Spiritualita jednoty vo svetle synodálneho kráčania Cirkvi

Keď pápež František zvolal v roku 2021 Synodu o synodalite, vyvolalo to mnoho otázok a tiež rôzne obavy a očakávania. My, ktorí sme sa cítili byť povolaní k prežívaniu spirituality jednoty, sme intuitívne vnímali, že sa tu otvára príležitosť, aby táto duchovná cesta prenikla do celej Cirkvi. Zároveň sme vytušili, že nepôjde o bezbolestný proces, lebo zo svojich skúsenosti vieme, že jednota je darom, o ktorý treba neustále bojovať.

V októbri 2024 bola prvá fáza tejto synody zakončená uverejnením Záverečného dokumentu 16. riadneho všeobecného zhromaždenia Synody biskupov (ZD), odrážajúceho výsledky rozsiahlych konzultácií, ktoré sa v priebehu posledných štyroch rokov uskutočnili po celom svete. Veľkou novinkou je, že pápež František podpísal a prijal tento dokument ako súčasť Učiteľského úradu Cirkvi, čím urobil významný krok v uplatňovaní cirkevnej autority.

Skúsme sa na ZD pozrieť z týchto dvoch perspektív: ako sa v ňom odráža spiritualita jednoty a s tým súvisiaci spôsob rozhodovania a uplatňovania autority.

Vo svojej celkovej koncepcii ZD hlboko odráža a podporuje spiritualitu jednoty, a to ako vo svojej základnej vízii synodality, tak aj v konkrétnych odkazoch na biblické pasáže. Spiritualita jednoty je v dokumente chápaná ako základný prvok povahy Cirkvi a jej poslania vo svete. ZD priamo cituje verš Jn 17, 21 („aby všetci boli jedno“) ako Kristovu modlitbu za jednotu jeho učeníkov (č. 40), ktorá je hnacou silou ekumenických snáh (č. 122) a cestou k plnému spoločenstvu.

Na charakterizovanie jednoty Záverečný dokument často používa termín harmónia.

Odkazuje tiež na verš Mt 18, 20 („kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“) v súvislosti s eucharistickým a synodálnym zhromaždením a zdôrazňuje, že spojenie medzi nimi je úzke, pretože v oboch prípadoch sa skutočne napĺňa prísľub Ježišovej prítomnosti medzi ľuďmi zhromaždenými v jeho mene (č. 27).

ZD definuje synodalitu ako „spoločné kráčanie kresťanov s Kristom k Božiemu kráľovstvu, v jednote s celým ľudstvom“ (č. 28). Synodalita sa chápe ako cesta duchovnej obnovy a štrukturálnej reformy, ktorej cieľom je, aby sa Cirkev stávala participatívnou (t. j. s aktívnou účasťou čo najväčšieho počtu ľudí) a zameranou na misijné poslanie; inými slovami, aby Cirkev bola schopnejšia kráčať s každým človekom a vyžarovať Kristovo svetlo. Synodálne putovanie znamená zamerať sa na „plnú a viditeľnú jednotu kresťanov“ (č. 4).

V tejto súvislosti ZD (č. 56) cituje dobre známu vetu z prvého odseku koncilovej konštitúcie Lumen gentium, že Cirkev je totiž v Kristovi „akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva“. Odtiaľ sa odvíja identita Božieho ľudu, zakotvená v krste, ktorá je povolaním k svätosti a k misii a je pozvaním pre všetky národy k prijatiu spásy. Táto identita sa uskutočňuje v rámci jedného ľudu, pretože „Bohu sa však zapáčilo posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich ľud“ (č. 16).

Na charakterizovanie jednoty ZD často používa termín „harmónia“. Uvádza, že Duch Svätý „naďalej vzbudzuje vo svojom ľude jednotu, ktorá je harmóniou odlišností“ (č. 1, č. 39). Rozmanitosť chariziem, povolaní a služieb, vyplývajúca zo slobody Ducha Svätého, smeruje k jednote Cirkvi, Kristovho tela. Cirkev je charakterizovaná ako orchester (č. 42), kde každý nástroj (každý člen) si zachováva svoje jedinečné vlastnosti, ale slúži spoločnej melódii.

Ekumenizmus je považovaný za podstatnú súčasť synodálnej cesty. „Cesta synodality, ktorou sa Katolícka cirkev uberá, je a musí byť ekumenická, tak ako ekumenická cesta je synodálna“ (č. 23). Zdôrazňuje sa potreba duchovnej obnovy, pokánia a uzdravenia pamäti z rán v minulosti. Dokument s vďakou prijíma pokrok dosiahnutý v ekumenických vzťahoch a vidí účasť bratských delegátov z iných cirkví na synodálnom zhromaždení ako obohacujúcu.

V bode č. 50 ZD výslovne vyzýva k „skutočnému obráteniu vo vzťahoch“ v Cirkvi, čo zahŕňa starostlivosť o vzťahy medzi mužmi a ženami, v rodinách a medzi rôznymi kultúrnymi a sociálnymi skupinami. Uznáva bolesť tých, ktorí „sa cítia vylúčení alebo odsudzovaní aj v dôsledku svojej manželskej situácie, svojej identity či sexuality“, a zdôrazňuje potrebu „autentickejších a zmysluplnejších vzťahov“. Vyzýva tiež s „osobitnou pozornosťou a citlivosťou načúvať hlasom obetí a tých, čo prežili sexuálne, duchovné, ekonomické a inštitucionálne zneužívanie, ako aj zneužívanie moci a svedomia zo strany duchovných alebo osôb zastávajúcich cirkevné funkcie“ (č. 55).

Uvedomujeme si, že práve v požiadavke uzdraviť vzťahy synodálna cesta vo veľkej miere rezonuje s našou snahou o obnovu Diela v duchu tvorivej vernosti. Už sme o tom uvažovali v súvislosti s nutnosťou vstúpiť „do domu sebapoznania“, kde sme pochopili, že nikto z nás nie je sudcom druhého, ale všetci sme si navzájom dlžníkmi s povinnosťou splácať tento dlh vzájomnou láskou, ako nás napomína svätý Pavol: „Nebuďte nikomu nič dlžni, okrem toho, aby ste sa navzájom milovali“ (Rim 13, 8). Často je prvým krokom k obnoveniu vzťahov uznanie rôznych diskriminačných postojov, ktorých sme sa dopustili, aj keď v dobrej viere, ale nie v súlade s duchom charizmy jednoty.

Musíme sa naučiť viac uplatňovať to, čo cirkevné dokumenty označujú ako sensus fidei.

Na tomto mieste je potrebné venovať pozornosť tomu, čo ZD hovorí o uplatňovaní autority, vnímanej ako spoločnej, a o rozhodovaní, ktoré je chápané ako komunitné. Aj v tomto je spiritualita jednoty v súlade so synodálnou cestou univerzálnej Cirkvi, hoci v oboch prípadoch je pri uvádzaní do praxe ešte veľa priestoru, kde sa môžeme učiť a zlepšovať.

V ZD sa komunitné rozhodovanie a spoločné uplatňovanie autority prejavujú ako základný a konštitutívny rozmer Cirkvi (č. 28). Tento proces zahŕňa orgány na rôznych úrovniach cirkevného života, ktoré sa stretávajú s cieľom vzájomného načúvania, dialógu a komunitného rozlišovania, ako aj hľadania konsenzu a prijímania rozhodnutí s diferencovanou spoluzodpovednosťou.

Kľúčovým biblickým odkazom je výrok apoštolskej komunity v Jeruzaleme: „Lebo Duch Svätý a my sme usúdili…“ (Sk 15, 28), ktorý podčiarkuje spoločné, Duchu otvorené rozhodovanie. Takéto komunitárne rozlišovanie vyžaduje „vnútornú slobodu, pokoru, modlitbu, vzájomnú dôveru, otvorenosť voči novému a odovzdanie sa do Božej vôle“ (č. 82). Pod tieto požiadavky sa môže „vlastnou krvou“ podpísať každý, kto chce žiť spiritualitu jednoty.

Rozlišovanie je tým bohatšie, ale aj náročnejšie, čím viacerým ľuďom sa pri ňom načúva. Musíme sa naučiť viac uplatňovať to, čo cirkevné dokumenty označujú ako sensus fidei (zmysel pre vieru), ktorý „spočíva v istej spriaznenosti s božskými skutočnosťami“ (č. 22) a umožňuje veriacim intuitívne pochopiť, čo je v súlade s pravdou zjavenia. V bode č. 82 Záverečný dokument hovorí, že v procesoch rozhodovania sa má načúvať všetkým vrátane tých, ktorí sa nachádzajú na okraji kresťanského spoločenstva a ľudskej spoločnosti.

Táto požiadavka sa ozýva aj vo výzve prezidentky Hnutia fokoláre Margaret Karramovej, týkajúcej sa prípravy nadchádzajúceho Generálneho zhromaždenia v marci budúceho roka: „Cesta [k príprave Generálneho zhromaždenia] sa už začala v našich komunitách, ktoré sú všetky zapojené do prvej fázy konzultácií. Srdečne vás pozývam, aby ste prežili túto dôležitú etapu s momentmi hlbokého načúvania a spoločného rozlišovania, pokračujúc v synodálnej skúsenosti, ktorú sme získali počas synody. Úprimne dúfam, že účasť bude čo najširšia, pretože sme všetci spoluzodpovední, teda sme protagonistami: členovia rôznych kresťanských cirkví, rôznych náboženstiev alebo tí z nás, ktorí sa neidentifikujú so žiadnym náboženským vyznaním. Urobme všetko pre to, aby sa aj tí najmenší, dospievajúci a mladí ľudia mohli aktívne zapojiť so svojou spontánnosťou a kreatívnymi nápadmi. Aj tí, ktorí sa z nejakého dôvodu vzdialili od hnutia, sú pozvaní, aby prispeli svojím dielom.“

Môžeme povedať, že synodalita nás vedie k vízii Cirkvi, kde autorita nie je vykonávaná zhora nadol a izolovane od svojho tela, ale je spoločnou službou Božiemu ľudu, založenou na vzájomnom načúvaní, rozlišovaní vedenom Duchom Svätým a diferencovanej spoluzodpovednosti všetkých pokrstených. A presne takýto spôsob vedenia hľadá i dnešné Dielo Máriino: vedenie založené na autorite Ježiša prítomného v spoločenstve, v ktorom sa rôznymi spôsobmi angažujú všetci, ktorí sa cítia byť povolaní k životu v Diele a chcú byť jeho živými údmi.

Prevzaté z časopisu Nové město 05/2025.