Pretrpené roky sa mu premenili na radosť a úsmev, spomína si na kardinála Van Thuana plzenský emeritný biskup František Radkovský

Biskup František Radkovský. Foto: archív F. R.
Šestnásteho septembra si pripomíname 20 rokov od smrti vietnamského kardinála F. X. Nguyena Van Thuana. Vo vernosti povolaniu ho nezlomilo ani 13 rokov väznenia v jeho rodnej krajine. Deväť z nich strávil dokonca na samotke. Prežil vďaka hlbokej viere a schopnosti milovať aj svojich nepriateľov. Jeho bezpodmienečná láska spojená s úprimným odpustením si získala aj srdcia tvrdých a nekompromisných dozorcov. Zašlo to až tak ďaleko, že miestami mu viac pomáhali, než by ho strážili.

Podporte dialóg

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Preto potrebujeme aj vašu pomoc. Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah.

Biskup František Radkovský sa s kardinálom Van Thuanom stretol niekoľko ráz. Pre Nové mesto si okrem iného zaspomínal, ako jemu a ďalším biskupom kardinál osobne rozprával o období strávenom v tme väzenskej cely. Hovorili sme aj o tom, ako sa po vzore Van Thuana môžeme postaviť k utrpeniu.

Pamätáte si, kedy ste sa s kardinálom Van Thuanom stretli prvý raz?

Nepamätám si, prešlo už 20 rokov od jeho smrti. V roku 1990, keď sme sa stali biskupmi, sme začali cestovať na stretnutia. Chodil medzi nás niekoľko rokov, stretávali sme sa hlavne v deväťdesiatych rokoch.

O aké stretnutia išlo?

Boli to stretnutia biskupov, priateľov Hnutia fokoláre. Začal ich organizovať biskup Klaus Hemmerle v osemdesiatych rokoch a fungujú dodnes. Z takéhoto stretnutia som sa práve vrátil. (Rozhovor vznikol 10. augusta, pozn. autora.)

Koľko ráz ste sa s Van Thuanom takto stretli?

Stretnutia sa konali raz za rok, posledné dva-tri roky už nechodil, takže do 10-krát.

Aj keď ste neboli v intenzívnom kontakte, ako na vás pôsobil?

Pôsobil ako skromný a príjemný človek. Rozprával nám, čo prežil. Pochopil som, že vietnamskí komunisti, ktorí ho väznili 13 rokov, sa tieto praktiky naučili u nás. Boli dobrými žiakmi tých našich.

Biskup Van Thuan (prvý rad, úplne napravo) na stretnutí biskupov, priateľov Hnutia fokoláre. Za stolom sedí zakladateľka hnutia Chiara Lubichová. Castel Gandolfo, február 1997. Foto: © CSC Audiovisual

Vravíte, že bol skromný. Ako sa prejavuje skromnosť na kardinálovi?

Netlačil sa nikam dopredu, nechcel mať nikdy posledné slovo. Keď ho vyzvali, tak prehovoril, alebo keď mal povedať nejakú svoju skúsenosť, rád sa podelil.

Hovoril nám, aké to bolo, keď ho väznili. Píše o tom aj vo svojich knihách – ako mu najskôr menili strážnikov, ale potom zistili, že to nie je dobré, lebo by sa takto všetci od neho „nakazili“ a stali by sa kresťanmi. Obetovali iba tých najnutnejších, ktorí zostali pri ňom.

Tiež vravel, ako si v noci zobral drevený kríž, budúci biskupský pektorál, ktorý si sám urobil, a poprosil strážnika, aby mu doniesol drôt a kliešte. Strážnik sa ho spýtal, či sa chce obesiť. Van Thuan odpovedal, že nie. Chcel si totiž vyrobiť retiazku k tomu krížu. Spomínal nám, že to mohlo dopadnúť zle, ale nakoniec sa dohodli. Poslal druhého strážnika na nejaký film a kým sa vrátil, stihli tú retiazku vyrobiť. Sám nám tú retiazku ukazoval. Bolo to veľmi zaujímavé a dramatické.

Spomínal pred vami aj týchto dozorcov, akí to boli muži?

Až také detaily si nepamätám. Možno áno, možno nie.

Zmienil sa vám o krízach, ktoré vo väzení prežíval? V istých momentoch bol totiž vyslovene na pokraji zúfalstva.

Áno, k tomuto sa vracal. Hovoril o dôležitých zásadách: prítomný okamih, Božia vôľa, modlitba. To znamená dať na prvé miesto Boha, nie rôzne programy, ktoré sa na Božiu vôľu ponášajú. Boh chce nás, nie to, čo robíme. O tomto nám hovoril, a to je aj spiritualita Hnutia fokoláre. Mal som pocit, akoby mu Chiara Lubichová posielala nejaké texty spirituality, ale to asi nebolo možné.

Alebo bol jednoducho tak silno preniknutý touto spiritualitou…

Vyzerá to tak, že áno. Pýtal som sa sám seba, či tieto zásady získal zo spirituality hnutia, alebo mu to prišlo z vnuknutia Ducha Svätého.

Samotný prítomný okamih bol vo väzení veľmi ťažký. Tvrdíte, že to zvládol aj preto, lebo dal Boha na prvé miesto. Kde sa dá nájsť sila dať Boha na prvé miesto v situácii, keď by človek radšej zomrel?

Ťažko povedať, to je Božie tajomstvo. Ale dáva mi to logiku. Ak žijem tak, aby Boh bol na prvom mieste, tak mi to z toho vychádza. Premena, ktorú zažil, a to, ako dozrel, je zázrak. To je práca Ducha Svätého.

Netlačil sa nikam dopredu, nechcel mať nikdy posledné slovo. Keď ho vyzvali, tak prehovoril, alebo keď mal povedať nejakú svoju skúsenosť, rád sa podelil.

Bez opory v Bohu by to podľa vás neprežil?

Možné je, že nie, bolo to totiž nesmierne kruté a náročné. Prežiť deväť rokov sám v izolácii, to muselo byť skutočne šialené.

Spomeniem ešte jednu vec, ktorú vravel nám, biskupom z Európy. Za Rimanov bolo Mare Nostrum Stredozemné more. V ňom a okolo neho sa odohrávala celá vtedajšia história. Dnešné Mare Nostrum je Tichý oceán. Okolo neho sú najdôležitejšie štáty – na jednej strane Čína, India, Vietnam, Filipíny, Japonsko, na druhej strane Brazília, Mexiko, USA, Kanada. To sú veľkí hráči, ktorí dnes hýbu svetom. On vravel, že pokiaľ európske štáty ako Francúzsko alebo Anglicko mali svoje kolónie, mali aj veľký vplyv. Ten už dnes nemajú, stratili pozíciu, ktorú mali. Práve preto sa potrebuje Európa spojiť a držať pohromade, lebo tak môže mať význam. Menšie štáty samy osebe dnes neznamenajú nič. Polmiliardová Európa ešte niečo znamená.

Nedávno som hovoril s jedným írskym biskupom o brexite. Citoval som mu v tomto zmysle Van Thuana. Anglicko si ešte stále myslí, že niečo znamená, ale v podstate už nič neznamená. Spojené kráľovstvo je už skôr len symbolické. Toto slovo, ktoré nám zanechal Van Thuan, bolo prezieravé a prozreteľné.

Čiže takto priamo narážal na význam Európskej únie…

Áno. Je to múdre slovo pre všetkých Európanov a treba ho brať vážne.

Z jeho rozprávania na mňa zapôsobilo aj to, aké kruté to väzenie muselo byť, čo všetko prežíval a tiež príbehy so spomínaným krížom a retiazkou alebo so strážcami, z ktorých sa stali jeho priatelia a žiaci. Učil ich angličtinu a francúzštinu.

Môžete zhrnúť, čo všetko musel zniesť vo väzení?

Bol napríklad vo väzení bez okien, takže sa tam nedalo dýchať. Niekde v kúte však objavil dierku, za ktorou tiekol prameň, tak pri nej strávil veľa času, aby sa aspoň takto nadýchal čerstvého vzduchu. To museli byť hrozné veci. Najhoršia však musela byť osamotenosť a opustenosť, keď bol deväť rokov na samotke.

V čase Van Thuanovho väznenia ste už boli kňazom. Vedeli ste vtedy, čo sa s ním deje?

Nie, o tom som nevedel vôbec nič. Správy o Cirkvi na Východe sme nemali. Vedeli sme niečo o Poľsku a východnom Nemecku. Tí, čo sa vtedy nejako dostali k informáciám z Východu, ich mali skôr po tajnej linke a hlavne o tom nehovorili. Niet sa čomu čudovať, v tom čase bolo často lepšie nevedieť alebo nehovoriť, ako sa žilo.

Biskup Van Thuan v rozhovore s nigerijským biskupom Gregorym Ochiaghom, ktorý zomrel v decembri 2020. Castel Gandolfo, február 1997. Foto: © CSC Audiovisual

Hovorili ste o konkrétnych zásadách spirituality Hnutia fokoláre: Božia vôľa, prítomný okamih, modlitba. Ako si máme predstaviť tieto zásady v praktickom živote kresťana?

Predovšetkým sa musíme snažiť sústrediť na prítomný okamih, lebo je ten jediný, ktorý máme. Treba ho prežiť čo najlepšie, podľa Božej vôle. To už potom nie je otázka pekných rečí, ale života. A Božia vôľa je predovšetkým milovať. Potrebné je žiť lásku v prítomnom okamihu. Pre nás je tiež dôležitá Ježišova prítomnosť medzi nami.

Pozoruhodné je, že Van Thuan zašiel v láske až tak ďaleko, že dokázal milovať aj svojich väzniteľov. To je až také nadpozemské, nemyslíte?

Samozrejme, je to veľká milosť, že to dokázal v sebe prekonať a milovať. A to premieňalo svet okolo neho. Keď tí ľudia zistili, že má dobré úmysly, že v ňom nie je nenávisť a nechce im ublížiť, uvedomili si, že ide o iný vzťah, než na aký sú zvyknutí. Z toho vyplynulo, že sa tie vzťahy k nemu menili.

Prečítal som si v jeho knihe, že jeden z jeho strážcov ho požiadal, aby ho naučil nejaký pekný latinský spev. Van Thuan vybral Veni Creator Spiritus a výsledok bol, že ráno bol ako budíček Veni Creator Spiritus.

Ako je možné, že láska, taký nehmotný pojem, premáha fyzické zlo?

Nejde tu o starozákonný princíp „Oko za oko, zub za zub“, ale o to, aby sa tomuto princípu zabránilo. Naša odpoveď má byť v odpustení a láske. To je evanjelium. Už sa s tým určite každý z nás stretol, že ľudí okolo nás premieňame, ak na nich reagujeme pozitívne.

Odpustenie má ísť až tak ďaleko, že odpustím aj tým, ktorí ma chcú zničiť?

Áno. To je obrovská sila byť schopný niečo také urobiť. Ale to je práve to, čo premieňa.

Nemecký kňaz fokolarín Hubertus Blaumeiser, ktorý Van Thuana tiež osobne poznal, v rozhovore pre náš portál povedal: „Van Thuan nekázal, ale evanjelizoval. Neučil, ale svedčil a ostatní žasli nad evanjeliom.“ Pamätáte si ho aj vy v tomto duchu?

Keď nám hovoril, čo prežil a ako sa svet okolo neho menil, to bolo práve to svedectvo. Keď sme to počúvali, vyvolávalo to údiv a veľkú vďačnosť.

Jeho svedectvo bolo v dvoch rovinách. Jednak v samotnom väzení, keď svedčil o evanjeliu bez slov, s úsmevom a odpustením. A potom to bolo svedectvo pre nás, keď nám o tom s pokorou rozprával. Videli sme, ako môže človek žiť v takej extrémnej situácii, akou je 13 rokov strávených vo väzení, z toho deväť v izolácii.

Napriek tomu vedel byť aj po tejto skúsenosti radostný a s úsmevom na tvári. Bol taký aj pred vami?

Áno, určite. Nikdy nebol smutný. Všetky tie pretrpené roky sa premenili na vnútornú radosť a trvalý úsmev na tvári.

To je výraz toho, že sa len tak dokázal cez to preniesť? Z čoho to pramenilo?

Také jednoduché to nebolo, bol to veľký dar Ducha Svätého. Nebolo to samo od seba. Božiu lásku máme vyliatu v srdciach cez Ducha Svätého, ktorého nám Boh dal. Odtiaľ to pôsobí (porov. Rim 5, 5).

Jeden z jeho strážcov ho požiadal, aby ho naučil nejaký pekný latinský spev. Van Thuan vybral Veni Creator Spiritus a výsledok bol, že ráno bol ako budíček Veni Creator Spiritus.

Ako sa môžeme napojiť na Ducha Svätého v našich bežných ťažkostiach, keď ich nevieme spracovať a nevieme byť veselí?

Potrebné je prosiť ho a túžiť po ňom, aby prišiel, a on jednoducho príde.

No nie vždy príde hneď…

Musíme si uvedomiť, ako sa pozerať na utrpenie. Celú spiritualitu si nemohol osvojiť vo väzení, aspoň nie v krátkom čase. Musel dozrieť. Treba pamätať a približovať sa opustenému Ježišovi, ktorý nás miloval až tak, že sa cítil opustený Otcom, aby nás zachránil.

Takže liekom na bolesť a ťažkosti je spojenie modlitby a utrpenia ako Ježišovho utrpenia?

Áno, je potrebné prijať utrpenie ako našu účasť na Ježišovom utrpení. Toto sa učíme stále. Ak človek zasvätí svoj život opustenému Ježišovi, potom v každej situácii ho zároveň prijme. Zvyknem začínať a končiť deň slovami: „Pretože si opustený, pretože tvoja matka bola opustená pod krížom, dávam ti dnešný deň, dnešnú noc.“

Ako si potom majú s utrpením poradiť neveriaci, ktorým pojmy ako modlitba, Duch Svätý, Ježišovo utrpenie nič nehovoria, ani o nich nechcú počuť?

Tí to majú veľmi ťažké. Uvedomujem si to, keď sa často rozprávam s klientmi domovov dôchodcov. Majú 80 – 90 rokov, čiže vyrástli v komunizme a veľa viery v sebe nemajú, aspoň nie u nás v západných Čechách. Preto za svoju úlohu považujem chodiť medzi nich. Zaspievame si piesne s gitarou a potom sa im zrozumiteľne snažím hovoriť niečo na povzbudenie. Títo ľudia potrebujú nielen hovoriť o Bohu, ale vidieť Boha a jeho lásku na správaní kresťanov, aby ich to posilnilo.

Čiže na sklonku života sa už nedá nič iné ponúknuť, iba Božie slovo?

Určite. Aspoň ja to tak vnímam. Isteže, v nich takisto pôsobí Duch Svätý, ale ide o to, aby sa pre neho otvorili a boli schopní ho prijať.

V jednej zo správ o úmrtí Van Thuana, ktoré sa objavili v našich médiách, som sa dočítal, že patril medzi favoritov na nového pápeža po sv. Jánovi Pavlovi II. Vnímali ste ho aj vy takto?

O tomto som nikdy nepočul.

Čo si môže človek, veriaci alebo neveriaci, zobrať zo života Van Thuana?

V prvom rade je potrebné, aby sa príbehy trpiteľov pre vieru dostali bližšie k ľuďom. Aby boli o nich filmy a podobne, aby si verejnosť uvedomila, čo museli prežiť, a že oni o tom nič nevedia. Toto platí aj o Van Thuanovi. Tiež by sme si mali uvedomiť, aké je toto utrpenie hrozná vec. Musíme sa usilovať o slobodu a tú si chrániť, aby sa to zase nezvrtlo nesprávnym smerom.

Myslíte si, že kardinál Van Thuan bude blahorečený?

Myslím si, že áno. Proces je otvorený od roku 2007, v roku 2013 sa skončila jeho diecézna fáza. Kauza je teraz vo Vatikáne a čaká sa na uznanie zázraku na jeho príhovor. Štvrtého mája 2017 mu pápež František udelil titul „ctihodný“ ako znamenie procesu blahorečenia.

Viac sa o kardinálovi Van Thuanovi dočítate v našej knihe.

Autor
Články autora
Odporúčané
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Podobné články