Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Počúvanie je trochu ako sústredenie sa: kým u niektorých ide o prirodzený a spontánny spôsob konania, u iných si to vyžaduje veľké úsilie vôle a vedomého konania. Keďže je každý z nás jedinečný a neopakovateľný, existuje, samozrejme, mnoho kombinácií týchto dvoch extrémov, ktoré často vyplývajú aj z momentálnych okolností alebo životných fáz.
Vieme, že počúvanie a vnímanie sú dve prepojené, ale jasne odlišné schopnosti: vnímame ušami, zatiaľ čo na počúvanie potrebujeme mozog (na pochopenie) a srdce (na prijatie).
Keď počúvame, bez toho, aby sme si to uvedomovali, si kladieme otázky, ktorými filtrujeme obsah: Aká je dôležitosť tejto informácie? Pre koho je dôležitá? Je hovoriaci dôveryhodný? Je to spoľahlivý zdroj? Stojí daná informácia za môj čas? Môžem z týchto slov niečo získať? Vyvolávajú vo mne nejaké konkrétne emócie? Dotýkajú sa niečoho hlbokého vo mne? Otvárajú vo mne nejaké spomienky? Aké dôsledky má fakt, že sa dozviem to, čo mi druhý človek hovorí? Musím na základe týchto informácií konať? Čo môžem urobiť, aby som bol užitočný? Ako sa môžem z tejto konverzácie vyvliecť? A mnoho ďalších.
Rovnako sa automaticky vytvárajú úsudky o posolstve alebo o osobe: je to nudné, zaujímavé, opodstatnené, nezmyselné, užitočné, relevantné, dobré, informatívne, samozrejmé, zlomyseľné, opakujúce sa, kuriózne, zavádzajúce… atď.
Najdôležitejšie rozhodnutie, ktoré vyplýva z rozlišovania, je to, čo a ako povedať.
Tieto otázky a súdy sú – rovnako ako emócie – prirodzené a nevyhnutné. A rovnako ako emócie ich nemožno poprieť ani potláčať, je však kľúčové naučiť sa s nimi zaobchádzať.
Emócie samy osebe nie sú ani dobré, ani zlé, ale môžu nás viesť k činom v prospech dobra alebo zla. To isté platí, keď načúvame a v nás sa rodia myšlienky. Ako si však tieto myšlienky, ktoré niekedy pripomínajú divoké cválajúce kone, podmaniť?
Odpoveď spočíva vo vzťahu. Ak sa naladíme na to, že druhý má hodnotu bez ohľadu na to, čo mi dáva alebo čo robí, vytvoríme priestor pre jeho bytie, aby sme sa mohli stretnúť. Keď sa hľadáme na preplnenom námestí, je to oveľa ťažšie, ako keby sme sa mali nájsť na opustenom námestí. Prázdnota, ktorú vedome vytvárame, aby sme skutočne počúvali, nie je nič iné ako voľný priestor, v ktorom sa druhý a ja môžeme stretnúť, a tak vytvoriť alebo prehĺbiť vzťah.
Samozrejme, je dôležité chrániť sa pred tými, ktorí sa k nám približujú s úmyslom ublížiť nám (podvody, podfuky, verbálne útoky atď.), ublížiť iným (klebety, ohováranie, rôzne vzťahové pasce atď.) alebo nás zmiasť (falošné správy, nepresnosti až priame lži). Z väčšiny stretnutí sa však môže zrodiť niečo dobré, ak nie až veľmi dobré. Dokonca aj zo stretnutí s ľuďmi, od ktorých neočakávame veľké obohatenie, ako hovorí staré anglické príslovie: aj pokazené hodiny ukazujú správny čas dvakrát denne.
Aby sme teda vedeli dobre počúvať, musíme držať svoje myšlienky na uzde a vytvoriť priestor pre druhého. Vzťah si potom vyžaduje vzájomnosť, pretože priestor príliš zaplnený slovami druhého bráni vzniku primeranej odpovede, a preto je dôležité udržiavať rovnováhu v komunikácii, čo si vyžaduje úsilie z oboch strán.
Ako vyprázdniť toto imaginárne námestie? Stačí odstrániť predsudky, ktoré ho zapĺňajú, postaviť druhého do stredu a prípadné pochybnosti si vyložiť v jeho prospech.
Najdôležitejším filtrom, podobne ako turniket, ktorý rozhoduje o tom, kto môže vstúpiť alebo opustiť toto imaginárne námestie, je rozlišovanie. Rozlišovanie je schopnosť, ktorú treba trénovať a rozvíjať, aby bola účinná, a jej hlavnou živinou je modlitba.
Najdôležitejšie rozhodnutie, ktoré vyplýva z rozlišovania, je to, čo a ako povedať. Existujú situácie, v ktorých ľudia chcú, aby ich len niekto vypočul – bez toho, aby museli prijímať rady či niečo iné –, ale aj v týchto prípadoch je nevyhnutná nejaká forma odpovede, reakcie alebo uznania.
Niekedy stačí potvrdenie pohľadom, kývnutie hlavou, ruka na ramene, objatie alebo konkrétny čin vyplývajúci z toho, čo sme práve počuli. Slová sú dôležité, ale neverbálna komunikácia je rovnako dôležitá a v niektorých prípadoch dokonca ešte dôležitejšia. V určitých situáciách však reč tela nemusí stačiť; v takom prípade je rozlišovanie postavené pred ešte náročnejšiu úlohu: vybrať tie správne slová.
V každom prípade, počúvanie nie je pasívnou činnosťou, ako sa často predpokladá: vyžaduje si nasadenie, vôľu, pokoru, ochotu konať, pozornosť voči druhému a, rovnako ako každá iná zručnosť, aj prax. Je to trochu ako plank v posilňovni: pozorovateľ vidí len nehybnú osobu, ktorá nič nerobí, ale v skutočnosti úsilie udržať túto pozíciu vyžaduje úplné nasadenie tela i mysle.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
