v preklade Zničiť Izrael, židovský mor). Je smutné, že človek môže odísť zo svojej krajiny, ale s antisemitizmom sa môže stretnúť na miestach, kde by to vôbec nečakal. Napríklad na záchode. Odvtedy nad tým premýšľam a dávam si otázku, či sa to dá nejako zastaviť.

Daniel Feldmar pri múre nárekov v Jeruzaleme.
Daniel Feldmar pri múre nárekov v Jeruzaleme.

A máš nejakú odpoveď? 

Verím tomu, že všetko sa dá zastaviť. Pre človeka je podľa mňa prirodzenejšie milovať ako nenávidieť, a preto si myslím, že tak, ako sa niekto naučil nenávidieť, tak sa to môže aj odnaučiť. Ako presne to však docieliť, to netuším.

Tvoji rodičia aj starí rodičia ťa spolu s tvojím bratom vychovávali v židovskej kultúre a viere. V čom bolo tvoje detstvo iné od detstva väčšiny tvojich rovesníkov? 

Moja rodina sa za svoj pôvod nikdy nehanbila, vždy nasledovala židovské tradície a v nich nás tiež formovala. Ak by som mal nejako opísať slovami, ako to u nás vyzeralo, povedal by som, že zatiaľ čo moji kamaráti si na Vianoce pripomínali narodenie Ježiša Krista, ja som si okolo toho istého času pripomínal povstanie Makabejcov. Teda sviatok, ktorý my Židia nazývame Chanuka. Zatiaľ čo moji spolužiaci na strednej si pripomínali Veľkú noc a jej tradície, ja som si pripomínal oslobodenie z otroctva v Egypte. 

Necítil si sa kvôli tomu niekedy iný? 

Ani nie. Ja som bol vždy normálny chalan. A som ním stále. Rád sa stretávam s priateľmi, spoznávam nových ľudí a tiež som veľký fanúšik stand-up komikov. (smiech) 

Hrdo sa však hlásiš k mladej židovskej generácii a tiež sa aktívne zapájaš do života vašej komunity. Čím ti vlastne židovstvo ako náboženstvo najviac imponuje? 

Židovské náboženstvo, ale aj kultúra samotná má viacero veľmi zaujímavých bodov, ktoré sa snažím aj ja nasledovať. Jeden z veľmi dôležitých prvkov v židovstve je komunita. Bez nej židovský život nemôže existovať. Ďalším pilierom je vzdelávanie. Každý z nás by sa mal počas svojho života permanentne učiť niečo nové. Každý deň niečo nové pochopiť. A to v akejkoľvek oblasti. 

Preto si sa rozhodol študovať medicínu? 

Presne. (Úsmev) Tam sa človek každý deň stretne s niečím novým. Vzdelanie by sa však malo spájať aj s otvorenosťou. Pamätám si, ako nás na jednom študijnom programe učili, aby sme boli otvorení novým smerom, aby sme nehľadali inšpiráciu len na jednom mieste, inak budú naše znalosti príliš skostnatené. Múdrejšími sa stávame vtedy, keď sa snažíme pochopiť druhých. 

V čom sa snažíš byť otvorený a chápavý ty?

Mňa napríklad vždy fascinovalo, koľko podobností sa dá nájsť medzi rôznymi náboženstvami. Nielen pokiaľ ide o morálne pravidlá, ale aj o hodnoty ako je láska, spravodlivosť…

Možno práve ich hlbším štúdiom by sme mohli nájsť liek aj proti extrémizmu. Dnešnému antisemitizmu alebo napríklad islamofóbii by sa dalo predchádzať, ak by si o tom ľudia niečo naštudovali, ak by sa snažili pochopiť inú kultúru a uvedomili si, že to, čo vidia v médiách, často nereprezentuje pravú tvár týchto náboženstiev. 

Stačí na to len štúdium? 

Prečítať si niečo, vzdelávať sa by bol prvý dobrý krok. Samozrejme, tou najlepšou cestou spoznávania je dialóg. 

Hovoríš o antisemitizme, na ktorého nepriame formy si už v živote neraz narazil. Stretol si sa však niekedy aj s otvorenou nenávisťou voči svojej identite a náboženskému presvedčeniu? 

Chvalabohu nie. Žijem v Bratislave, ktorú môžeme zaradiť do tých viac tolerantných miest. Hoci aj tu sa nájdu ľudia, ktorí na inakosť reagujú nie vždy príjemným spôsobom. Môj dobrý priateľ Josi, syn rabína, chodí oblečený viac ako chasidský Žid. Keď sme sa minule stretli, videl som, aké pohľady po ňom ľudia hádzali. Nebol to antisemitizmus, ale začudovanie a isté nepochopenie v tých pohľadoch bolo cítiť. 

Ako si vysvetľuješ takéto reakcie? 

Myslím si, že tu zohráva veľkú úlohu absencia židovskej komunity na Slovensku. Ľudia na nás nie sú zvyknutí. Nie je to ako v iných európskych mestách, kde žijú početnejšie komunity. V takýchto momentoch si uvedomujem, ako veľmi je u nás potrebný spomínaný dialóg. 

Vyvolenosť židov nespočíva v tom, že sme niečo viac ako ostatní, ale v tom, že sme vybraní uskutočňovať povinnosti, šíriť dobro a pomáhať druhým.

Cítiš sa v takýchto situáciách, keď sa „ľudia dívajú“, ale aj keď narazíš na nejaký nenávistný prejav, vôbec ako Slovák? 

To je dobrá otázka. Slovensko je moja domovina, narodil som sa tu. Študujem tu a asi tu chcem po škole aj ostať a pracovať, chcem tu mať rodinu. Páči sa mi táto krajina, máme tu milých ľudí a potenciál. Nevidím dôvod, prečo by som z tejto krajiny mal niekedy odísť. A nevidím dôvod, prečo by som si mal vyberať inú krajinu pre život.

Patrím k židovskej národnosti a vierovyznaniu, ale pri sčítaní som sa taktiež zapísal ako Slovák. Odpoveď je teda áno, cítim sa ako Slovák, hoci niekedy je to veľmi ťažké a priznávam, že občas prídu aj pochybnosti.

Keď totiž počúvam vyjadrenia niektorých politikov, ktorí prirovnávajú covid k holokaustu a nosia hviezdu na ruke, keď počúvam nezmyselné diskusie o tom, či ponecháme názov ulice po niekom, kto je zodpovedný za smrť 70 000 ľudí, keď si čítam, ako sa na margo židovskej identity vyjadrujú niektorí spoluobčania na internete, zvyknem sa pýtať, či stačí, že sa za Slováka považujem ja, ak sú tu ľudia, ktorí ma zaňho nepovažujú. 

Ako sa snažíš s týmito pochybnosťami vysporiadať?

Pomáha mi, keď prídem na univerzitu, medzi svojich priateľov. Tam je jedno, či je človek žid, kresťan, moslim alebo ateista, tam záleží iba na vedomostiach. 

O čom všetkom s priateľmi diskutuješ? 

O rôznych veciach. Mám viacerých kamarátov z viacerých náboženstiev. Na univerzite mám napríklad kamaráta katolíka, s ktorým sa veľa rozprávame o našej viere i náboženstvách. Ja sa snažím pochopiť̌ jeho pohľad, on sa ma pýta na ten môj. Je pekné, ak sa môžeme navzájom učiť o našom nazeraní. Vždy sú to zaujímavé́ diskusie. V živote sa pri tom nestalo, že by sa niekto z nás urazil.

Na stretnutí s pápežom Františkom v septembri 2021.
Na stretnutí s pápežom Františkom v septembri 2021.

Nikdy si sa nestretol s tým, že na teba niekto vytiahol tzv. monopol na pravdu?

Nie. A mne sa ani nepáči, keď sa ľudia snažia súťažiť medzi náboženstvami a myslia si, že oni jediní vlastnia pravdu. Takýto koncept máme aj v židovstve. Ide o pojem vyvolený národ, ktorý my Židia často používame. Tu však môže dôjsť k veľmi mylnej interpretácii.

Naša vyvolenosť totiž nespočíva v tom, že sme niečo viac ako ostatní, ale v tom, že sme vybraní uskutočňovať povinnosti, šíriť dobro a pomáhať druhým a nielen Židom. Každý deň nášho života by sme preto mali využiť na to, aby sme vyvýšili nielen našu dušu, ale vyvýšili aj iných. Spolupráca náboženstiev je v tomto tiež veľmi dôležitá. Každý sa totiž snaží o nejaký dialóg s Bohom, dostať sa k nemu inou cestou a to je na tom to pekné.

Aké miesto v tomto tvojom presvedčení majú neveriaci ľudia?

Ja mám aj veľa kamarátov ateistov. A ak už je o nich reč, vždy som obdivoval tých, ktorí sa napríklad venujú charite a pomáhajú iným. Mňa ako Žida učí konať dobro moje náboženstvo, dostal som to vo výchove, ale prečo to robia títo ľudia, prečo nasledujú tento hlas? Na tom je niečo veľmi obdivuhodné. 

Minulý rok si sa zúčastnil na stretnutí s pápežom Františkom. Ako si spomínaš na túto udalosť? 

Ako som už povedal, dialóg je asi najúčinnejšia forma spoznávania. Som preto veľmi rád, že pápež František pokračuje v tomto duchu a odstraňuje bariéry medzi kresťanskými a židovskými komunitami. To, ako sa vyjadroval na stretnutí, ako odsúdil pochybenia Katolíckej cirkvi počas druhej svetovej vojny a antisemitizmus na Slovensku, ako si pripomenul aj našu synagógu a vôbec celú tragédiu, ktorá sa v našej komunite stala, len ukazuje, že má záujem zlepšiť naše vzťahy a myslím si, že sa mu to aj darí.

A mne osobne sa na tom všetkom veľmi páči aj ten historický posun. Pred niekoľkými stovkami rokov pápeži podporovali prenasledovanie a zabíjanie Židov, dnes podporujú „zabíjanie“ extrémizmu a snažia sa tak opraviť chyby svojich predchodcov.

Povedal si, že v židovstve je dôležitá komunita. S tvojím bratom sa ju aj ty sám už nejaký čas snažíš upevňovať, hlavne pokiaľ ide o tvojich rovesníkov. Môžeš nám priblížiť vaše spoločenstvo? 

Naša skupina nie je veľká. Fungujeme ako normálna mládežnícka organizácia. Prostredníctvom rôznych aktivít sa snažíme prilákať viac členov. Ide o ľudí, ktorí majú niečo so židovstvom spoločné, ale možno zabudli na túto svoju identitu. My sa ich snažíme aspoň priblížiť k týmto ich židovským koreňom. Organizujeme stretnutia, na ktorých sa vždy radi zabavíme, zároveň sa však snažíme aj niečo nové naučiť. Naposledy sme začali aj s organizovaním piatkovej predšabatovej večere. 

Ako to na takom stretnutí vyzerá? 

Koncept spočíva v tom, že tí, ktorí chcú, sa zúčastnia na šabesovej bohoslužbe a po nej sa všetci presunieme na spoločnú večeru. Dôležitým momentom pred večerou je požehnanie chleba (chaly) a vína. Ja osobne som vždy veľmi rád, keď sa aj menej pobožní členovia zúčastnia na tejto modlitbe, požehnaní i spoločnej večeri. Neviem totiž, čo iné by mladých malo spájať so židovstvom viac ako dodržiavanie základných tradícií judaizmu.

Ako sa títo mladí ľudia k vám vôbec dostanú, ako ich oslovujete? 

Základ našej mládežníckej skupiny tvoria moji rovesníci, s ktorými som navštevoval židovskú škôlku, a tiež mládež z tzv. taglitu. Ide o bezplatný zájazd do Izraela, na ktorom sa môžu zúčastniť mladí od 18 do 32 rokov. Podmienkou je, aby mali židovské korene. Z tohto zájazdu sa potom vytvorí zoznam kontaktov tých, ktorí by mali záujem o ďalšie mládežnícke stretnutia. Je dôležité, aby si mladí sami zvolili, či chcú pokračovať. Náboženstvo by sa v žiadnom prípade nemalo niekomu vnucovať. Každý by si s náboženstvom mal vytvoriť svoj vlastný vzťah. 

Ak hovoríš, že je vás málo, neobávaš sa, že by raz tvoja komunita mohla úplne zaniknúť?

Je pochopiteľné, že nás nie je tak veľa, vždy sme boli menšina a asi to tak aj ostane. Možno sa čudujete, prečo o tom hovorím tak pokojne. Je však úplne normálne, že komunita je raz veľká a potom sa zmenší. Počas prvej križiackej výpravy bolo 99% obyvateľstva na území Izraela vyvraždených a pozrite sa, aká je tam situácia dnes.

Ak teda komunita nerastie, nevadí, pretože mnohí Židia sa mohli rozhodnúť žiť niekde inde. Židov slovenského pôvodu máme veľa po celom svete. Ja sa snažím posilňovať komunitu mladých tu na Slovensku tak, ako viem, a posúvať ďalej odkaz našich starých rodičov. A to, že je táto komunita menšia, ani zďaleka neznamená, že je málo aktívna, práve naopak.

Foto: archív D. Feldmara

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články