Smútenie lieči. Po strate blízkeho si ho treba dopriať

Padla až na dno

Petra je učiteľka v materskej škole a pred šiestimi rokmi prišla o svoju mamu. Vo veku 56 rokov podľahla rakovine pankreasu. V priebehu posledného pol roka sa o ňu Petra dennodenne starala. Dnes hovorí, že to bol veľmi vzácny, ale aj náročný čas.

„V prvej fáze celého toho procesu je to plné adrenalínu, stále ste v strehu, niečo riešite, dávate všetku svoju energiu, aby ste tomu človeku pomohli, a potom sa to skončí. My sme mali veľké šťastie, že sme mali možnosť byť s maminkou, keď umierala. Bolo to síce v nemocničnom prostredí, na paliatívnom oddelení, ale som nesmierne vďačná personálu za to, čo nám ponúkol. To bol najväčší dar, že sa tam dostala. Bolo o ňu postarané. V posledných dňoch som pri nej mohla byť stále, aj cez noc, a keď prišiel čas zomierania, zavolala som zvyšok rodiny a pri poslednom výdychu som tam bola aj so sestrou. Napriek tomu, že to bola ťažká chvíľa, bola súčasne aj pekná, lebo tam nebola sama,“ prezrádza Petra.

Po poslednom výdychu mamy si Petra povedala, že musí nejako fungovať ďalej, a tak svoje emócie odsúvala bokom. Smútiť odmietla s odôvodnením, že na smrť bola pripravená. Nastúpila naspäť do práce a žila ako predtým, až ju to všetko dobehlo. „Tvárila som sa, že som v poriadku, ale našťastie som mala okolo seba ľudí, ktorí ma poznali dosť dlho na to, aby vedeli, že to nie je v poriadku. Prišli za mnou a upozornili ma, že na mne vnímajú príznaky depresie. Ja som to, samozrejme, zaprela. Trvalo to rok, kým ma to položilo doslova do postele, na dno. Necítila som sa dobre. Nič špeciálne mi nebolo, len som sa cítila veľmi zle. Absolvovala som veľa vyšetrení, ktoré ukázali, že mi nič nie je, ale ja som sa cítila stále horšie a horšie,“ spomína si na náročné obdobie.

Trvalo to rok, kým ma to položilo doslova do postele, na dno.

Okrem toho, že už nedokázala pracovať, stratia aj chuť robiť veci, ktoré predtým milovala. „Prestala som tancovať, pričom tanec ma zachraňoval, ešte keď mamina žila. Zostala som bezmocná a bola som v tom sama. Vtedy som „ušla“ do Austrálie, kde bolo pekne, teplo a nikto ma tam nepoznal. Napriek tomu, že som bola na úžasnom mieste, zrazu som zastala a vedela som, že sa ďalej nepohnem,“ pokračuje Petra v spomienkach.

Vtedy si uvedomila, že naozaj potrebuje pomoc. Z Austrálie si dohodla vyšetrenie u psychiatra na Slovensku. „Prešla som viacerými terapiami s viacerými terapeutmi. Chvíľu mi trvalo, kým som našla toho správneho, ktorý mi vyhovoval. Snažila som sa na tom pracovať, ale bolo ťažké pozrieť sa na ten smútok a prijať ho. Pre mňa bol prvý krok priznať si, že som prežila niečo náročné a že to nebolo normálne. Potom som sa musela na ten smútok pozrieť a prijať, že je tu. A ešte stále je to v procese,“ dodáva.

Čo je smútenie

Smútenie (nazývané aj trúchlenie), ktorým si momentálne prechádza Petra a mnohí ďalší, sa prejavuje rôznymi myšlienkami, emóciami i rôznym správaním. Smútenie nás má pripraviť na život bez milovanej osoby, je to proces vyrovnania sa so stratou blízkeho. „Fázy smútenia, ktoré poznáme z teórie, nie sú až také výstižné, je to skôr schéma, čo sa pri smútení môže diať. Najčastejšie je prvotnou reakciou šok, ktorý môže trvať hodiny alebo dni. Tento šok postupne odznie a nastúpia intenzívne emócie ako prirodzená reakcia na stratu blízkeho. Najčastejšie je to smútok, ktorý môže prerásť do depresie, môže sa objaviť hnev alebo výčitky svedomia. Takisto sa môžu pridružiť poruchy spánku, apatia, nechuť. Hlavnou úlohou smútenia je dopracovať sa k prijatiu toho, že strata je definitívna a nezvratná,“ vysvetľuje onkopsychologička z Ligy proti rakovine Katarína Klincová.

Hlavnou úlohou smútenia je dopracovať sa k prijatiu toho, že strata je definitívna a nezvratná.

„Klasický“ čas smútenia je podľa odborníčky jeden rok. Ide o najkritickejšie obdobie vyrovnávania sa so stratou. Je to tak aj preto, že rok tvorí uzavretý kolobeh, v ktorom sú rôzne výročia, narodeniny, Vianoce alebo čas „dušičiek“. Ako teda toto obdobie čo najlepšie zvládnuť? „Netreba vytláčať emócie, tváriť sa, že neexistujú, alebo veľmi rýchlo sa vrátiť do každodenného života. Cieľom je nechať emócie prejsť cez nás, aj keď je to veľmi bolestivé, ale má to svoj význam. Tá reakcia je prirodzená, aj keď sa nám to môže zdať príliš intenzívne. Je mnoho ľudí, ktorí sa so stratou napokon vyrovnali, aj keď na začiatku neverili, že sa im to môže podariť. Základ je netabuizovať túto tému pred sebou samým, byť k sebe láskavý a dopriať si čas smútenia,“ odporúča onkopsychologička.

Pomáha komunita

Čas smútenia vypĺňajú pozostalým aj terapeutické stretnutia. V Lige proti rakovine majú názov Pínia, sú bezplatné, konajú sa raz za mesiac a trvajú 90 minút. „Aktuálne sme mali väčší záujem o skupiny, takže sme vytvorili dve skupiny. Jednu tvoria ľudia, ktorí stratili manžela/manželku alebo partnera/partnerku alebo dospelé dieťa. Druhá skupina je pre ľudí, ktoré stratili rodiča. V tejto skupine sú ešte voľné miesta. Naša psychologička ich sprevádza týmto procesom a pomáha im vytvárať bezpečný priestor, kde sa môžu navzájom podeliť o svoje pocity a takto spoločne sa vyrovnávať so stratou,“ vysvetľuje ďalej Katarína Klincová.

Terapeutické stretnutia dnes pomáhajú na ceste smútenia aj Petre. „Keď som dostala informáciu o Pínii, najprv som odmietla, ale asi o dva týždne som sa prihlásila. V individuálnej terapii sa môžete vykrútiť, ale v skupinovej terapii sa nedá ujsť. To bola jedna z najlepších vecí, ktoré som mohla pre seba urobiť,“ priznáva.

Proces trúchlenia, keď sa mu dá priestor, prirodzene speje k vyriešeniu.

„Zaujímavé je sledovať, ako ľudia na seba reagujú. Niekto rozpráva svoj príbeh a v tých ostatných to tak silno rezonuje, že odpovedajú emóciami, napríklad plačom. Vidíte, že si navzájom hovoria z duše. Smútiaci ľudia sa často cítia izolovaní od svojho okolia, ktoré im hovorí, že to bude dobré, že to musia zvládnuť, a to na nich vytvára tlak. V tejto skupine je tu zrazu niekto, kto hovorí, že si prechádza tým istým, a to má veľkú uzdravujúcu silu,“ hovorí Katarína Klincová, ktorá sa na niektorých stretnutiach zúčastňuje ako terapeutka. „Pri smútení hrá komunita veľkú úlohu. Proces trúchlenia, keď sa mu dá priestor, prirodzene speje k vyriešeniu,“ dopĺňa.

Stretnutia liečia

Smútiacim po strate blízkeho sa venuje aj občianske združenie Kolobeh života. Pravidelne organizuje víkendovky pre neúplné rodiny a letné tábory pre deti. „Samotné stretnutie ľudí, ktorí sú zasiahnutí stratou, je nesmierne hlboký liečivý proces. Každý z nich je v inej fáze smútenia a v inom časovom odstupe od svojej straty. A v bezpečnom priestore, ktorý vytvárame, môže komunikovať, plakať, smiať sa i hnevať, ale aj vidieť a zažiť reálnych ľudí, ktorí to prežili, prijali a dokážu ísť ďalej aj po takom traumatickom zážitku, akým je smrť blízkeho človeka,“ predstavuje pre nm.sk činnosť združenia jeho štatutárna zástupkyňa a poradkyňa pre pozostalých Jana Pitková.

Združeniu sa podarilo vytvoriť aj podporné skupiny na sociálnych sieťach. Skupiny sú uzavreté, teda ich obsah vidia len členovia. Zachovávajú tak diskrétnosť. „Ide o skupiny Keď smrť rozdelí lásku príliš zavčasu, ďalej je to Podporná skupina (pre) smútiacich rodičov a podporná skupina pre mladých smútiacich (Bez)Nádej. Novinkou je skupina pre záujemcov o sprevádzanie zomieraním Dula pre zomierajúcich,“ opisuje Jana Pitková.

V Kolobehu života pracujú tiež na osvete a vzdelávaní verejnosti. Chcú takto odtabuizovať smrť, smútenie a správanie k pozostalým. „Zorganizovali sme desiatky prednášok a diskusií, vydali edukačné letáky, ponúkame viacdňové zážitkové semináre Straty a nálezy a Dula pre zomierajúcich. V rámci dramaterapie sme vytvorili už štyri autorské divadelné predstavenia, ktoré sme predstavili verejnosti. Majú veľký zmysel nielen pre naše deti, ale aj pre osvetu verejnosti prostredníctvom umenia,“ vysvetľuje poradkyňa.

Jana Pitková ďalej ozrejmuje, že základom osvety smútiacich aj verejnosti je koncept straty a nálezu – poznanie, že v každej strate je ukrytý nález a že aj v náleze môžeme zažiť ďalšiu stratu. Ide o kolobeh, ktorý je súčasťou života. „Prostredníctvom straty sa môžeme učiť prijímať, čo sa nám nepáči, odpúšťať a odovzdávať seba i veci života vyššiemu princípu, niečomu, čo nás presahuje. Zároveň tiež spoznávať naše mechanizmy zvládania, vďaka ktorým dokážeme danú situáciu prežiť, uvedomiť si princípy, na ktorých fungujeme. Smútok má obrovský liečivý potenciál a aj vďaka nemu môžeme žiť lepší život,“ uzatvára.

Aby život opäť dostal farby

Bezplatnú odbornú pomoc deťom a rodinám po strate blízkej osoby nájdete aj v neziskovej organizácii Plamienok. Konzultácie poskytujú aj učiteľom, ak blízku osobu stratilo dieťa práve z ich triedy. V Centre smútkovej terapie ponúkajú deťom individuálne aj skupinové terapie, využívajú tiež hry a tvorivé aktivity. Plamienok na svojej stránke ďalej uvádza, že rodičom sa individuálne venujú špecialisti na smútkovú terapiu. Podobne ako v Kolobehu života, aj oni organizujú letný terapeutický tábor pre deti, terapeutické víkendy pre rodiny a v rámci skupinovej terapie pripravujú divadelné predstavenie.

„Podstatou individuálnej terapie je láskyplný vzťah a odbornosť. V bezpečnom a dôvernom prostredí budete spolu s terapeutom budovať vzájomný vzťah a zároveň spolu hľadať cestu smerom k životu. Budete sa spolu rozprávať o tom, čím žijete a ako ďalej, aby vnútorná bolesť nebola prekážkou k radosti. Naši odborníci sa na chvíľu stanú vašimi sprievodcami. Prevedú vás hlbokou cestou smútenia k životu, v ktorom farby opäť nadobudnú svoj jas,“ avizuje neziskovka na svojom webe. Individuálne stretnutia ponúka Plamienok pre deti a mladých od 7 do 18 rokov, ktorí stratili svojho súrodenca, rodiča alebo inú veľmi blízku osobu. Môžu ich využiť aj rodičia, ktorých deti navštevujú Centrum smútkovej terapie, alebo rodičia, ktorí prišli o dieťa.

Skupinové terapie ponúkajú pre rovnakú vekovú kategóriu s tým, že skupina detí a skupina adolescentov pracuje zvlášť. Deti a mladí sa v skupine hrajú, tvoria, cvičia a rozprávajú.

Buďme autentickí

A na záver už len malá, no užitočná rada pre tých, ktorí práve nesmútia, no s takouto osobou sa stretnú. „Často máme my sami z tejto témy úzkosť a tabuizujeme ju – nevieme, čo máme povedať, keď sme s takým človekom. Vtedy stačí povedať možno len to, že viem, čo sa stalo, ale neviem, čo mám povedať. A dať tomu človeku priestor s tým, že ak chce, môže o tom hovoriť. Pomôžme si tým, že budeme autentickí,“ radí onkopsychologička Katarína Klincová.