Snažíme sa uchopiť čas, pritom kľúčom je prítomný okamih

Na vernisáži. Akademická maliarka Katarína Böhmová na otvorení výstavy Padanie nahor.
Na vernisáži. Akademická maliarka Katarína Böhmová na otvorení výstavy Padanie nahor.
Samotná tvorba môže čerpať zo životnej skúsenosti, z ktorej vyjde človek posilnený. Výtvarníčka Katarína Böhmová, dcéra sochára Alexandra Trizuljaka a jeho manželky Evy, je príkladom toho, že sa to dá zvládnuť. Dôkazom je aj jej najnovšia výstava.

Sme otvorení rozhovoru.
Potrebujeme však vašu pomoc.

Naším cieľom je urobiť z portálu nm.sk udržateľné médium. Obstáť v súčasnosti na mediálnom trhu však nie je jednoduché. Naše články nie sú uzamknuté. Chceme, aby k nim mal prístup každý, koho zaujmú. 

Vďaka vašim príspevkom budeme môcť naďalej prinášať kvalitné a korektné rozhovory a iný exkluzívny obsah. Ďakujeme!

Aktuálna výstava Padanie nahor akademickej maliarky Kataríny Böhmovej sa dotýka podstaty ľudskej existencie. Po dvanástich rokoch starostlivosti o manželových rodičov a neskôr o svoju mamu hovorí výtvarníčka o tom, ako prežívala toto neľahké životné obdobie a ako v ňom spätne našla krásu a svetlo. Metaforu života pretavila do 21 malieb, ktoré sú vystavené v dome Quo Vadis v Bratislave do 15. januára 2023. 

Vaša najnovšia výstava má názov Padanie nahor, pričom spojovacím prvkom obrazov je modrá farba, ktorá nesie v sebe symboliku duchovna. Čo tento celok znamená pre vás?

Modrá farba so všetkými jej hlbokými odtieňmi je pre mňa jednou zo základných farieb, ktorú používam práve teraz v zimnom období. Je ekvivalentom nádeje. Má v sebe hĺbku, jednoduchú krásu. Často, keď skoro ráno sedím v ateliéri a mení sa obloha z tmavých odtieňov modrej na blankytnú, belasú a bledomodrú, je v tom niečo mystické. Môže zobrazovať mariánsky plášť, vesmír, nekonečno. Pád nahor je zase moja úvaha o bytí od jeho začiatku až do dozrievania. Keď prijmeme to, že je nutná smrť, aby vznikol život, a pád, aby nás nejaká vzostupná sila ťahala nahor, uvidíme dynamiku, ktorú zrkadlí aj moja tvorba. 

Zamýšľate sa nad večnosťou či procesom odchádzania?

Proces odchádzania človeka a jeho premeny v živote prináša paletu neprebádaného poznania. Logika utrpenia, pre nás na prvý pohľad taká absurdná, sa stáva zdrojom premeny, obrátenia a inšpirácie. Zároveň aj energie, ako uchopiť skutočnosť a ísť ďalej. S manželom chodíme na hory a najskôr musíme vyjsť hore, aby sme mohli zísť dole. Keď to človek pochopí, nájde metaforu života. Ako často sa treba prekonať, aby sme boli odmenení. 

V našej spoločnosti, orientovanej na mladosť a výkon, si však neradi pripúšťame myšlienku na smrť. Kedy ste sa ňou začali intenzívnejšie zaoberať?

Prišlo to prirodzene, pretože sme žili v dome s rodičmi a bolo pre nás logické, že keď zoslabnú, tak sa o nich postaráme. Sprevádzali sme ich na ceste, ktorá nebola ľahká. Boli sme pri nich, prežívali spolu s nimi ich údel a bolo to silné. Aj som sa tomu spočiatku bránila alebo to skôr „vytesňovala“, ale postupne som s nimi kráčala až k záveru. Trvalo to dvanásť rokov. Pri poslednej chvíli som zistila, že je to tajomstvo, ktoré nás presahuje, a že naozaj platí pravidlo „aký je život, taká je smrť“. Priamo v okamihu odchodu duše som sa dotkla nekonečna. Nedá sa to slovami opísať, no mám to pred sebou každý deň. Pozerám na stopy odumierania a života, ktoré sú všade okolo nás. Najmä teraz, na prechode jesene a zimy, keď opadá lístie. 

Hovoríte o tomto životnom období s nadhľadom. Koľko času prešlo odvtedy, čo vás opustili svokrovci?

Šesť rokov. Posledný rok bol najťažší. Sprevádzali sme naraz oboch svokrovcov a neskôr aj moju mamu. Stálo nás to veľa námahy, síl, pociťovali sme vyčerpanie. Napriek tomu to bolo požehnané, milostiplné obdobie. Za túto životnú skúsenosť sme naozaj vďační.

Keď sa rozhodnete doopatrovať svojich rodičov, v konečnom dôsledku je to jediná správna voľba, lebo si to zaslúžia.

Spoločnosť väčšinou nechápe, koľko sily si vyžaduje starostlivosť o blízkeho a že každý deň nie je ružový. Odkiaľ ste čerpali silu?

Hľadala som si oporu a aj psychologickú pomoc, pretože som potrebovala niekoho, kto ma bude sprevádzať. S manželom sme boli zohratá dvojica, spolupracovali sme, delili si prácu. Veľmi nám pomohlo, keď k nám v poslednom štádiu prichádzali pracovníci mobilného hospicu, a pre mňa osobne bola najväčšou podporou modlitba, život s Bohom a moja práca. Až neskôr som si uvedomila, že pri práci išlo aj o určitú formu terapie, lebo som sa mohla „vymaľovať“ z toho, čo som prežívala. Adekvátne nárokom, ktoré prináša tento druh starostlivosti, som sa snažila nájsť si čas aj na ateliér. 

Čo vidíte teraz v obrazoch, ktoré ste namaľovali počas tohto obdobia? 

Vždy som prekvapená, keď sa spätne vraciam k tvorbe z tohto obdobia. Snažila som sa v nej vymaľovať svoju cestu na svetlo. Naozaj sme sa niekedy cítili ako v ľudskej tme. Boli to roky a dlhé, nekonečné, vytrvalé okamihy. Znovu a znovu bolo potrebné priniesť polievku na stôl, oprať rodičom, starať sa ešte o svoje deti aj vnúčatá, vydávať zo seba maximum a k tomu aj „čarbať“. V takomto období idete akoby vo vysokom športovom výkone, no na druhej strane som sa práve vtedy v tvorbe prepracovala k zdroju, miazge, ktorá živila energiu, ktorú od nás chcel sám život. Keď sa rozhodnete doopatrovať svojich rodičov, v konečnom dôsledku je to jediná správna voľba, lebo si to zaslúžia. Dôležité je nastaviť si aj vlastné hranice, pokiaľ až môžete a chcete ísť. Samozrejme, prišli pády aj neúspechy, nebolo to dokonalé.

Aká by ste boli, keby ste nemali tento zážitok?

Myslím, že to bol dar. V živote je dôležité pozerať vnútorným zrakom na to, čo nám prináša, a vedieť sa správne rozhodovať. Pri spätnom pohľade si s manželom hovoríme, že sa nám to podarilo. Už pri prerábke domu sme pripravovali miesto pre rodičov, kde by mohli žiť nezávisle od nás. Myslím si, že ma to formovalo. Osobne som sa musela veľmi zmeniť, a človek sa pritom mení tak nerád. Je však dôležité vedieť vedome prijať výzvy a nechať sa ako sochárska hmota pretvárať životom.

Čo pre vás znamená čas?

Práve pri tejto výstave som si vnútorne spomínala na obdobie, keď sme sa na chalupe mojich rodičov hrávali v potoku. Samovoľne sme stáli vo vode, roztiahli sme ruky a nechali ju prúdiť okolo nás. Nevedeli sme, odkiaľ prichádza a kde končí. Podobne keď som stála vonku a okolo mňa prúdil vietor, spontánne som sa ním nechala unášať alebo som mu čelila. Zrazu sa mi tieto obrazy hlbokého vnútorného spojenia s prírodou a jej živlami vybavili v mojich maľbách. Celý život sa človek snaží uchopiť čas, uvedomuje si, koľko ho premárnil, koľko z neho mu pretieklo pomedzi prsty – ako tá voda. A preto sa snaží hlbšie vnárať do jeho dynamiky. Dnes som vo veku, keď mám pred sebou menej času ako za sebou. Uvedomujem si dôležitosť každého okamihu a dar času. Keď sa pozriem na hodinky a vidím, ako sa ponáhľa sekundová ručička, že stačí preložiť ceruzku sprava doľava a je preč, tak aj mňa pohltí čas ako téma, čo je vidieť v mojich obrazoch.

Uvedomujem si, že alfa a omega je prítomný okamih, ktorý treba využiť naplno.

Odzrkadľujú sa vo vašich obrazoch okrem osobných aj spoločenské témy?

Keď som obrazy maľovala, tak sa práve končila pandémia a začala sa vojna na Ukrajine. O to viac na mňa doľahla dráma života, čo ma ešte viac podnietilo k uvažovaniu o jeho zmysle. Predznamenalo to u mňa úplne novú etapu. Kedysi som sa venovala sklárskej, odevnej, ale aj liturgickej tvorbe. Intenzívne som začala maľovať obrazy pred štrnástimi rokmi. Na tvorbe je nečakané, že človek sa stáva súčasťou zápolenia. Je v ňom pnutie, ktoré ho drví, chce ho vypovedať, no tak ľahko nenachádza slová a výrazové prostriedky. Často až pri spätnom pohľade dochádza k prekvapeniu, že je v nich náznak vnútorného zážitku, ktorý niekde hlboko vnútri rezonuje.

Aký zážitok čaká na návštevníkov výstavy Padanie nahor?

Snažila som sa v obrazoch zanechať stopu a zdá sa mi, že maľby presahujú svoj formát a pokračujú ďalej. Niekedy som mala pocit, že sa pohybujeme v kruhu, že čas je večný návrat. Potom som nad ním začala premýšľať ako nad gréckym chronosom a nad jeho zobrazením ako niečoho merateľného, usporiadaného a toho, čo sa stále pohlcuje. Až kým neprídete do prítomného času kairos, ktorý sa neľahko definuje a zahŕňa v sebe všetko, čo sa môže stať, a ktorý vnímate viac intuitívne. Dôležitá je však rovnováha. Stále som však nenachádzala odpovede. Postupne som však prišla na to, že čas má zmysel, keď je naplnený Božím svetlom, a to mi prinieslo odpoveď. Jednotlivé obrazy nesú názvy ako Nádoba plná milosti, Padanie času, Bohatstvo zeme i neba, Brána, Modrá pieseň, Na vlnách plnosti. Spolu ich je dvadsaťjeden, no doma ich mám oveľa viac. Všetky v sebe nesú dynamiku uchopovania témy času, ktorý je, paradoxne, neuchopiteľný, rovnako ako voda či vietor.

Čo vidíte, keď hľadíte do budúcnosti?

Teraz som zaujatá prítomnosťou. Uvedomujem si, že alfa a omega je prítomný okamih, ktorý treba využiť naplno. Napríklad dnes sme sa po dlhom čase zobudili do slnečného rána, a to je pre mňa intenzívna chvíľa. V mladosti som oveľa viac riešila budúcnosť, ale dnes žijem tu a teraz. Som vďačná za všetko, čo mám – ateliér, rodinu, deti, vnúčatá. Budúcnosť riešim z inej perspektívy. Keď dnes stojím na pevnom základe a dobre prežijem deň, tak verím, že taký bude aj zajtrajšok. Mojou ambíciou je prijímať každý okamih z prúdu rieky, v ktorej sa nachádzam. Aj teraz sedím a pozerám sa na holý strom s opadaným lístím, na ktorý prileteli dve straky. Aj to je vzácny, neopakovateľný okamih, ktorý dodá mojej existencii plnosť. Intenzívnejšie vnímam dni, a i keď sú teraz kratšie a tmavšie, pripomínam si, že nad všetkým je svetlo.

Foto: Zuzana Kostková/Človek a Viera

Autor
Články autora
Odporúčané
Predošlé
Ďalšie
Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Newsletter

Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Podobné články