Prečo sa múzeá nesmú stať iba kulisou sociálnych sietí

Mám v živej pamäti svoju prvú návštevu viedenského Umeleckohistorického múzea. Bol som druhák na gymnáziu a návšteva tejto rozľahlej budovy obsahujúcej umelecké diela z rozličných ér ľudských dejín bola jedným z bodov naplneného programu školského výletu.

Keď som zastavil pri nádobách, ktoré pochádzali z antického obdobia, náhle ma premkol zvláštny pocit spolupatričnosti s ľuďmi, ktorí ich vytvorili, presahujúci obrovský úsek času, ktorý medzi nimi a mnou ubehol.

Považoval som za pozoruhodné, že kus materiálu, ktorý bol za bezpečnostným sklom, no predsa blízko mňa, pred mnohými rokmi utvárali ruky konkrétneho človeka. Často máme sklon uvažovať o dejinách ako o bojisku, kde spolu súperia abstraktné sily, záujmy a ideológie, zabúdajúc na to, že ide o mozaiku rozhodnutí jednotlivcov, niektorých vplyvnejších, niektorých menej vplyvných, ale predsa jednotlivcov.

Nádoba, ktorá v tom múzeu stála predo mnou, narušila túto predstavu. Staroveké dejiny odrazu neboli iba dejinami súperiacich náboženských predstáv, veľkolepých stavieb, „úrodného polmesiaca“ a Nílu. Do mojej predstavy o tejto etape dejín boli pridaní… skutoční ľudia.

Byť kultúrny, vyzerať kultúrne

Tento zážitok bol taký silný, že som počas celej svojej návštevy odfotil len niekoľko fotografií. (Doma som neskôr banoval, že ich bolo až príliš málo.) Vývoj našej civilizácie, ktorý sa mi odvíjal pred očami, som chcel zažiť na vlastnej koži, nie cez obrazovku mobilu.

Na viedenské námestie, kde sa nachádza aj toto múzeum, som sa o niekoľko rokov ešte raz vrátil, navštívil som aj tamojšie múzeum venujúce sa histórii prírody, a hoci v ňom bola skvelá výstava o evolúcii a dinosaurus, ktorý hýbal hlavou, nezapôsobilo na mňa tak silno ako Umeleckohistorické múzeum.

Na tieto svoje zážitky z múzea som si spomenul pri čítaní nového textu spisovateľky Sabriny Schaefferovej, ktorá sa po svojej návšteve európskych múzeí pozastavila nad stavom týchto inštitúcií.

Sociálne siete podľa nej umenie odsunuli takpovediac na vedľajšiu koľaj. Po tom, ako sa stala svedkom toho, ako ľudia pristupujú k Mone Lise a iným dielam v Louvri skôr ako ku kulise svojich príspevkov na sociálnych sieťach ako k veciam hodnotným samým osebe, skonštatovala, že priemerný návštevník galérie chce v súčasnosti skôr vyzerať kultúrne ako stať sa kultúrnym.

Prečo byť prísnejší

Múzeá otvorené pre verejnosť sa začali v Európe rozmáhať v 18. a 19. storočí, keď sa zbierky umeleckých artefaktov, ktoré pôvodne patrili aristokracii, začali stávať verejne dostupnými.

Aj keď sa prístup k umeniu takýmto spôsobom „demokratizoval“, správcovia múzeí si už od počiatku uvedomovali, že sa musí riadiť určitými pravidlami. Pri Louvri stáli strážnici (zväčša vojenskí veteráni), ktorí dávali pozor na to, aby sa dovnútra nedostali divé zvery, deti bez sprievodu a opilci.

Daniel Weiss, bývalý riaditeľ Metropolitného múzea umenia v New Yorku, dôvod takéhoto prístupu v knihe Why the Museum Matters vyjadril nasledovne: Múzeá sú dôležité, pretože „nás berú na lepšie miesta a zároveň uschovávajú naše dejiny a kultúru, ako to musia robiť“.

Moja osobná skúsenosť z Viedne sa zhoduje s Weissovým názorom. Pozorovanie vývoja umenia od antiku cez stredovek a osvietenstvo až po moderné umenie je pozorovaním vývoja našej vlastnej civilizácie a kultúry. Nie objektom predstavenia pre naše instagramové publikum.

Schaefferová na konci svojho textu píše, že múzeá musia zvážiť zavedenie nejakých opatrení, ktoré budú síce obmedzujúce, no navrátia zážitku z návštevy múzea jeho pôvodný význam. Tieto opatrenia nemajú slúžiť na to, aby udržali ľudí mimo múzeí, ale na to, aby im pripomenuli, čo je vnútri.

Toto všetko je potrebné najmä v dnešnej dobe, keď sa na viacerých bojiskách stretáva civilizácia s barbarstvom. Múzeá a galérie nie sú len o zachovaní našej kultúry, umožňujú aj kontempláciu nad tým, čo si pod touto kultúrou vlastne my a naši predkovia predstavujeme a ako ju v umení zachytávame.

Vysoké umenie by sa preto malo vrátiť na prvú koľaj. Minimálne v samotných múzeách.