Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
Počas tohto jubilejného roka si pripomíname špeciálne výročie. V roku 325, pred 1 700 rokmi, sa medzi 20. májom a 19. júnom v Nicei (dnešnom Ízniku v provincii Bursa v Turecku) konal ekumenický koncil, zvolaný rímskym cisárom Konštantínom. Je to pravdepodobne prvýkrát v dejinách, čo Cirkev oslavuje takúto starobylú udalosť.
Cirkev oslavovala udalosti ako vykúpenie, vtelenie Slova alebo Tridentský koncil. Pripomínať si výročie udalosti takej starovekej, časovo obmedzenej a s presne špecifikovaným miestom konania je však nezvyčajné. Prečo? V prípade Nicey sa spája niekoľko dôležitých aspektov.
Prvý Nicejský koncil sa považuje za prvý ekumenický koncil v dejinách. Zúčastnilo sa ho viac ako 300 biskupov. Zvolal ho cisár, ktorý chcel urobiť z kresťanstva oficiálne náboženstvo ríše. Heréza Aria, ktorý popieral božskú podstatu Ježiša, zasiahla Cirkev a spôsobila hlboké rozdelenie. Konštantínovým záujmom bolo, aby bola Cirkev zjednotená, schopná prekonať tieto otrasy. V Nicei sa dosiahla dohoda o prvej polovici spoločného vyznania viery, pričom formula bola schválená väčšinou.
Na druhej strane však Ariov návrh vyjadroval hlboký problém. Kresťanská viera, ktorá opustila lono tradície židovstva so zámerom začleniť sa do grécko-rímskej tradície, sa ocitla v ťažkostiach. Pre Grékov je možné Boha chápať iba ako jedného a je tu hlboko zakorenené odmietnutie akéhokoľvek návrhu, ktorý hovorí o pluralite v Bohu. Odtiaľto pochádzajú ťažkosti s chápaním Trojice. A aj keď sa kresťania snažia objasniť, že hovoriť o troch osobách neznamená hovoriť o troch božstvách, náročnosť tejto otázky pretrváva.
A je tu ďalšia ťažkosť s prijatím viery v Boha Stvoriteľa: pre Grékov dualita a nezlučiteľnosť medzi hmotou a duchom zakazuje akýkoľvek kontakt medzi Bohom a stvorením. Ariovo riešenie, ktoré robí zo Slova a Ducha špeciálne stvorenia, predurčené byť prostredníkmi medzi Bohom a stvorením, ale ktoré nie sú Bohom, sa javí ako jednoduché riešenie oboch problémov.
V Nicei je v podstate v hre trojičná doktrína. Preto nie je núdza o dôvody na pripomenutie si tohto výročia. Zdá sa mi však, že veľké ponaučenie z Nicejského koncilu má ďalší význam. V konečnom návrhu je tu odvážna voľba. Slovo zvolené na vyjadrenie skutočnosti, že Syn má rovnakú prirodzenosť ako Otec (v gréčtine homoousios), je slovo používané aj inými heretikmi, „modalistami“, ktorí popierajú Trojicu a tvrdia, že tá istá božská osoba sa niekedy javí ako Otec, niekedy ako Syn, inokedy ako Duch, čím sa trojičná pluralita stáva len zdanlivosťou, rôznymi „módmi – spôsobmi“, ktoré jeden Boh používa na to, aby sa prejavil.
Za týchto okolností je prirodzené očakávať, čo sa potom stane. Prijatie novosti koncilu v postnicejskej ére bolo ťažké a náročné. Viac ako ako sto rokov trvali synody a protisynody za alebo proti ariánom, zatiaľ čo upravené verzie koncilu podnecovali vznik skupín, ktoré rôzne interpretovali vzťah Otec – Syn: homoesianos, homoiusianos, anomeos, adopcionisti… Bolo by ľahké podľahnúť kultúrnym požiadavkám, ale veriaci zostávajú neochvejní, pričom za svoju vernosť Zjaveniu platia často aj osobne (vyhnanstvom, väzením).
Tu sa odhaľuje význam tohto výročia. Druhý vatikánsky koncil sa nezaobišiel bez vážnych problémov. Mnohí si mýlili návrh koncilu o cirkevnom spoločenstve, akoby išlo o nenápadné zavedenie politickej demokracie do samotnej Cirkvi. To v období bezprostredne po koncile nakoniec zablokovalo mnohé procesy a viedlo tisíce ľudí k tomu, že sa vzdali svojho povolania.
Niečo podobné, zdá sa, platí aj pre súčasné oživenie komunitného horizontu, ktorý zapája všetkých do projektu cirkevnej synodality, ktorý sa začal so značným odporom na mnohých miestach – so sklonom zamieňať si spoločenstvo s obyčajným súhlasom, spoločné kráčanie s obyčajnou tolerantnosťou bez toho, aby sa preskúmali trojičné korene návrhu. Niektorí tvrdia, že projekt sa už rodí mŕtvy, možno preto, že nemajú odvahu ho vidieť ani v ňom pokračovať.
Z vernosti Nicey voči podnetom Zjavenia k nám prišla trojičná viera, ktorá prekonala mnohé prekážky. Prosíme, aby aj z cirkevnej vernosti voči povolaniu k spoločenstvu – v ktorom Boh chce, aby sme spolu kráčali, viedli dialóg a spoločne rozlišovali –, mohla vyjsť Cirkev, ktorú viera dnes potrebuje.
Prevzaté z cittanuova.it.
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
