Špinavá, dotrhaná. Spravodlivosť

Moje športové hodinky majú takú milú funkciu. Po hodine fyzickej ne-aktivity zavibrujú a zjaví sa na nich nápis Hýbte sa!. Viete si to predstaviť. Sedíte, čítate si, pijete kávičku a zrazu vám brní zápästie a malý stroj vám oznámi, že máte makať. Síce slušne vyká, ale aj tak rozkazuje, a to takým pasívno-agresívnym spôsobom, že by som ho hneď zhodil z ruky (keby nebol, samozrejme, taký drahý).

Tieto hodinky však nemajú zľutovania a nútia ma hýbať sa hoci aj hodinu po polmaratóne. Jediné podstatné pre ne je 60 minút, ktoré uplynuli bez pohybu. Nepoznajú oddych, poznajú len zhon. A to všetko robia, pochopiteľne, pre moje zdravie.

Jasné, že túto funkciu viem vypnúť a hodinky mi dajú pokoj. To však nechcem. Jednak mám rád status quo a nechce sa mi hľadať, kde sa to vypína. Ale najmä – dosť sa mi pozdáva ten hustle, ktorý vyžadujú. Asi to tak ich tvorcovia nezamýšľali, ale rozkazujúce hodinky celkom pekne ilustrujú, že v živote sa neradno nikdy uspokojiť. Dobehol som závod? No a čo. Je načase „hýbať sa“ ďalej.

Týmto nemám na mysli neustále naháňanie sa za ďalšími a novými métami, ale jednoducho pokračovať. Zbytočne sa nezastavovať. Ako zvykneme na Slovensku hovoriť – „nezaspať na vavrínoch“. (Tu sa mi žiada napísať, že nezaspať na Varínoch, ale budeme sem ťahať akúsi ulicu doktora Tisu – ešte aj v zlom gramatickom tvare – a kaziť si už aj tak ťažké dni? Zdá sa, že aj tam, v obecnom zastupiteľstve, je dosť ľudí, ktorí majú radi status quo. Nech už si pod tým predstavujú čokoľvek.)

Lebo áno, stáva sa mi to. Som na seba hrdý po dobrých pretekoch a tento pocit eufórie dobre odvedenej práce ma na dobrých pár týždňov zabrzdí. Vtedy je pomyselný pokyn Hýbte sa! viac ako namieste.

V živote sa neradno nikdy uspokojiť. Dobehol som závod? No a čo. Je načase „hýbať sa“ ďalej.

Existuje aj opačná situácia. Stáva sa mi, nech nepíšem zbytočne neosobne, že som za niečo vinný a trápim sa pre to. Niekto sa možno snaží čo najrýchlejšie pohnúť, ale ja nie. V tomto rozpoložení zvyknem veľmi rád ostať. Ostanem si v tom tak, no, hovieť. Zväčša si to ospravedlňujem tým, že keď som ublížil, prečo by mi malo byť odpustené. Nie je predsa ľahké odpúšťať. Ale najťažšie je aj tak odpustiť sebe.

Odpustiť však neznamená zabudnúť a odpustiť tiež neznamená neniesť následky za činy. Tie sú stále prítomné a je dobré to mať prítomné v mysli.

Skôr mám na mysli výčitky, ktoré sa vynárajú viac v emócii. Sú výčitky, pri ktorých sa sám seba pýtam, či už je „načase“ prestať sa trápiť. Nie zabudnúť či ignorovať. Ale život má obmedzený počet dní a je potrebné hýbať sa.

Je ťažké povedať, kedy je čas pohnúť sa ďalej. Sú malé aj veľké bolesti a aj tá najmenšia nás môže stáť obrovské úsilie, kým ju prekonáme alebo aspoň prijmeme.

Zažil som tiež situácie, keď sa na mňa ľudia pozerali krivo za to, že som sa pohol, hoci som bol ja na vine za niečo, čoho boli aj oni svedkami. Vtedy sa cítim vinný hneď dvakrát a úprimne, neviem, čo mám robiť. Trápiť sa dookola je na figu. Pomáha mi pripomenúť si, že áno, konal som zle, ale stále mám nárok na dobrý život.

Keď som behal po Karpatoch a následne šiel do mesta, kde som zažil príhodu so slzným plynom – azda sa mi sem niekedy konečne zmestí – na úzkej ceste som sa potkol a padol. Tvrdšie, našťastie len na lakeť. Keď som sa zadíval na svoju ruku, pousmial som sa. Padol som presne tak, že som si ju odrel a zašpinil na mieste, na ktorom mám vytetované torzo Justície. Špinavá, dotrhaná Spravodlivosť. Keď ste si teraz predstavili, že to celkom reprezentuje aj našu vlasť, bol som na tom v tom momente podobne.

Keď som tak dumal, ako dlho sa to bude hojiť, uvedomil som si, že ja vlastne nemám žiadnu presnú odpoveď. Niektoré rany sa hoja dlhšie, niektoré kratšie. Väčšina z nich sa však časom zahojí určite.

Ruka sa mi po nejakých týždňoch zahojila a vyzerá tak ako predtým. O tom, koľko to bude trvať, rozhodol fyzický stav môjho tela, všeobecné procesy, ktoré v ňom prebiehajú, a čas.

A to je možno odpoveď aj na otázky viny. Na ich spracovanie treba čas, ale zahoja sa. Medzitým je však nevyhnutné pokračovať ďalej. Hýbte sa!

A slzný plyn spomeniem už určite nabudúce.