Kultová americká sci-fi komédia Návrat do budúcnosti oslavuje 40. narodeniny. Už od svojho vydania v roku 1985 je tento film americkým popkultúrnym fenoménom, hoci neoplýva vysokou mierou uznania zo strany oficiálnej kritiky, a aj nové generácie v tomto filme objavujú zábavné a nadčasové umelecké dielo.
Aj v našich končinách sa len pomerne nedávno skončilo znovuuvedenie Návratu do budúcnosti do kín, ktoré distribútori zorganizovali pri príležitosti výročia pôvodného uvedenia. Existujú aj dve pokračovania (z roku 1989 a 1990), ktoré mali byť pôvodne jedným filmom, a hoci sú v ľudových hlasovaniach tiež silno hodnotené, kultový status jednotky skrátka nedosahujú.
Mladík Marty (Michael Fox) sa v tomto filme nedopatrením ocitne v roku 1955, keď sa jeho rodičia ešte nepoznali. Do tohto roku sa dostal vďaka svojmu priateľovi Emmettovi Brownovi (Christopher Lloyd), ktorý ako šialený vynálezca prebuduje legendárne auto Delorean tak, aby sa ním dalo cestovať v čase.
Marty však naruší časové kontinuum a teraz hrozí, že sa jeho rodičia nikdy nespoznajú, takže sa nikdy nenarodí. V roku 1955 ich preto musí zoznámiť a postarať sa o zabezpečenie svojej vlastnej existencie.
Úloha cnosti
Ako to už pri úspešných popkultúrnych dielach býva, aj za Návratom do budúcnosti sa skrývajú hlbšie témy, ktoré spôsobujú, že ľudia vidia zmysel v opätovnom pozretí filmu.
Zaujímavý pohľad priniesol napríklad redaktor magazínu National Review Giancarlo Sopo, ktorý vo svojom texte pri výročí pôvodného uvedenia tohto filmu napísal, že príbeh filmu osvetľuje dôležitý morálny rozmer odvahy a ambícií.
V pôvodnej dejovej línii, ktorá sa odohráva v roku 1985, na tom Martyho rodina nie je veľmi dobre. Jeho otec George sa nedokáže vzoprieť svojmu šéfovi, jeho matka Lorraine má problém s alkoholom.
Keď sa však Marty dostane do roku 1955, spozná iné verzie svojich rodičov, hoci oplývajúcich podobnými neresťami. Jeho otec tu napríklad prejavuje ambície písať sci-fi príbehy, ktoré však nikdy nepretaví do reálnych činov.
Keď ho Marty povzbudí, aby sa k tomu odhodlal, aj v dejovej línii z roku 1985 sa zmení život celej jeho rodiny – má sa lepšie, a to vďaka tomu, že jeho otec začal praktizovať cnosť odvahy, ktorá je silou napredovať za dobrom aj napriek nepriazni okolností.
Domov, v ktorom sa jedli večere pri svetle televízora a v ktorom bola atmosféra značne narušená neschopnosťou rodičov, sa odrazu zmení na sebavedomé miesto, a to nie vďaka materiálnemu luxusu, ale obnovenej cnosti.
Katolíci bežne cestujú v čase
No a jezuitský časopis America priniesol pohľad, ktorý by mi nenapadol asi ani za milión rokov – reflexia minulosti, k akej dochádza v Návrate do budúcnosti, nás môže viesť k náprave prítomnosti (a tým aj budúcnosti) aj v reálnom živote.
Autor textu totiž spojil Martyho cestovanie do minulosti s jezuitskou modlitbou examen, ktorá ľudí vyzýva, aby každý deň s pomocou Ducha Svätého vo svojej mysli znovu navštívili udalosti daného dňa.
Kresťan sa tieto udalosti snaží znovu prežiť s väčšou láskou, s väčším chápaním motivácie ľudí okolo seba, a tak sa pokúša nabudúce zareagovať lepšie a viac hľadať v bežných chvíľach Božiu prítomnosť.
Autor tiež poukázal na to, že pri takejto modlitbe môžeme zistiť, že to, čo nás najviac hnevá na druhých, je odrazom našich vlastných chýb, tak ako Marty v otcovej bojazlivosti spozná vlastný strach z odmietnutia.
Minulosť nie je niečo, v čom by sme sa mali zaseknúť alebo ju prehnane reflektovať, zabúdajúc na prítomný okamih. V katolíckej praxi je však spytovanie svedomia či examen („návrat do minulosti“) cenným nástrojom, ako práve tento prítomný okamih žiť lepšie a súcitnejšie s ostatnými.No, vidíte, k akým hlbokým témam nás môže doviesť americká populárna kultúra? A přitom taková blbost, co?