Teológ Coda: Trojičná dynamika je záležitosťou všetkých

Trojičný život

Skutočnosť je taká, že kresťanstvo nie je v pr­vom rade idea alebo morálka. Je to osoba, Ježiš, ktorý nás robí účastnými na svojom vzťahu synovskej lásky k Otcovi. Či nevolal „Velebím ťa, Otče, Pán neba a zeme, že si toto skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si to maličkým. Áno, Otče, tak sa ti to zapáčilo. Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nevie, kto je Syn, iba Otec. Ani kto je Otec, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť“? (Lk 10, 21 – 22)

Viera v Ježiša znamená účasť na dobrodruž­stve života ako skúsenosti lásky Boha Otca v láske bratov a sestier. Viera je teda daná, pre­žívaná skúsenosť. Ježiš nás naučil modliť sa: „Otče náš, ktorý si na nebesiach, (…) buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi.” Toto je Ježišovo evanjelium: „ako v nebi, tak i na zemi.” Trojičný život v Bohu je láska, plné odovzdávanie sa Otca Synovi vo vzájomnosti, vo vánku novosti a radosti Ducha Svätého. Celé stvorenie je výrazom Božej lásky ako Boží „druhý”, ktorý je povola­ný slobodne a nezištne sa podieľať na prebytku vlastného života Boha. Boh je ako nezapadajú­ce svetlo a stvorenia sú ako farby spektra, alebo sú skôr povolané byť týmto spektrom, pretože ich preniká Svetlo, ktorým je Boh Trojica.

Kresťanstvo nie je v pr­vom rade idea alebo morálka. Je to osoba, Ježiš, ktorý nás robí účastnými na svojom vzťahu synovskej lásky k Otcovi.

Živým spojivom medzi Bohom, nami a ce­lým stvorením je Ježiš: Slovo, v ktorom Otec, ktorý je Láska, vyjadruje svoju nevyčerpateľnú dobrotu. Ježiš, ktorý sa z lásky stal telom a ktorý nám vo svojej Pasche smrti a zmŕtvychvstania daroval samotný vánok Božieho života, Ducha Svätého, aby sme v sebe, medzi sebou navzá­jom a s celým stvorením žili trojičný život.

Nie je to však len vec viery, je to perspektíva univerzálnej hodnoty, preto­že v najhlbšom zmysle interpretuje povolanie človeka, ako aj prirodzenosť a dynamiku sku­točnosti. Trojičná dynamika je však slobodná, vzájomná a otvorená dynami­ka lásky, ktorá je sama osebe záležitosťou všetkých.

Trojica. Miesto miest

Veľa, ak nie všetko, závisí od miesta, kde som spolu s os­tatnými a kde sa nachádzam, aby som sa po­zeral na skutočnosť a prežíval ju. Miesto totiž určuje perspektívu, teda to, ako sa pozerám na skutočnosť, a ako sa mi táto skutočnosť môže ukázať a darovať.

Všetci vieme, čo z fyzikálneho hľadiska zna­mená pozerať sa na niečo z toho či onoho uhla pohľadu – zhora alebo zdola, sprava alebo zľa­va. Vieme, čo znamená pozerať sa na nejakú osobu alebo udalosť so sympatiou alebo s od­mietnutím, pozorne alebo bez záujmu.

Je zrejmé, že udalosť Ježiša Krista a skúsenosť života a myslenia, ktoré sa z nej rodia a sú ňou živené, vyvolávajú konzistentnú zmenu perspektívy. Tá vyplýva práve z rozhodujú­cej zmeny miesta v prístupe k skutočnosti a jej interpretácii. Ako príklad stačí pripomenúť vetu, ktorú Ježiš hovorí vo štvrtom evanjeliu: „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja; aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, pre­tože si ma miloval ešte pred stvorením sveta.“ (Jn 17, 24)

Udalosť Ježiša Krista a skúsenosť života a myslenia, ktoré sa z nej rodia a sú ňou živené, vyvolávajú konzistentnú zmenu perspektívy.

Ježiš z Nazareta sa na veci pozerá z osobit­nej perspektívy, to znamená z presne určeného miesta, ktoré zdieľa s Abba, Otcom. Učeníci to is­tým spôsobom zakúšajú v spoločnom nasledo­vaní Ježiša počas jeho života, a obzvlášť a kon­krétne po jeho smrti na kríži a zmŕtvychvstaní.

Z akého miesta sa však Ježiš pozerá na veci a pozýva nás, aby sme sa na ne pozerali s ním a v ňom? Nie je to tak, že by si jeho učeníci pred Veľkou nocou či po nej kládli túto otázku v jej priam filozofickom význame. Naopak, vďaka intenzite a svetlu lásky agapé (teda nezištnosti, oddanosti a vzájomnosti), ktorú prežíval Ježiš a ktorá ho priviedla až k tomu, že zažil noc kríža, a na ktorú učeníci odpovedajú s láskou agapé klíčiacou v ich srdciach prostredníctvom daru Ducha Svätého (porov. Rim 5, 5), sú život­ne pritiahnutí na miesto, kde je Ježiš: „… keď budem vyzdvihnutý zo zeme, všetkých pri­tiahnem k sebe.“ (Jn 12, 32)

Ježiš z Nazareta sa na veci pozerá z osobit­nej perspektívy, to znamená z presne určeného miesta, ktoré zdieľa s Abba, Otcom.

Toto miesto je presne determinované a opí­sané láskou agapé Boha/Abba, ktorý ju komu­nikuje Synovi v dychu života a slobody Ducha Svätého. Tou agapé, ktorá vidí, orientuje a for­muje všetko zvnútra a zospodu presne tak, ako agapé, ktorá pochádza od Boha a ktorá je – v Ježišových očiach a skúsenosti – tým najvnú­tornejším bytím samého Boha, v ňom samom a v nás (porov. 1 Jn 4, 8 – 16).

Je teda zrejmé, že Ježiš spolu s tými, ktorí ho nasledujú, otvára v dejinách prostredníc­tvom daru („milosť“ v novozákonnom jazyku) novú situáciu existencie a nové miesto, z kto­rého možno pozorovať, interpretovať a preží­vať bytie toho, čo je: Boha, ľudí, dejín, vesmíru. Nejde len o náboženský a duchovný, dokonca ani o výlučne etický fakt. V skutočnosti tu ide o ontologickú situáciu. V udalosti Ježišovho príchodu a života sa tak vytvárajú ontologické a existenčné predpoklady pre originálnu víziu celej skutočnosti, videnej, milovanej, prežívanej a chápanej vo svetle, ktoré pochádza z miesta, kam Ježiš uvádza ľudstvo: z lona Otca, Trojice, kde sa bytie otvára a jasne komunikuje to, čím je – agapé.

Z knihy Žiť a myslieť v Trojici. Redakčne upravené.