Celý záznam webinára nájdete na konci článku.
Kto z nás sa ešte neocitol v situácii, že potreboval niekomu odpustiť? Pravdepodobne každý už zažil stav, keď mu bolo ublížené a potreboval v sebe túto bolesť spracovať, aby ho neovládala nenávisť. Rovnako sme však i my tými, ktorí potrebujú okúsiť milosrdenstvo zo strany človeka, ktorému sme ublížili. Tento proces recipročného odpúšťania nastáva v každom vzťahu, v ktorom sme si druhého človeka pustili bližšie k sebe.
Odpustenie neznamená vyhýbanie sa kontaktu s človekom, ktorý mi ublížil, alebo zatváranie si očí pred bolesťou.
Čo je odpustenie?
Na úvod stretnutia Salvatore Ventriglia objasnil, čo odpustením nie je. Zdôraznil, že to nie je pasívny postoj poddania sa situácii bez toho, aby sme komunikovali svoju potrebu. Hoci si uvedomujeme, že nám druhý človek ubližuje, nevenujeme tomu pozornosť a nesnažíme sa to riešiť. Rovnako to nie je túžba po pokoji a zúfalá snaha za každú cenu sa vyhnúť konfliktom a predísť akýmkoľvek problémom. Odpustenie tiež neznamená aktivovanie obranných mechanizmov a vyhýbanie sa kontaktu s človekom, ktorý mi ublížil, alebo zatváranie si očí pred bolesťou, ktorá prichádza, keď si pripustím, že mi bolo ublížené.
Pritom sa natíska otázka: Čo si teda máme pod odpustením predstaviť? Ventriglia hovorí „o aktívnom procese, ktorý sa rodí zo spracovania prežívaných emočných stavov. Ich intenzita je úmerná škodám, ktoré nám boli spôsobené“. Odpustenie sa však neudeje mávnutím čarovného prútika, vyžaduje si čas. Odpustenie je proces. Ventriglia ho rozdelil do štyroch etáp, ktorými by si človek mal prejsť. V prvom rade si musíme sami uvedomovať, že nás niekto svojím správaním zranil. Ak sme schopní si bolesť z toho plynúcu pripustiť, môžeme vojsť do kontaktu so svojím hnevom. Ak sa nám podarí ho postupne spracovať, môžeme pristúpiť k zrieknutiu sa nároku na odškodnenie.
Pokiaľ tento krok preskočíme alebo mu nevenujeme dostatočnú pozornosť, ľahko sa nám môže stať, že aj po rokoch budeme napríklad vo vzťahu pripomínať svojmu partnerovi zlyhania z minulosti. Ak sa pri takomto správaní voči svojmu partnerovi pristihneme, dávame mu tým najavo, že očakávame náhradu škody aj s úrokmi. Pokiaľ chceme, aby naše rozhodnutie odpustiť bolo naozaj úprimnou snahou zrieknuť sa hnevu a nároku na „odškodné“ a tak vypustiť všetok jed zo svojho vnútra, musíme mať pri tom kontakt so svojou bolesťou. Musíme si byť vedomí toho, čo odpúšťame a čoho sa zriekame. „Do odpúšťania vstupuje aj naše srdce, nie je to len otázka hlavy,“ dopĺňa Ventriglia.
Ak zmierenie možné nie je, stále platí, že ak odpustím a vypustím všetok jed zo svojho srdca, stávam sa slobodným.
Odpustenie a zmierenie
Hosť webinára zároveň upozornil, že odpustenie nemusí automaticky znamenať aj zmierenie. Odpustenie je vnútorný proces, ktorý nám pomáha v prvom rade dospieť k vnútornému pokoju. Okrem ľudskej roviny zasahuje aj náš duchovný život a skladá sa z niekoľkých etáp.
Zmierenie, na druhej strane, je proces vonkajší. Na jeho uskutočnenie je potrebný aj druhý človek a jeho prejav ľútosti nad tým, že nám ublížil. Zmierenie však nemusí nastať za každých okolností. Nemôžeme napríklad zabrániť inému človeku slobodne pokračovať v zle, ktoré pácha. Rovnako nie je možné sa zmieriť s osobami, ktoré už zomreli, alebo s človekom, ktorý si neuvedomuje, že urobil niečo zlé. Ten, kto nám svojím správaním ublížil, nemusí niesť bolesť s nami, objasnil Ventriglia. Ak zmierenie z akýchkoľvek dôvodov možné nie je, stále platí, že ak odpustím a vypustím všetok jed zo svojho srdca, stávam sa slobodným.
Iba pretrpená láska sa stáva skutočne zrelou a je schopná ďakovať za druhú osobu.
Napriek spôsobenej rane, ako Ventriglia vyzdvihol, môže mať zmierenie pre vzťah aj ozdravujúci účinok. „Vzťah sa vďaka zmiereniu dostáva na inú úroveň. Medzi partnermi rastie vzájomná dôvera, citlivosť a porozumenie. Je to akoby vpustenie druhého človeka hlbšie do svojho vnútorného sveta,“ vysvetlil.
Ventriglia označil odpustenie spolu s vďačnosťou za „základné rastové hormóny lásky“. Iba pretrpená láska sa podľa neho stáva skutočne zrelou a je schopná ďakovať za druhú osobu.
O pravej láske, ako Ventriglia doplnil, môžeme hovoriť vtedy, keď dáme druhému človeku pocítiť jeho dôležitosť v našom živote i napriek jeho obmedzeniam. „Tým ho nielen púšťame bližšie k sebe, ale zároveň si tým rozširujeme i svoje vlastné srdce,“ vysvetlil. Láska, pokračoval Ventriglia, je založená na milosrdenstve, pričom odpustenie je bránou k nemu. Odpustenie pritom prirovnal k prijímajúcej náruči, ktorá prijíma a zároveň dvíha.
Je dôležité, aby sme si prešli celým procesom odpustenia a neostali zaseknutí v jednej z jeho etáp.
Odpovede na vaše otázky
Druhá časť webinára bola venovaná otázkam účastníkov. Jedna z nich sa venovala problému odpustenia v prípade, ak si partner svoju chybu neuvedomuje. Ventriglia je presvedčený, že i v tomto prípade odpustenie možné je. Je však dôležité, aby sme prešli celým procesom odpustenia a neostali zaseknutí v jednej z jeho etáp. Ventriglia dokonca pripustil, že pozná i prípady, keď jeden z partnerov vo vzťahu ostal i napriek utrpeniu, ktoré mu druhý partner spôsoboval. „V takýchto situáciách vždy radím komunikovať partnerovi svoju nepohodu a byť voči nemu úprimný vo vyjadrení svojej bolesti. Už tam sa totiž začína proces odpustenia,“ približuje odborník zážitky zo svojej poradenskej praxe.
Dôležité je tiež nikdy nestrácať nádej, že druhý človek sa môže zmeniť. Ventriglia si myslí, že treba analyzovať v prvom rade vlastné správanie. Stáva sa totiž, že druhý človek sa zmení vtedy, ak my začneme vysielať iné signály, opisuje svoju skúsenosť. Zdôraznil, že akonáhle v sebe prekonáme fázu hnevu, dostávame sa do kontaktu so svojím prežívaním a k mentalizovaniu svojich potrieb. Potom je dôležité ich verbalizovať spôsobom, ktorým na druhého neútočíme, ale ktorým mu komunikujeme svoju bolesť.
Ventriglia spomenul prípady žien, ktorých manželia neboli prítomní pri pôrode, čím ich zranili. Až keď tieto ženy prekonali hnev, mohli svojim mužom hovoriť o tom, ako sa cítili a čo potrebovali. Napríklad aby ich v tej ťažkej chvíli manžel držal za ruku. „Ak dokážeme vyjadriť svoju bolesť, je to, akoby sme spúšťali padací most k druhému. Z týchto zdieľaných sĺz môže vzniknúť nové, hlbšie puto,“ uzavrel Ventriglia.
Ak dokážeme vyjadriť svoju bolesť, je to, akoby sme spúšťali padací most k druhému.
Ďalšia z otázok sa týkala odpustenia v prípade otca rodiny, ktorý odišiel od svojich detí a manželky. Ventriglia opäť vychádzal zo svojej poradenskej praxe, v ktorej sa stretol s prípadom, keď otec od rodiny odišiel za inou ženou. Napriek spôsobenému utrpeniu sa jeho manželka neprestávala za neho modliť, pričom sa snažila, aby si lásku k otcovi zachovali aj deti. Je až neuveriteľné, že tento muž sa po rokoch vrátil, poprosil o odpustenie a u manželky sa stretol s prijatím. Na ich príklade Ventriglia demonštroval to, že práve cez veľkú bolesť, ktorou si prešli, sa ich vzťah stal ešte silnejším. „Sú to hrdinské činy, ktoré nám však ukazujú, že z obetovanej bolesti sa dá prísť k zmŕtvychvstaniu,“ uzavrel.
V poslednej otázke sa Ventriglia venoval odpusteniu sebe samému, čo, ako sám pripúšťa, môže byť niekedy ťažšie, ako odpustiť druhému. „Odpustiť sebe samému je ťažké, pretože chceme mať pekný obraz o sebe. Je ľahšie vidieť chyby u druhých, ako si pripustiť tie vlastné,“ vysvetlil. Podľa neho je predpokladom odpustenia sebe samému to, že rozpoznám svoje tienisté stránky a žijem v pravde o sebe.
Ventriglia sa podelil o svoj vlastný zážitok z neodpustenia sebe. Niekoľko mesiacov chodieval denne pred Kristov kríž, pretože sa nedokázal zmieriť so zranením, ktoré druhému človeku spôsobil. V určitom okamihu však pocítil, ako veľmi je milovaný Bohom. Uvedomil si, že nie je milovaný pre svoju morálnu bezúhonnosť, ale práve pre vedomie vlastnej hriešnosti, z ktorej si nevie pomôcť sám. „Boh má plán lásky s každým z nás s takými, akí sme,“ zdôraznil Ventriglia.
Predpokladom odpustenia sebe samému je to, že rozpoznám svoje tienisté stránky.
Na záver stretnutia sa Ventriglia vrátil k uzdravujúcej moci odpustenia, ktorá dokáže vytvoriť medzi ľuďmi ešte silnejšie puto lásky. Pretože, ako vysvetlil, kým nám niekto neublíži, milujeme ho ešte stále pre jeho dobré stránky. No ak sme zranení jeho konaním a sme schopní mu odpustiť aj v tomto svojom utrpení, práve tam začína naša láska naberať na sile. Tým, že spoznávame tienisté stránky toho druhého a učíme sa ho milovať, spoznávame, čo je to skutočná láska. A práve krízy sú časom, keď sa tento proces rastu v láske deje najintenzívnejšie. Ventriglia podčiarkol, že pre viaceré páry, ktoré sprevádzal, bol práve proces utrpenia, odpustenia a zmierenia najsilnejším tmeliacim prvkom ich vzťahu.