K otvoreniu prvého inkluzívneho detského ihriska na Slovensku ju inšpirovala vlastná skúsenosť. Hoci sa narodila ako zdravá, už v detstve sa u nej začali prejavovať problémy, ktoré ju na dlhé obdobia pripútali na vozík alebo posteľ. Zatiaľ čo sa jej dvaja súrodenci hrali na detskom ihrisku, ona sa na nich mohla len pozerať z okna. Pri zrode myšlienky postaviť inkluzívne ihrisko vo Zvolene si Marcela Václavková Konrádová, riaditeľka občianskeho združenia Prístav nádeje, pripomenula práve tento pocit. Táto schopná a silná žena zároveň stojí aj za prvým exteriérovým inkluzívnym „fitkom“ pre dospelých. Túži po tom, aby ľudia so zdravotným znevýhodnením mali rovnaké možnosti a príležitosti, aby boli šťastní a žili život, o akom snívajú.
Detských ihrísk je neúrekom, no až vy ste sa rozhodli priniesť detské inkluzívne ihriská. V čom je ich špecifikum?
Našťastie, inkluzívnych ihrísk je už viac. Ale v čase, keď vzniklo to naše, bolo skutočne prvé. Špecifikum je hlavne v hracích prvkoch, ktoré sú bezbariérové, čiže určené pre deti so zdravotným znevýhodnením. Napokon, nielen pre deti, ale všeobecne pre osoby so zdravotným znevýhodnením. Na ihrisko neraz chodia aj dospelí ľudia.
Ako reagovali deti, prípadne ich rodiny, keď sa na takéto ihrisko dostali prvýkrát?
Musím povedať, že boli nadšení, skutočne. Inklúzia spočíva v tom, že tieto hracie prvky využívajú aj deti bez hendikepu. Inými slovami, ak majú rodičia napríklad dve deti a z toho jedno je so zdravotným znevýhodnením, už sa dokážu hrať spolu na jednom ihrisku. Doposiaľ to bolo tak, že dieťa bez hendikepu sa hralo na akomkoľvek ihrisku a dieťa so zdravotným znevýhodnením často sedelo v kočíku či na vozíku a len sa pozeralo.
Aké prvky majú deti najradšej?
Veľmi obľúbeným sa stalo detské pieskovisko, ktoré je na pohľad iné a pre mnohých bolo prekvapením, keďže je vo výške dieťaťa sediaceho na invalidnom vozíku. To znamená, že rodič nemusí dieťa prenášať, ale dieťa sa hrá rovno z vozíka či kočíka, čo mu dáva neskutočnú slobodu a voľnosť. Ten zážitok vidieť, ako sa deti hrajú, by som dopriala každému. Keď si na to spomeniem, aj teraz mám zimomriavky. Taktiež sa deti hrávajú na hojdačke, ktorá je špecifická tým, že na oboch jej stranách sedia deti v invalidnom vozíku alebo kočíku a navzájom sa prevažujú. Je mi až do plaču, keď si spomeniem, ako mi následne deti rozprávali o svojich emóciách, pre nich dovtedy nepoznaných.
S akým zdravotným znevýhodnením môžu deti tieto ihriská využívať?
S akýmkoľvek. Hracie prvky sú prispôsobené deťom sediacim v kočíkoch či na invalidných vozíkoch. Dokonca časť je aj pre nepočujúce deti, keďže súčasťou hracieho prvku je aj tabuľa s posunkovou abecedou.
Majú jednotlivé prvky aj nejaké obmedzenia?
Všetky hracie prvky bez ohľadu na to, či sú bezbariérové alebo klasické, majú rôzne obmedzenia. Zväčša však ide o také, ktoré na ich bežný chod nemajú veľký vplyv. Čiže ak je napríklad nosnosť určená do 160 kg, tak zväčša ju nie je možné prekročiť.
Stála som tam hodiny a hodiny, sledovala každý výkop. Bolo to pre mňa také zadosťučinenie, lebo tá cesta bola skutočne tŕnistá.
Čo u vás naštartovalo myšlienku priniesť na Slovensko práve tento typ ihrísk?
Jednoznačne potreba, pretože v čase vzniku bola totálna absencia inkluzívnych detských ihrísk. Napokon, vychádzala som aj z vlastnej skúsenosti. Keď som bola malá, začali sa objavovať moje zdravotné problémy, ktoré ma na dlhé obdobia pripútali na vozík alebo posteľ. Pamätám si na časy, keď sa moji dvaja súrodenci chodili bežne hrať von a ja som sa na nich pozerala z okna, pretože som sa na bežnom ihrisku hrať nedokázala. Pri zrode tejto myšlienky – postaviť inkluzívne ihrisko – som si spomenula na ten pocit, ktorý som kedysi prežívala, a povedala som si, že to musím zmeniť. Mala som v sebe obrovskú túžbu, aby všetky deti mali rovnaké možnosti a príležitosti.
Išlo o náročný proces?
Áno, pretože išlo o prvé takého ihrisko a mnohí kompetentní nevedeli čo a ako. Vždy, keď ide o niečo nové, nepreskúmané, tých úskalí je viacero. Proces bol skutočne náročný, od prvotnej myšlienky až po realizáciu to trvalo vyše roka. Ale výsledok stál za to. Keď sa už začala stavba, mala som pocit, že som tam prespávala. Stála som tam hodiny a hodiny, sledovala každý výkop. Bolo to pre mňa také zadosťučinenie, lebo tá cesta bola skutočne tŕnistá.
Čo všetko takýto proces zahŕňa?
Veľa. Od nájdenia vhodného pozemku, s čím súvisia povolenia od kompetentných úradov, cez územné plánovanie (miesto stavby musí byť na to určené v územnom plánovaní, pozn. red.), stavebné ohlásenie alebo povolenie v závislosti od veľkosti stavby až po komunikáciu s poslancami a primátorom, prípadne aj súhlasy ľudí v okolí, nájdenie firmy, ktorá má prvky certifikované až po stavebnú firmu, získanie financií a tak ďalej. Je to skutočne náročný proces a dlhá cesta, a to bez ohľadu na to, či ide o miniihrisko, ako to bolo v našom prípade, alebo o ihrisko väčších rozmerov.
Čo znamená pre človeka, ktorý svoj čas trávi prevažne doma, možnosť ísť si zacvičiť von?
Veľmi veľa. Je to totiž priestor, kde sa môže socializovať, stretnúť s ďalšími ľuďmi, porozprávať, zabaviť sa a hlavne kde sa môže cítiť dobre a vítaný. Nehovoriac o tom, že rehabilitácia pre človeka so zdravotným znevýhodnením je alfa a omega. Ide o gro toho, čo takýto človek potrebuje na to, aby sa jeho zdravotný stav zlepšil alebo sa aspoň nezhoršoval. Je to priestor, kde sa cíti slobodne, kde sa môže prejaviť a cítiť šťastne.
Prispieva štát či samospráva na tieto aktivity?
V našom prípade nám mesto Zvolen poskytlo priestor, za čo im nesmierne ďakujem. Financie som zháňala cez projekty a granty. Ako som spomínala, v súčasnosti sú už takéto ihriská financované aj z mestského rozpočtu. Je to veľmi individuálne a závisí to od toho, kto je žiadateľom. Takéto ihriská budujú aj súkromné firmy, aby ich sprístupnili svojim klientom a podobne. Určite by bolo vhodné, keby na takýto účel bolo viac peňazí a podporoval to aj štát a samosprávy. Lebo my, neziskový sektor, máme oveľa náročnejšiu cestu získať toľko peňazí cez projekty a granty.
Chcem žiť lepšie, kvalitnejšie a bez obmedzení. Aspoň tých architektonických.
Myslíte, že ide o okrajovú záležitosť preto, lebo o potrebách zdravotne znevýhodnených ľudí sa málo hovorí, prípadne ich spoločnosť nevníma dostatočne citlivo?
Myslím si, že za posledné roky nastal posun, ale stále nie je dostatočný. Pre mnohých sme „druhá trieda“, osoby, ktorým stačí to a ono, ktoré neprodukujú pre spoločnosť dosť, a tak sme stále akosi na okraji. Či sa to niekomu páči, alebo nie, je to tak. Zažívam to takmer denne. Či už vtedy, keď sa na mňa obracajú rodiny s hendikepovaným členom, alebo keď sa sama o niečo pokúšam. Ešte stále sa nájdu ľudia, ktorí nami opovrhujú, pre ktorých nie sme dosť dobrí, hodní… Ale, ako hovorím, našťastie sa spoločnosť mení a verím, že sa to zlepší aj v tomto smere.
Môžu nejako pomôcť dobrovoľníci?
Vždy. Môžu pomôcť a sú vítaní. Bez ich pomoci by sme ďaleko nezašli. A ja ďakujem, že mám vždy nejakých pri sebe.
Čo vám prináša táto práca?
Naplnenie. Spokojnosť, radosť a bezprostredne po tom, keď sa niečo podarí, aj zimomriavky. Všetky projekty, nielen tieto dva, o ktorých sme sa rozprávali, ma nesmierne napĺňajú a dávajú mi chuť ísť ďalej a prinášať niečo nové. Lebo to robím pre ľudí a so srdcom. Či to vidno, nechám už na posúdenie iných. No pre mňa je každý jeden projekt srdcovou záležitosťou. Venujem tomu všetok svoj voľný čas, energiu a neraz aj peniaze.
Odkiaľ beriete energiu pokračovať v týchto priekopníckych aktivitách?
Motivuje ma život a obmedzenia, ktoré nám, osobám so zdravotným znevýhodnením, neraz kladie do cesty. Chcem ich búrať, ukázať, že sme tu, a dať spoločnosti vedieť, čo potrebujeme. Chcem žiť lepšie, kvalitnejšie a bez obmedzení. Aspoň tých architektonických. Aj keď o tých ľudských by sa tiež dalo rozprávať… Túžim po tom, aby ľudia so zdravotným znevýhodnením mali rovnaké možnosti a príležitosti, aby boli šťastní a žili život, o akom snívajú. Lebo aj my snívame.
Foto: Martin Mázor
Kto je PhDr. Marcela Václavková Konrádová, MBA, cert. Mgmt.:
- riaditeľka občianskeho združenia Prístav nádeje,
- autorka e-knihy a 7 kníh, z ktorých posledná je Prebuď sa a žiar na svojej vlastnej ceste,
- mimoriadne ocenenie Srdce na dlani 2021,
- ocenenie Sociálny čin roka 2020,
- víťazné ocenenie Dobrovoľník roka 2020 – Srdce na dlani v kategórii Dlhodobá dobrovoľnícka pomoc,
- TOP ocenenie sTOPa 2020 v kategórii TOP projekt – prvá vonkajšia bezbariérová fitness zóna,
- ocenenie sTOPa 2019 v kategórii TOP subjekt,
- nominantka Krištáľového krídla v kategórii Filantropia za rok 2019,
- víťazné ocenenie Srdce na dlani 2018 v kategórii Projekt roka za vybudovanie prvého bezbariérového ihriska na Slovensku.